Rozdiely v hodnotách priemernej abundancie druhov D. brunneus a L. limbosus sú výrazné aj pri ich sumarizácii do troch skupín lesných spoločenstiev. V najsuchšom variante lužného lesa bola priemerná abundancia D. brunneus iba 0.13 ex.m^-2, L. limbosus 2.60 ex.m^-2. Na lokalitách úseku derivácie dosiahla hodnota priemernej abundancie D. brunneus 2.50 ex.m^-2, L. limbosus iba 0.31 ex.m^-2. Na lokalitách pod miestom návratu vôd Dunaja do pôvodného koryta bola abundancia D. brunneus 1.72 ex.m^-2 a L. limbosus 0.41 ex.m^-2. Rozdiely v hustote populácií uvedených druhov vhodne indikujú lužné lesy a habitat ich listovej opadanky s najnižším, najvyšším a priemerným stupňom vlhkosti.

Na exaktný dôkaz vplyvu niektorých faktorov na formovanie taxocenóz bzdôch v epigeóne lužných lesov sa použila metóda kanonickej korešpondenčnej analýzy, ktorá ukázala (Štepanovičová, Degma 1999), že z 9 testovaných faktorov majú pre formovanie taxocenóz epigeických bzdôch význam iba 4 gradientové premenné – vlhkosť pôdy a listovej opadanky, pH pôdy, obsah CaCO₃ v pôde a priemerná teplota ovzdušia. Vedúcim faktorom ovplyvňujúcim výskyt bzdôch v epigeóne lužného lesa je vhodný stupeň vlhkosti. Najužšiu afinitu k tomuto faktoru majú charakteristické druhy D. brunneus, S. affinis, S. thomsoni a tri ďalšie hygrofilné druhy, S. pilosus, H. saturejae a E. testudinarius.

Ukázalo sa, že dostatočný stupeň vlhkosti listovej opadanky, ktorá je dominantným faktorom pre existenciu populácií charakteristických druhov bzdôch, pretrvával aj v posledných  rokoch monitoringu tejto skupiny (1996 a 1997). Z výsledkov 7 ročného výskumu súčasne vyplýva, že na rozdiel od pozitívne pôsobiacej dostatočnej vlhkosti listovej opadanky lužných lesov, ovplyvňovanej hladinou podzemnej vody, povrchová voda, ktorej stav je najvyšší v čase záplav, spôsobuje kratšie i dlhšie trvajúci pokles kvantitatívneho ale aj kvalitatívneho zastúpenia bzdôch, čo sa prejavuje nižšími hodnotami abundancie charakteristických druhov a poklesom druhovej diverzity taxocenóz epigeických bzdôch.

Na definovanie optimálneho stavu podmienok pre existenciu populácií autochtonných epigeických bzdôch v listovej opadanke a v povrchových vrstvách pôdy lužných lesov Podunajska možno využiť uvedené údaje o kvalitatívnej aj kvantitatívnej štruktúre ich taxocenóz, z ktorých jednoznačne vyplýva požiadavka na vhodné vlhkostné pomery,  ovplyvňované najmä výškou hladiny podzemnej vody. Dôkazom toho, že optimálny stav pre bzdochy v lužných lesoch pretrváva, je predovšetkým vysoká hustota populácií charakteristických hygrofilných druhov, ktorých dominancia dosiahla na celom záujmovom území 68% a v úseku derivácie, kde sú vlhkostné pomery priaznivejšie, až 74.88%.

V prirodzených spoločenstvách bystruškovitých (Coleoptera: Carabidae) v lužných lesoch sa počet druhov pohybuje väčšinou od 22 do 35, zriedkavo dosahuje až 50 druhov. Počet druhov klesajúci pod 15 je už príznakom značne degradovaných spoločenstiev (ak výsledok nie je ovplyvnený metodickou chybou).

Pri celkovom hodnotení pre prirodzené spoločenstvá bystruškovitých v ekosystémoch v najvlhších častiach vnútrozemskej delty Dunaja v podmienkach cyklického katastrofického klimaxu sú charakteristické hodnoty kumulatívnej abundancie v medziach cca 80-130 ex/pasca/rok. Pokles pod túto hodnotu, pokiaľ nie je spôsobený dlhodobým zaplavením, možno interpretovať ako známku degradácie. Medzné najnižšie hodnoty (stanovené aj na základe materiálov z iných lokalít) v silne degradovaných spoločenstvách sa pohybujú v rozmedzí 5-20 ex/pasca/rok. Vyššie hodnoty ako 130 ex/pasca/rok majú rôznu interpretáciu. Pokiaľ sa vyskytujú jednorázovo a sú spôsobené prudkým zvýšením početnosti druhov Pterostichus melanarius a/alebo Pterostichus niger možno ich chápať ako známku prechodného zníženia vlhkosti na príslušnej lokalite. Prudké zvýšenie zastúpenia P. niger sprevádza počiatočne fázy sukcesie na dlhodobo zaplavených plochách. Pokiaľ zmena kumulatívnej abundancie bola spôsobená zvýšením početnosti niektorých hygrofilných druhov (Agonum moestum, Pterostichus anthracinus, P. nigrita, Bembidion mannerheimi, B. biguttatum), je ju treba chápať ako známku straty charakteru spoločenstva žijúceho v podmienkach cyklického klimaxu typického pre podunajské lužné lesy a ich priblíženie sa podmienkam v prirodzených lužných lesoch zaplavovaných stagnujúcou vodou. V takýchto prípadoch sú najčastejšie hodnoty kumulatívne abundancie okolo 200-300 ex/pasca/rok, výnimočne až 400-500 ex/pasca/rok.

Zmena zastúpenia ekologických skupín druhov je z hľadiska potrieb bioindikácie zmien spoločenstiev v lužných lesoch najvýznamnejším kritériom. Zvlášť významný je pomer zastúpenia druhov s rozličnými vlhkostnými nárokmi. U bystruškovitých presné experimentálne zistené hodnoty hygropreferenda pre jednotlivé druhy nie sú známe. Na základe komparácie a terénnych pozorovaní však možno druhy semikvantitatívne klasifikovať do ôsmich skupín. Ich zastúpením je možné jednoduchým spôsobom kvantifikovať prebiehajúce zmeny a použiť ho na metódu priamej ordinácie spoločenstiev.

Ďalším významným kritériom je pomer druhov vyžadujúcich trvalé zatienenie drevinnou vegetáciou, druhov indiferentných k zatieneniu a druhov vyžadujúcich nelesné ekosystémy. 

Idealizovanú štruktúru spoločenstva, zodpovedajúceho týmto podmienkam zachytáva Tab. 2.1 a Tab. 2.2. Tieto spoločenstvá sa vyznačujú vysokým podielom silne hygrofilných druhov (v tabuľkách stupne 6-8) a absenciou alebo nízkym zastúpením hygrofilných druhov Pterostichus. anthracinus, P. nigrita, Bembidion mannerheimi a B. biguttatum. Pozíciu týchto spoločenstiev v systéme viacerých referenčných spoločenstiev ukazujú priame ordinácie urobené na základe nárokov bystruškovitých na vlhkosť a vegetačný kryt.

Výskyt hygrofilných druhov bystruškovitých v Dunajských krivinách v roku 1993 výrazne klesol. Niektoré druhy sa po roku 1993 prestali vyskytovať, naopak zvýšil sa počet na vlhkosť menej náročných druhov, najmä Carabus granulatus (1993: 21,59%) a Pterostichus niger (1992: 25,52%). Ich zvýšený výskyt trval do roku 1995 kedy opäť poklesol a v roku 1997 tieto druhy neboli zistené. V rokoch 1994 sa začala invázia xenocénneho druhu Pseudophonus rufipes, ktorá vyvrcholila v roku 1995 (17,12% jedincov). Priebeh jeho invázie časovo koincidoval s ojedinelým výskytom viacerých xerofilných druhov. Ich najvýraznejším predstaviteľmi boli Licinus depressus a viaceré druhy rodu Amara. Počas celého obdobia bol relatívne najstabilnejší výskyt na vlhkosť menej náročného druhu Stomis pumicatus (okolo 10%). Priebeh zmien taxocenózy bystruškovitých od východiskového stavu v roku 1989 k stavu v roku 1997 charakterizuje kontinuálny pokles hodnôt indexov podobnosti celoročných zberov z rokov 1990-1997 so zberom v roku 1989 (z 43-62% na 16-30%). Z úseku derivácie bolo spoločenstvo bystruškovitých najviac postihnuté zmenami v hornej časti (monitorovacia plocha Dunajské kriviny, MP-6).

V roku 1993 sa na lokalite Bodícka brána prudko zvýšilo absolútne i relatívne zastúpenie tolerantnejších druhov C. granulatus (11,11%), Pterostichus melanarius (25,90%), P. niger (24,26%) a Stomis pumicatus (3,89%). Súčasne kleslo zastúpenie všetkých vlhkostne náročnejších druhov. V rokoch 1994-1996 abundancia prevažnej väčšiny druhov výrazne poklesla. Odrazilo sa to znížením kumulatívnej abundancie približne na 1/3-1/2 stavu z roku 1993. Najviac boli postihnuté najnáročnejšie druhy, najmä P. assimilis, Clivina fossor, B. dentelum a B. sodalis. Postihnuté neboli len niektoré menej náročné alebo tolerantné druhy, najmä P. strenuus a A. flavipes a O. obscurus pri ktorých sa v jednotlivých rokoch naopak abundancia mierne zvýšila. Pri týchto druhoch hrá významnú úlohu aj okolnosť, že ide o somaticky malé druhy. Zmeny abundancie jednotlivých druhov preto zrejme odrážajú nielen samotné zmeny hydrologického režimu, ale sprostredkovane aj zmeny potravnej ponuky. Najhorší stav bol v roku 1995. Od roku 1993 nastáva na lokalite invázia euryekného xenocénneho druhu Trechus quadristriatus, ktorú možno považovať za výraznú degradatívnu zmenu. Pomer zastúpenia jednotlivých druhov naznačuje, že v roku 1997 nastalo mierne zlepšenie vlhkostných pomerov na tejto lokalite. Trend zmien je  mierny.

Na Kráľovskej lúke čiastočne už v roku 1992, ale vo výraznej podobe až v roku 1993, sa zvýšilo zastúpenie tolerantnejších alebo vlhkostne menej náročných druhov C. granulatus (35,6 a 22,5%), P. melanarius (6,5 a 14,2%), P. niger (13,5 a 22,3%). Vo väčšom počte sa objavil ako nový druh na lokalite vlhkostne menej náročný Epaphius secalis. Po poklese v r. 1991 sa opäť absolútne zvýšilo aj zastúpenie dvoch menej tolerantných vlhkomilných druhov Platynus assimile a Patrobus atrorufus, ktorého zastúpenie však relatívne pokleslo. Pri obnovení zberov, prerušených v rokoch 1994-5, bol zistený výrazný pokles počtu jedincov (z 1648 v r. 1993 na 636 v r. 1996 a 396 v r. 1997). V spoločenstve v r. 1996 a 1997 dominovali len tri tolerantné druhy P. strenuus (30,1%, resp. 36,36%), C. granulatus (16,82%, resp.19,19%) a O. obscurus (v r. 1993 10,1%). Relatívne i absolútne zastúpenie týchto troch druhov výrazne ovplyvnilo aj zvýšenie indexov podobnosti celoročných zberov z r. 1996 a 1997 v porovnaní so zberom v r. 1987, a to napriek nižšiemu zastúpeniu viacerých vlhkomilných druhov. V roku 1996 sa prejavila aj invázia xenocénneho T. quadristriatus, v roku 1997 však tento druh čiastočne ustúpil. Index druhovej podobnosti k roku 1987 vykazoval stabilizovaný trend s malými fluktuáciami. Indexy proporcionálnej podobnosti a podobnosti abundancie v závislosti na opísaných zmenách zastúpenia druhov veľmi prudko poklesli v rokoch 1989, 1992 a 1993. V rámci lokality sa v závislosti na zmenách vlhkosti a na drobných terénnych výškových rozdieloch v nadmorskej výške (rádovo 50-60 cm) výrazne menilo priestorové rozšírenie druhov (Šustek 1995). Po vysušení lokality a ústupe silne vlhkomilných druhov, tolerantnejšie druhy zaujali ich miesto v nižšie položených častiach, pričom vyvýšené miesta boli výrazne menej osídlené.

Na Istragove, najnižšie ležiacej monitorovacej ploche úseku derivácie, v roku 1989 výrazne prevažovali dva drobné vlhkomilné druhy bystruškovitých A. flavipes (47,7%) a B. femoratum (15,36%), výrazné zastúpenie mali aj ďalšie vlhkomilné druhy P. assimile (15,5%), P. strenuus (5,7%), C. granulatus (3,6%), P. atrorufus (2,4%). Ekologicky významná bola prítomnosť druhov Europhilus fuliginosus a E. micans. Vysoké zastúpenie vlhkostne menej náročných druhov ešte pred podstatnými zmenami hydrologického režimu odráža prevahu silne piesčitej pôdy na veľkej časti sledovanej plochy. V rokoch 1990-1992 klesla kumulatívna abundancia na polovicu. Najväčší podiel na tom mal pokles zastúpenia A. flavipes a B. femoratum. Približne na 2/3 až 1/2 klesla aj abundancia takmer všetkých ďalších druhov. Už v r. 1991 nastalo prudké zvýšenie zastúpenia P. niger, ktoré sa na ďalších lokalitách dostavilo až o dva roky neskôr. Počas  rokov 1990 - 1992 sa vytvoril dočasne stabilizovaný stav, ktorý sa zmenil až v r. 1993 silným zvýšením abundancie C. granulatus (z 58 jedincov v r. 1992 na 320 jedincov v r. 1993), P. atrorufus (z 11 na 211 jedincov) a P. strenuus (z 24 na 222 jedincov). Súčasne sa zvýšila aj kumulatívna abundancia viac ako dvojnásobne a v r. 1995 klesla približne na úroveň r. 1992. Súčasne absolútne i relatívne opäť prudko vzrástlo zastúpenie Asaphidion flavipes, kým zastúpenie väčšiny ostatných druhov kleslo. Absolútne sa výrazne zvýšilo iba zastúpenie vlhkostne málo náročného E. secalis. V rokoch 1996-1997 sa pomer zastúpenia druhov priblížil stavu v r. 1990-1991, ďalej však klesala kumulatívna abundancia. Záplava v r. 1997 podporená spätným vzdutím vody v bývalom hlavnom koryte umožnila dokonca výskyt niektorých paludikolných druhov (Agonum moestum, Badister sodalis, E micans).

Fytofágne nosáčiky (Curculionoidae) predstavujú ekologické dominanty v rámci spoločenstiev chrobákov v lesných, lúčnych i mokraďových ekosystémoch. Sú primárnymi konzumentami v rade konvergentov a sú úzko naviazané na príslušné rastlinné spoločenstvo, citlivo reagujú na zmeny fytocenózy. Ich štúdium vo vegetačnom leme dunajských ramien prebiehalo od obdobia prehradenia Dunaja do r. 1997 na 6 monitorovacích plochách, kde bolo zistených 113 druhov. Ich prehľad s uvedením základných ekologických charakteristík je v Tab. 5.7.

V minulosti na monitorovacej ploche Dobrohošť - Dunajské kriviny rástli fytocenózy, ktoré patrili do asociácií Phalaridetum arundinaceae, Phragmitetum communis a Rorippo - Agrostietum stoloniferae. Rameno nachádzajúce sa na okraji lužného lesa je však od roku 1993  bez vody, postupne došlo k  ruderalizácii jeho dna. Meniacu sa taxocenózu nosáčikov tvorilo 51 druhov zistených počas rokov 1993-1997, no iba Phyllobius sinuatus, Polydrusus sericeus, Gymnetron tetrum boli zastúpené vo vzorkách zo všetkých rokov. Hodnoty priemernej abundancie nosáčikov signifikantne klesali k roku 1997. Výrazný ústup vlhkomilných druhov z lokality pokračoval aj v poslednom roku  monitoringu (1997). Z druhov náročnejších na vlhkosť sa v r. 1997 ešte vyskytovali Chlorophanus viridis, Phyllobius pomaceus a Lepyrus armatus. Ide o druhy zo susedného lužného lesa, ktoré dokážu tolerovať vysychanie biotopu. Na monitorovacej ploche sa prestali vyskytovať druhy Poophagus sisymbrii, Chlorophanus graminicola, Hypera rumicis. Zvýšil sa percentuálny podiel xerofilných druhov a druhov charakteristických pre ruderálnu vegetáciu (napr. Apion brevirostre, Cionus olivieri, Gymnetron asellus, G. bipustulatum) . Lokalitu možno už od r. 1994 hodnotiť ako silne narušenú. Zreteľný bol totálny ústup hygrofilnejších druhov rastlín a ich fytofágov.

Slepé a trvalo zatienené rameno na lokalite Bodíky - Bodícka brána je charakteristické vysokým stavom vody počas celého roku. Z rastlinných spoločenstiev prevládajú asociácie Rorippo amphibiae - Oenanthetum aquaticae, Rorippa amphibia - Agrostis stolonifera as., Myriophyllum spicatum as. a Lemno - Spirodeletum (frag.), ktoré prevláda na vodnej hladine ramena. Počas monitoringu bola zistená prezencia 32 druhov nosáčikov, z toho ale iba dva charakteristické druhy (cenobionty) P. sisymbrii a Tanysphyrus lemnae sa vyskytovali počas všetkých rokov. Spoločenstvo je kvantitatívne bohaté a zaznamenali sme tu najvyššie hodnoty priemernej abundancie počas celého sledovaného obdobia. Lokalitu možno hodnotiť ako veľmi zachovalú. Vzhľadom na trvalú zatienenosť a permanentne vysoký stav vody sú cenózy ripikolných a aquikolných nosáčikov druhovo chudobné a málo diverzifikované. Z kvantitatívnej stránky prevládajú charakteristické druhy nad sprievodnými. K charakteristickým patrí druh bahnitých brehov stojatých a pomaly tečúcich vôd (Tanysphyrus lemnae) a dva druhy žijúce na koreniacej pobrežnej vegetácii (Pelenomus waltoni, P. sisymbrii). V menšej miere (najmä po kvantitatívnej stránke) sú zastúpené druhy z okolitého lužného lesa.

Na Kráľovskej lúke bol eudominantom silno hygrofilný druh T. lemnae. Počas päťročného monitoringu sa na tejto lokalite zistila prítomnosť 38 druhov (Tab. 5.7), z toho iba P. sisymbrii, Mononychus punctumalbum a Ceutorhynchus gerhardti boli zastúpené vo vzorkách zo všetkých rokov. Cenóza nosáčikov monitorovacej plochy je vo vývoji, čoho dôkazom je malý počet spoločných druhov zistených počas všetkých rokov monitoringu. Prítomnosť charakteristických druhov (cenobiontov) však indikuje prírodné pobrežné spoločenstvo stojatých vôd. Monitorovaciu plochu je možné z tohto hľadiska hodnotiť ako zachovalú s bohatým zastúpením hygrofilných paludikolných druhov.

Zbery z Istragova sú z pobrežia vysýchajúceho slepého ramena Dunaja, ktoré je v lužnom lese (Salici - Populetum). Vegetácia je zastúpená asociáciou Phragmitetum communis. Väčšie množstvo vody bolo v ramene iba v jarnom období (apríl a máj). Eudominantným bol ubikvista, monofág na pŕhľave Nedyus quadrimaculatus. Z charakteristických druhov tu boli zistené hygrofilné a paludikolné nosáčiky Pelenomus canaliculatus, Bagous collignensis, Bagous subcarinatus, T. lemnae a Phytobius leucogaster. Počas päťročného výskumu sa na monitorovacej ploche v Istragove sa zistilo 39 druhov. Ani jeden sa nevyskytoval počas všetkých piatich rokov. Po roku 1994 sa počet determinovaných druhov stabilizoval (1993 iba 9, 1994 už 17, 1995 – 21, 1996 – 18 a 1997 – 21 druhov). Lokalitu hodnotíme ako silne narušenú. Ak sa zabezpečí prívod vody do tunajšej ramennej sústavy, môže sa viac-menej pôvodné spoločenstvo nosáčikov v pomerne krátkom čase obnoviť, ako vidieť aj z pomerne vyrovnaného zastúpenia charakteristických a sprievodných druhov na jednej strane, ako aj druhov hygrofilných a druhov bez vlhkostnej preferencie. Taxocenózy sú však po kvantitatívnej stránke chudobné a vyznačujú sa najnižšou priemernou abundanciou počas celého obdobia monitoringu ako aj v jednotlivých sezónach (Tab. 5.7).

Tab. 5.7     Celkový prehľad zistených druhov nosáčikov (Coleoptera, Curculionoidae) vo vegetačnom leme dunajských ramien v r. 1993-1997

General review of Coleoptera and Curculionoidae in vegetation edge of the Danube arms in 1993-1997

Podľa výsledkov monitoringu nosáčikov v období po prehradení Dunaja môžeme monitorovacie plochy rozdeliť na tri skupiny:

1.  prírodne zachovalé, s bohatými taxocenózami fytofágnych Coleoptera a so značným percentuálnym zastúpením hygrofilných druhov (vrátane semiakvatických a akvatických), z ktorých mnohé sú indikátormi prírodne zachovalých stojatých a mierne tečúcich nížinných vôd (napr. rody Bagous, Tanysphyrus, Limnobaris, Notaris, Poophagus, Phytobius, Rhinoncus, Pelenomus). Do tejto skupiny môžeme zaradiť ramená v Bodíkoch – Bodíckej bráne a referenčné lokality mimo vplyvu VD Gabčíkovo (Kľúčovec - Sporná sihoť a Čičov - Starý les).

2.  plochy s nestabilizovanými taxocenózami nosáčikov, ktoré sú po prehradení Dunaja v sukcesii. Do tejto kategórie patrí rameno na lokalite Bodíky-Kráľovská lúka, kde sme pozorovali pozitívny vývoj v súvislosti so zlepšujúcimi sa  pomermi vplyvom simulovaných záplav.

3.  silne ruderalizované a aridizované, do tejto skupiny patria vyschnuté rameno v Dobrohošti-Dunajských krivinách a periodicky vysýchajúce lesné ramená na Istragove. Prevládajú tu druhy xerofilné, ruderálne a v menšej miere aj druhy z okolitých lužných lesov. Najmarkantnejšie sa to prejavuje na lokalite v Dobrohošti, kde došlo k prudkému poklesu počtu druhov. Úplne absentuje druh P. sisymbrii troficky viazaný na Rorippa amphibia, aj napriek skutočnosti, že hostiteľská rastlina sa na lokalite ešte stále vyskytuje. Ešte v r. 1993 a 1994 tento druh na lokalite dosahoval pomerne vysoké hodnoty dominancie, od r. 1995 sa na lokalite prestal vyskytovať.

Ornitocenózy záujmového územia sa pôvodne vyznačovali vysokou diverzitou a denzitou druhov. Hniezdnu ornitocenózu podunajských lužných lesov pred výstavbou VD Gabčíkovo tvorilo 104 druhov vtákov, medzi nimi viacero významných hniezdičov (Milvus migrans, Aythya nyroca, Ixobrychus minutus, Ciconia nigra, Pernis apivorus, Alcedo atthis, Dendrocopos medius). Zmeny, ktoré v ornitocenóze podunajských lužných lesov a celej vnútrozemskej delte Dunaja nastali výstavbou VD Gabčíkovo, boli podmienené zánikom časti ramennej sústavy a následne (na jej mieste) vznikom nového biotopu Čunovskej zdrže, ako aj adaptívnymi zmenami ekosystému na nové hydrologické pomery v zachovalej ramennej sústave medzi Dobrohošťou a Sapom. Ďalej je treba zdôrazniť, že na zmeny, ktoré v ornitocenóze podunajských lužných lesov prebiehajú, má zásadný vplyv aj lesné hospodárstvo spôsobom ťažby.

Výstavbou Čunovskej (Hrušovskej) zdrže zanikol komplex lužných lesov, dunajských ostrovov a ramien pri Podunajských Biskupiciach, Hamuliakove, Šamoríne a Šamoríne – Čilistove. Hniezdnu ornitocenózu týchto lesov pred odlesnením tvorilo 77 druhov vtákov, z významnejších druhov napr. haja tmavá (Milvus migrans) sokol lastovičiar (Falco subbuteo) ďateľ prostredný (Dendrocopos medius), penica jarabá (Sylvia nisoria). Výstavbou gabčíkovskej elektrárne a odpadového kanála zanikli zasa pri Gabčíkove mŕtve ramená Dunaja, ktoré z hľadiska zoologického významu presahovali rámec regiónu. Hniezdnu ornitocenózu týchto lokalít pred ich zánikom tvorilo 20 druhov vtákov, z ktorých niektoré predstavovali v našich podmienkach, z hľadiska ochrany genofondu, druhy celoslovenského významu, napr. chriašteľ malý (Porzana parva), chochlačka bielooká (Aythya nyroca).

Po prehradení koryta Dunaja v októbri 1992, vznikom Čunovskej zdrže vznikol nový biotop – vodná plocha o rozlohe 38 km². Už v prvých rokoch existencie tohoto nového biotopu sa zdrž ukázala ako lokalita významná pre ťah a zimovanie vodných vtákov. Vtáky preťahujúce Dunajom atrahuje k dlhšej zastávke a väčšej koncentrácii rozľahlá vodná plocha. Na zdrži sa počas ťahu sústreďujú kŕdle kormoránov, husí, kačíc, potápačov, čajok, bahniakov. Mnohé druhy vodných vtákov tu zimujú. Pre hniezdenie vtákov bol uprostred zdrže vytvorený umelý ostrov (5,7 ha veľká depónia), kde vznikla kolónia čajky smejivej (Larus ridibundus) a rybára riečneho (Sterna hirundo). Na Hrušovskej zdrži zahniezdili aj ďalšie expanzívne druhy ako chochlačka vrkočatá (Aythya fuligula), hrdzavka potápavá (Netta rufina), čajka bielohlavá (Larus  cachinnans), čajka čiernohlavá (Larus melanocephalus), podobný proces v súčasnosti prebieha aj na iných lokalitách na Slovensku (napr. Sĺňava pri Piešťanoch).

Po uvedení VD Gabčíkovo do prevádzky došlo v území z hľadiska močiarnych biotopov, významných pre hniezdenie vtákov, k prestúpeniu lokalít. Niektoré lokality (napr. ostrov Istragov pri Gabčíkove) vyschli, na odstavenej ramennej sústave, po rozrastení sa trsťových porastov však vznikli nové (napr. močiar Forrás pri Bodíkoch).

Lokalita Istragov plnila významnú úlohu loviska pre volavkovité vtáky (predovšetkým pre druhy beluša veľká (Egretta alba), volavka popolavá (Ardea cinerea) a bocian čierny (Ciconia nigra) v čase po vyletení mláďat a pred migráciou. Po nízkej hladine vody vtáky využívali rozsiahle terénne depresie so zvyškovou plytkou vodou na uľahčený lov potravy. Tento jav sa vyskytoval aj v ostatných častiach ramennej sústavy, na Istragove však bol najčastejší. V auguste a septembri tu neraz lovilo do 200 beluší veľkých a niekoľko desiatok (až 70 – 80) bocianov čiernych. Po vylúčení dynamiky vodného režimu tento jav z tohto úseku Dunaja vymizol. Lokalita Forrás plní v súčasnosti funkciu hniezdiska pre hniezdiče v litorálnej vegetácii, predovšetkým trsti (Bohuš 1999).

Po uvedení VD do prevádzky vymizli z ramenného systému ako hniezdiče dva druhy vtákov – brehuľa hnedá (Riparia riparia) a kalužiak riečny (Actitis hypoleucos). Brehuľa hnedá tu hniezdila v brehoch dunajských ramien. Po uvedení Vodného diela došlo k úplnému zániku aj miernej laterálnej erózie, brehy ramien zarástli a stali sa pre hniezdenie brehule nevhodné. Podobne hniezdne biotopy kalužiaka riečneho, ktorý tu hniezdil na štrkopieskových laviciach a brehoch, zarástli a stali sa pre hniezdenie tohoto druhu nevhodné.

K negatívnym zmenám v oblasti podunajských lužných lesov dochádza v poslednom období nadmernou ťažbou lesných porastov (holoruby), čím zanikajú hniezdne možnosti pre dravce, bociany čierne a dutinové hniezdiče. Pri niektorých druhoch tak dochádza k výraznému poklesu početnosti – napr. v 80. rokoch hniezdilo na slovenskej strane podunajských lužných lesov 13 – 15 párov bocianov čiernych, v roku 2001 tu hniezdili len tri páry!

Aj napriek zmenám, ktoré v ornitocenóze podunajských lužných lesov nastali, predstavuje celá oblasť ramenného systému s lužnými lesmi a mozaikou močiarnych biotopov, z ornitologického hľadiska, aj v súčasnosti územie s nadregionálnym významom. Je však žiadúce pristúpiť k jeho renaturácii.

Fauna cicavcov (Mammalia) sa po výstavbe VDG druhovým zložením podstatne nezmenila, nastali však zmeny v jej štruktúre. Taxocenóza drobných zemných cicavcov je tvorená druhmi Sorex araneus, Apodemus flavicollis, Clethrionomys glareolus, Sorex minutus, Crocidura leucodon, Crocidura suaveolens, Microtus arvalis, Microtus oeconomus, Pitymys subterraneus, Apodemus sylvaticus, Micromys minutus, antropogénne je podmienené prenikanie nepôvodných M. arvalis a M. musculus.

Jadrom taxocenózy drobných zemných cicavcov sú štyri druhy: A. flavicollis, S. araneus, C. glareolus a A. sylvaticus s výraznou dominanciou prvých troch univerzálnych lesných druhov. Rozhodujúci vplyv na štruktúru dominancie tejto synúzie majú záplavy resp. ich absencia, v závislosti najmä na vlhkostnom gradiente sa mení štruktúra dominancie. Najlepšie prežíva záplavy ryšavka žltohrdlá (A. flavicollis), po záplave rýchle regenerujú i populácie S. araneus a C. glareolus. Pri absencii záplav absolútnu dominanciu preberá druh C. glareolus, ktorého záplavy tlmia. Do pozadia ustupuje nielen S. araneus, ale aj A. flavicollis. Pri poklese hladiny podzemnej vody klesá úživnosť biotopu a s tým súvisí znížená celková početnosť a biomasa mikromammálií.

Je zrejmé, že synúzie v ramennej sústave prežívajú dlhodobý stres prejavujúci sa úplne neprirodzenou dominanciou jedného druhu C. glareolus. Počas prvých desiatich rokov po úpravách v ramennej sústave C. glareolus sa výrazne rozmnožil na úkor A. flavicollis, ktorý v minulosti spolu so S. araneus a C. glareolus tvorili 80 až 90% biomasy mikromammalií. Pred sprevádzkovaním vodného diela záplavy znižovali početnosť C. glareolus, pretože jeho schopnosť zachrániť sa vylezením na dreviny je oveľa nižšia ako u A. flavicollis, ktorý v minulosti početne prevládal. Nežiadúcosť takéhoto stavu je aj v tom, že C. glareolus je závažným konkurentom v priestore aj v potrave reliktnému a kriticky ohrozenému druhu M. oeconomus, ktorého početný stav po sprevádzkovaní vodného diela poklesol tak kriticky, že do popredia vystupuje otázka možnosti jeho prežitia na území Slovenska. A. flavicollis takým závažným konkurentom pre M. oeconomus nebol, pretože sa živí prevažne semenami. Preto sa v minulosti M. oeconomus, i keď nikdy nie hojne, vyskytoval na všetkých vhodných stanovištiach v oblasti ramennej sústavy a aj po záplavách sa jeho populácia veľmi rýchlo zregenerovala.

V situácii, keď záplavy zdvihnú na krátky čas hladinu o 30-40 cm (a neplnia iné funkcie, najmä zásobovanie živinami), môžu mať v nevhodnom čase aj zhubný efekt práve na najcitlivejšie a najvzácnejšie elementy teriofauny, pre ktoré je vhodnejšie udržovať celoročne ustálenú hladinu vôd. Záplavy nemajú na ne negatívny vplyv v jesennom období (v tomto období sú záplavy netypické), kedy už nie sú ohrozené hniezda s mláďatami reliktného a kriticky ohrozeného druhu M. oeconomus. Jeho početnosť na vhodných lokalitách v ramennej sústave výrazne klesla a na väčšine svojich bývalých lokalít sa dnes už nevyskytuje. Prvotnou príčinou bol fakt, že v zime 1992-93 celá  ramenná sústava vyschla a posledné mláčky so stojatou vodou premrzli až do dna. Takisto premrzla aj porézna piesčitá pôda s nehlbokými hniezdami drobných cicavcov, predovšetkým M. oeconomus. Hlboké nory si nikdy v týchto miestach vyrývať nemohli pre obvykle vysokú hladinu podzemnej vody, ktorá však udržovala teplotu neklesajúcu pod bod mrazu. Mrazy a eliminácia podzemnej vody mali za následok, že hniezda v nehlbokých norách na okrajoch vodných nádrží premrzli aj s ich obyvateľmi. Konkurenčné druhy, Apodemus flavicollis, ale hlavne Clethrionomys glareolus týmto neboli postihnuté, pretože prevažná väčšina ich populácie mala hniezdne nory v suchších, vyššie situovaných polohách a zimu bez problémov prežili. Počas jari a v lete sa dobre prezimovavší a primerane rozmnožený C. glareolus začal šíriť aj do miest obývaných pôvodne hrabošom severským a vytláčal odtiaľ posledné jedince. Naviac nenasledovala už žiadna taká záplava, ktorú by M. oeconomus prežil úspešnejšie, ako C. glareolus. Tretím faktorom znižujúcim početnosť už zdecimovaných populácií M. oeconomus bolo vykonanie umelej záplavy v jarných mesiacoch. Vzdutie hladiny o 40 cm postihlo iba druhy, resp. jedince vychovávajúce potomstvo tesne pri vode, najviac M. oeconomus.

Ďalšou zmenou je, že v súčasnosti takmer absentuje v ramennej sústave tretí najpočetnejší druh lužných lesov – S. araneus.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa významnou súčasťou teriofauny stal typický semiakvatický cicavec bobor (Castor fiber), ktorý môže zaujímať význačné postavenie pri formovaní bioty lužných lesov. Na Slovensko prenikol pri reštitúcii v rakúskom Eckartsau v roku 1987. Šíril sa po prúde Dunaja. Niektoré zvieratá prenikali do rieky Moravy a z nej do jej prítokov z Borskej nížiny, iné migrovali ďalej dole po prúde a vstupovali do dunajských ramien. . Zatial čo bobry na Záhorskej nížine našli dobré podmienky pre prežitie, vytvorili páry a začali sa úspešne rozmnožovať, bobry v dunajských ramenách boli po usadení odnesené najbližšou povodňou. Pomery v dunajských ramenách sa zmenili po roku 1992 , kedy bolo dokončené VDG a staré koryto Dunaja bolo pri Čunove prehradené. Ramenná sústava predstavuje v súčasnom stave  pre bobry ideálny biotop. Čunovská zdrž predstavuje však pre bobry dodnes neprechodnú prekážku, a tak, zatiaľ čo počet bobrov na Borskej nížine z roka na rok narastal, ideálne bobrie habitaty v ramennej sústave ostávali pre bobry neprístupné. V súčasnosti  (rok 2002) registrujeme v ramennej sústave iba 3-4 obývané bobrie revíry, z ktorých o jednom vieme, že je obývaný reprodukujúcim sa párom. Predpokladáme,  že tieto zvieratá prenikli do ramennej sústavy obchvatom – prechodom cez hrebeň Malých Karpát a odtiaľ stekajúcimi potokmi až do Dudváhu a ďalej cez Čiernu Vodu a Vážsky Dunaj až do hlavného toku Dunaja a odtiaľ proti prúdu až do ramennej sústavy (dva obývané revíry boli zistené aj na Malom Dunaji).

Súhrnne možno povedať, že najväčšie zmeny v terestrickej faune boli zistené na monitorovacej ploche Dunajské kriviny pri Dobrohošti (Foto 9 až po Foto 23) na úrovni začiatku derivačného kanála. Drénom a zánikom pôvodného hladinového režimu pri absencii záplav prechádza ekosystém vážnymi zmenami. Vzhľadom na nedostatočnú výšku hladiny v najhornejšej časti kanála pod odberným objektom vo vzťahu k prahu stavidla a absencii patričnej manipulácie na tomto objekte, nie sú tu simulované povrchové záplavy, a s výnimkou obdobia riadených záplav nedochádza ani k zavodneniu obvodového ramena. Požadovaný dnový prah nebol vybudovaný. Posledná záplava, ktorá mala vplyv na väčšinu monitorovacej plochy bola v r. 1991, nasledujúca až v roku 2002. Pôvodne navrhovaná pretekaná prehrádzka v Dunaji pri Dunakiliti, ktorá mohla situáciu zlepšiť, bola vybudovaná 2 km vyššie, nad haťou Dunakiliti. Pôvodne bola lokalita pokrytá typickou brestovou jaseninou s topoľom. Vrchné vrstvy pôdneho profilu tvorili hrubé vrstvy naplaveného piesku, pôdna vlhkosť sa pohybovala od 15% – 25%. Po roku 1992 drenážny účinok starého koryta Dunaja viedol k zániku povrchových vôd, poklesu hladiny podzemnej vody a poklesu pôdnej vlhkosti na 0-20%. Pokiaľ ešte v r. 1991 sa HPV pohybovala v hĺbke 2,5 - 3 m, od novembra r. 1992 sa s minimálnymi výkyvmi stabilizovala v hĺbke 4,2 m, čím fakticky nastali podmienky pre vznik tvrdého luhu. Celkove v terestrických spoločenstvách došlo k úbytku hygrofilných a typických lesných druhov a prieniku xenocénov. Mierne zvýšenie pôdnej vlhkosti po simulovanej záplave sa priaznivejšie prejaví najmä na spoločenstvách euedafónu (Acari, Oniscidea, Chilopoda), v menšej miere na epigeických taxocenózach (Coleoptera, Heteroptera). Zlepšenie vlhkostných pomerov sa prejavilo aj na zložení taxocenózy drobných zemných cicavcov. Zo získaných dát sa predbežne nedá usúdiť, či trend zmierňovania aridizácie pozorovaný v posledných rokoch monitoringu je trvalý, alebo sa jedná o fluktuačný výkyv podmienený klímou. V súčasnosti patria terestrické spoločenstvá k najviac degradovaným na celom monitorovanom území. Vykazujú výrazný vplyv antropogénneho faktora a revitalizačný proces postupuje len pomaly.

Bodícka brána (Foto 19-28) v nižšie položenej časti derivačného územia je lokalita s brestovou jaseninou s topoľmi a vŕbami, vyšším stupňom pôdnej vlhkosti (25-35%), HPV je v hĺbke 2 – 2,5 m. Po prehradení Dunaja býva monitorovacia plocha sporadicky zaplavovaná. Výrub porastu šľachteného topoľa viedol k nežiaducemu presvetleniu. Dôsledkom sú zmeny v skladbe bylinnej aj krovinovej etáže vegetácie, na ktoré nadviazali zmeny v zložení spoločenstiev terestrických živočíchov – prienik druhov otvorených priestranstiev, pokles počtu hygrofilných druhov, zvyšovanie zastúpenia mezohygrofilných a euryekných druhov; mnohé z hygrofilných druhov sú na hranici sledovateľnosti (Mollusca, Coleoptera). Tento pokles početnosti sa pri časti druhov spomalil až zvrátil a u niektorých hygrofilov sa v poslednom roku monitoringu abundancia zvýšila (Coleoptera, Lepidoptera, Oniscidea, Chilopoda). Vysokú dominanciu si zachovávajú euryvalentné a vlhkostne menej náročné druhy (Lepidoptera). Stav spoločenstiev možno aj napriek uvedeným zmenám ešte stále považovať za reverzibilný (zvýšenie abundancie niektorých vlhkomilných druhov). Zdá sa že sukcesia spoločenstva sa v posledných dvoch rokoch vracia k stavu, ktorý nastal bezprostredne po prevedení hlavného toku Dunaja do derivačného kanála. Trvalosť tohto trendu je však ťažké predpovedať a závisí od interakcie zmeny vlhkosti pôdy, ťažby a výkyvom klimatických faktorov.

Monitorovacia plocha Bodíky – Kráľovská lúka (Foto 56, Foto 57, Foto 58, Foto 59, Foto 60 a Foto 61) je v oblasti derivácie najviac vzdialená od prietočných ramien, bola pravidelne každoročne (niekedy aj dvakrát) zaplavovaná a do roku 1997 závislá od povodňovej vody. Do uvedeného roku bol v suchých rokoch pozorovaný mierny pokles hladiny podzemnej vody a presýchanie pobrežnej močaristej zóny. Plesiopotamal v jadre lokality, oddeľuje zreteľne suchšie stanovište ležiace bližšie k hrádzi a porastané topoľovou monokultúrou od vlhkého mäkkého luhu (Salici-Populetum). Súčasná štruktúra suchozemských spoločenstiev je odrazom hydropedologických pomerov na lokalite za predchádzajúce roky. Zmeny v druhovej skladbe spoločenstva signalizujú neustálenosť podmienok. Celkový trend poklesu druhovej diverzity (Oniscidea, Coleoptera) a vzostupu dominancie mezofilných a nenáročných aj xenocénnych druhov (Mollusca, Coleoptera) však pokračuje, i keď tento pokles sa v niektorých taxocenózach spomalil resp. zastavil (Chilopoda, Coleoptera, Lepidoptera), čo signalizuje zastavenie resp. spomalenie negatívnych trendov sukcesie. Je však zrejmé, že ide o dôsledok dvoch výrazne vlhších vegetačných období, pričom vegetačné obdobie 1997 prinieslo aj dlhodobú záplavu. Celkove dochádza k sukcesii spoločenstiev smerom k spoločenstvám typu suchších mäkkých lužných lesov. V rámci lokality sa v závislosti na zmenách vlhkosti a na drobných rozdieloch v nadmorskej výške (rádovo 50-60 cm) výrazne menilo priestorové rozšírenie druhov. Po vysušení lokality a ústupe silne vlhkomilných druhov zaujali ich miesto v nižšie položených častiach tolerantnejšie druhy, pričom vyvýšené miesta boli výrazne menej osídlené. Zmeny, ktoré nastali v ornitocenóze nemožno pripísať len prevádzkovaniu vodného diela, ale boli ovplyvnené aj výrazne pôsobiacim systémom lesného obhospodarovania.

Lokalita Istragov na konci úseku derivácie patrila do roku 1992 k výrazne hygrickým stanovištiam mäkkého luhu (Salici-Populetum myosotidetosum Jurko, 1958) so skupinami jelší na viacerých miestach. Bližšie k starému korytu Dunaja sú topoľové monokultúry, v ktorých sa v rokoch monitoringu robila intenzívna ťažba. Lokalitu pokrývala vrstva naplaveného piesku. Po prehradení Dunaja a znížení prietoku v jeho pôvodnom koryte došlo k zaklesnutiu hladiny podzemnej vody, k poklesu vlhkosti vo vrchnej vrstve pôdy z 25 – 35% približne o 15%, redukcii plytkých zaplavených depresií, kde nastupuje xeroséria (Lisický 1995, Ševčíková 1997) a sekundárna sukcesia smeruje aj na nižšie položených miestach k spoločenstvu suchšieho variantu mäkkého luhu (Salici-Populetum typicum). K procesu vysychania lokality prispel tiež veľkoplošný výrub topoľov a presvetlenie územia. V terestrických spoločenstvách sa prejavuje ústup druhov indikujúcich podmáčané biotopy resp. druhov vlhkomilnejších (Mollusca, Coleoptera), nahrádzajú ich lesné hygrofilné druhy menej náročné na vlhkosť, čo poukazuje na trend vysúšania stanovišťa. Tieto zmeny súvisia aj s masívnou ťažbou až holorubom a následnými zmenami aj v ostatných etážach. Trend výrazného ústupu silne vlhkomilných druhov a aridizácie sa však v roku 1996 v niektorých skupinách (Mollusca, Lepidoptera) zmiernil a adaptívne sukcesné zmeny sú v porovnaní so zmenami vegetácie pomalšie (Mollusca, Chilopoda). Z hľadiska zastúpenia jednotlivých ekologických skupín sa spoločenstvo na Istragove  javí zo sledovaných lokalít ako najmenej postihnuté.

Výstavbu VD sprevádzal rad zmien v prírodnom prostredí, ktoré ovplyvnili prietokový režim Dunaja a jeho ramien a následne sa výrazne odrazili v štruktúre hydrofauny. Došlo k dvom zmenám v prietokovom režime starého koryta Dunaja a to v roku 1992 a v roku 1995. V Dunaji (v úseku Gabčíkovo- Medveďov) došlo ku kolísaniu prietoku (0.5 m výkyv hladiny) v závislosti od prietokov v Bratislave a v závislosti na spúšťaní a zastavovaní prevádzky turbín elektrárne. V Dunaji v úseku nad sútokom s kanálom z elektrárne dochádzalo najmä do roku 1995 k tzv. spätnému vzdutiu hladiny (pri celkovom miernom znížení hladiny) a k zvýšenému usadzovaniu hlavne jemnozrnnejších sedimentov. V hornom úseku Dunaja (Dunajské kriviny - Bodíky) dochádza po roku 1995, v dôsledku regulácie prietokov do maďarskej ramennej sústavy vo vegetačnom období, ku krátkodobému kolísaniu hladín (0,5-0,75 m) v 5 až 10 dňových intervaloch. V slovenskej ramennej sústave došlo po roku 1992 k poklesu hladín, ktorý sa však od mája 1993 eliminoval vodou z derivačného kanála cez nápustný objekt pri Dobrohošti. Rozkolísanosť hladín je pomerne malá s výnimkou riadených záplav a povodní, napríklad v roku 1997. Dochádza tiež k zmene teplotného režimu Dunaja (Dobrohošť-Bodíky) V zimnom období teplota vôd v starom koryte Dunaja neklesá pod 3,5^o C ako dôsledok refiltrácie teplejších podzemných vôd, ktoré zo zdrže infiltrovali v letnom období, do menšieho prietoku v starom koryte Dunaja. Stúpnutie letných maxím teploty vody v Dunaji medzi Bratislavou a Medveďovom o 2^º C zistené pred prehradením sa zachovalo. Ďalej sa zmenili hydrologické podmienky ako napríklad prietoky v ramennej sústave. Hlavné ramená sú od r. 1993 znovu trvalo prietočné, zvýšili sa rýchlosti prúdenia v hlavných ramenách, zmenil sa vzťah medzi unášacou silou, sedimentáciou a eróziou v ramenách, zväčšila sa výška hladiny vody a tým aj šírka ramien, predĺžila sa dĺžka a členitosť brehov, v depresiách vznikli nové stojaté vodné plochy, vzniklo meandrovanie zvyškového vodného toku v koryte Dunaja medzi opevnenými brehmi a pôvodné výhony v koryte Dunaja vytvárajú väčšiu variabilitu v prúdení vody. Hneď po znížení prietoku a výšky hladiny v pôvodnom hlavnom koryte v októbri 1992 sme na obnažených brehoch zaznamenali masový výskyt hynúcej bentickej makrofauny.

Na základe sledovania druhového spektra nálevníkov, pri hodnotení riečneho systému Dunaja ako celku, sa vplyv prehradenia prejavil výrazným nárastom druhového spektra po roku 1993 (Matis, Tirjaková, 1995b, Krno et al., 1999).

Zmeny sa výrazne prejavili aj na kvalitatívno-kvantitatívnom zastúpení jednotlivých druhov komárov (neustón). Vzhľadom na rýchlu reakciu druhov uvedenej čeľade na hydrologické zmeny, komáre sa javia ako veľmi vhodná indikačná skupina na monitorovanie prírodných zmien v skúmanom území. Spoločným znakom pre celú monitorovanú oblasť je výrazný pokles výskytu jarných druhov komárov najmä rodu Aëdes (A. vexans a A. sticticus) (Bulánková, Halgoš, 1995,  Halgoš, Petrus, 1995), ako dôsledok absencie jarných záplav. Do spustenia VD bol v území dostatok podzemnej vody, čo sa prejavovalo i na zložení fauny komárov v priebehu roka. Pravidelné trojvrcholové krivky záplav, ktoré boli bežné v minulom období, sa zmenili na jednovrcholové krivky. Po sprevádzkovaní VD (Dobrohošť-Gabčíkovo) bol zaregistrovaný po r. 1993 výrazný pokles hladiny vody, kalamitné premnoženie komárov prestalo.

Spoločenstvá zooplanktónu po prehradení Dunaja

Eupotamál (hlavný tok)

V prvých dvoch rokoch po prehradení toku euplanktonické druhy v starom koryte v ročných priemeroch viac (pri perloočkách) alebo menej (pri veslonôžkach) ustúpili a naopak, tychoplanktonické (bentické a litorálne) formy nadobudli približne rovnaký kvantitatívny alebo vyšší podiel (Illyová, 1996, Vranovský, Illyová 1999). Z perloočiek to boli najmä druhy rodu Alona (A. quadrangularis, A. affinis a A. rectangula), Macrothrix hirsuticornis a Chydorus sphaericus, z veslonôžok Nitocra hibernica a Eucyclops serrulatus. Kvantitatívne uplatnenie nepravých planktontov bolo pritom (podobne ako pred prehradením Dunaja pri Čunove) zreteľnejšie v profile Dunajské kriviny ako v profile Gabčíkovo. Treba však pripomenúť, že pri jednotlivých odberoch kvantitatívny pomer dvoch porovnávaných ekologických skupín kolísal, a tiež, že zastúpenie pravých planktontov v hlavnom, resp. starom koryte Dunaja je závislé od ich prísunu najmä z bočných ramien typu parapotamál, prípadne plesiopotamál, situovaných nad daným profilom.

V potamoplanktóne derivovaného úseku Dunaja po prehradení pri Čunove došlo k určitému zníženiu priemerného podielu euplanktonických kôrovcov, čo je dôsledkom obmedzenia tvorby krustáceoplanktónu v ramenných sústavách a tým aj jeho obmedzeného vyplavovania do starého koryta (Vranovský, Illyová 1999)

Dunajské ramená a temporárne vody

Ramená typu parapotamál

Hydrologický režim ramien situovaných nad prístavom Gabčíkovo (patriacich k Vojčianskej, Šulianskej, Bodíckej a Bačianskej sústave) sa od sprevádzkovania VD značne líši od ramien medzi gabčíkovským prístavom a Sapom. Zatiaľ čo vyššie spomenuté ramená sa stali súčasťami umelo sprietočneného systému, napájaného z prívodného kanála pomocou odberového objektu pri Dobrohošti, ramená medzi Gabčíkovom a Sapom nie sú umelo dotované vodou. Na rozdiel od vyššie situovaných sú však relatívne intenzívne ovplyvňované vzdutím od sútoku starého koryta s odpadovým kanálom vodnej elektrárne. Tieto rozdiely sa od uvedenia odberového objektu Dobrohošť do prevádzky odrážajú aj na zložení krustáceoplanktónu. Tak v týchto ramenách vďaka ústupu pravých planktontov sa podstatne znížila abundancia krustáceoplanktónu a aj zooplanktónu, a zvýšil sa percentuálny podiel tychoplanktonických druhov: z perloočiek najmä viacerých druhov rodu Alona (hlavne A. guttata a A. rectangula), Chydorus sphaericus a Disparalona rostrata, z veslonôžok Nitocra hibernica. V roku 1995 naďalej pretrvávala nízka abundancia euplanktonických kôrovcov a väčšinou aj dominancia tychoplanktonických foriem (Vranovský, Illyová 1999).

V Istragovskom ramene, ktoré sa nachádza v oblasti nedotovanej vodou, zostal kvantitatívne relatívne bohatý krustaceoplanktón s pomerne silným zastúpením euplanktonických druhov, predovšetkým veslonôžok. Z euplanktonických perloočiek dominovali Bosmina longirostris alebo Diaphanosoma orghidani, z veslonôžok najčastejšie Cyclops vicinus, Acanthocyclops robustus alebo Thermocyclops oithonoides. Súvisí to s tým, že rameno nemá trvalo prietokový, ale väčšinou stagnantný režim, s výkyvmi v závislosti od vzdúvania  hladiny v najspodnejšom úseku starého koryta. Zvýšenie podielu tychoplanktonických foriem v porovnaní s minulosťou je, podľa nášho názoru, spôsobené zrýchleným zabahňovaním, vyplytčovaním a zarastaním ramena.

V planktóne ramien typu parapotamál (bývalých slepých ramien) medzi obcou Dobrohošť a Gabčíkovom (rkm 1840-1820) sa po prehradení toku podstatne znížila priemerná početnosť a biomasa zooplanktónu, najmä planktonických kôrovcov. Percentuálny podiel euplanktonických kôrovcov výrazne klesol a dominanciu nadobudli nepravé, tychoplanktonické (litorálne a bentické) druhy. Uvedené zmeny sú dôsledkom skutočnosti, že  ramenné sústavy - kde sa pred prehradením vďaka konektivite s hlavným tokom  periodicky striedal stagnantný režim s prietokovým režimom, čo umožňovalo tvorbu krustaceoplanktónu v ramenách - boli premenené na trvalo prietočný systém, kde sú abiotické podmienky pre rozvoj zooplanktónu a najmä krustaceoplanktónu podstatne obmedzené. Takáto situácia v hlavných ramenách Vojčianskej až Šulianskej sústavy v podstate zotrvávala aj v roku 1995 a v nasledujúcich rokoch. Určité zvýšenie hodnôt početnosti a biomasy zooplanktónu, najmä krustaceoplanktónu v dolnej časti bývalej Bačianskej ramennej sústavy poukazuje na isté zlepšenie abiotických podmienok pre rozvoj zooplanktónu v najspodnejšom úseku prietočného systému (Vranovský a Illyová, 1999).

V bývalých ramenách typu parapotamál oblasti medzi Gabčíkovom a Sapom, napriek tomu, že ležia v derivovanej časti medzihrádzového územia, ostali aj po prehradení Dunaja zachované predchádzajúcemu stavu podobnejšie a pre rozvoj euplanktonických kôrovcov priaznivejšie podmienky. V priemere tu väčšinou naďalej dominujú euplanktonické druhy nad tychoplanktonickými.

Ramená typu plesiopotamál

V mediálnej zóne ramien typu plesiopotamál dominovali v taxocenózach kopepod euplanktonické druhy (najmä Eudiaptomus gracilis, Cyclops vicinus, Acanthocyclops robustus). V taxocenózach perloočiek v prvom období po prehradení prevládali litorálne, teda tychoplanktonické formy (najmä Chydorus sphaericus a Simocephalus vetulus) a tento trend zvyšovania percentuálneho podielu tychoplanktonických zástupcov pokračoval nielen pri perloočkách, ale aj pri veslonôžkach. V r. 1996-1997 tu dominoval z tychoplanktonických druhov Chydorus sphaericus a z euplanktonických Bosmina longirostris, z veslonôžok, v r. 1996, podobne ako v predchádzajúcom dominoval Thermocyclops oithonoides, v r. 1997 to bolo viac euplanktonických druhov. Medzi dominantné patril aj litorálny Eucyclops serrulatus ( Vranovský a Illyová (1999).

V bývalých ramenách typu plesiopotamál derivovaného úseku, pokiaľ neboli vysušené v dôsledku poklesu podzemnej vody, ostáva po prehradení druhovo pestré zoskupenie planktonických kôrovcov s pribúdajúcim podielom tychoplanktonických druhov, čo sa prejavuje aj zvýšeným indexom druhovej diverzity. Je to dôsledok prirodzeného procesu zarastania, starnutia a terestrifikácie týchto vodných útvarov, ktorý však urýchľuje znížená periodicita a intenzita umelých zátop v porovnaní so zátopami pred prehradením. V ramenách na juhovýchodnom okraji Bratislavy a tesne pod ňou (na obidvoch stranách zdrže), ktoré boli pred prehradením odsúdené na skorú terestrifikáciu, došlo vďaka vzostupu hladiny podzemných vôd k vytvoreniu podmienok pre revitalizáciu hydrocenóz vrátane zooplanktónu. Zvyšky ramien typu plesiopotamál, ktoré sa nachádzajú pod derivovaným úsekom, si zachovávajú hydrologický režim blízky režimu z obdobia pred uvedením VDG do prevádzky. Druhová bohatosť a diverzita ich krustaceoplanktónu má relatívne vysoké a postupne sa ešte zvyšujúce hodnoty. Súčasne však tieto plytké vodné útvary podliehajú prirodzenému procesu zarastania, vyplytčovania a zazemňovania (Vranovský, Illyová 1999).

Spoločenstvá zoobentosu a neustónu po prehradení Dunaja

Eupotamál (hlavný tok)

Vplyv prehradenia Dunaja sa prejavil výraznou zmenou spoločenstiev mikro- a meiozoobentosu (Matis, Tirjaková 1995 a, b). Zvýšil sa najmä podiel terestrických druhov v spoločenstve (zástupcovia rodu Colpoda). Tieto sa do toku dostali splavovaním po úpravách terénu zdrže. Výrazné zníženie prietoku po prehradení, výrazný pokles hladiny a naplnenie zdrže malo za následok formovanie spoločenstiev hnilobných procesov spojených s prudkým rozvojom baktérií, čo sa prejavilo nárastom abundancie a diverzity nálevníkov a bičíkovcov. Následkom týchto zmien došlo k zmenám v charaktere biotopu: od prudko tečúcich úsekov až ku spomaleniu toku a následnej izolácii niektorých lokalít, ktoré sa zmenili na stojaté vody s formovaním spoločenstiev typických stojatých vôd. V sprietočnených ramenách sa rozširuje  druhové spektrum a abundancia najmä bičíkovcov a nálevníkov. Úsek nad prehradením (lokalita Kopáč) sa takmer nemení a počet druhov a nízka abundancia charakterizuje pôvodný tok. V tomto období sa tu vyskytli zriedkavé druhy, z nich niektoré boli zistené prvý raz na území Slovenska: Stentor multiformis, Balantidioides bivacuolata. V hlavnom toku z ostatných sledovaných skupín sa mierne zvýšila druhová diverzita i abundancia najmä Mastigophora, čo bolo spôsobené spomalením toku a zvýšenou sedimentáciou. Nápadné je zvyšovanie počtu terestrických druhov (Colpoda cucullus, C. inflata, Leptopharynx costatus, Colpoda steinii), čo svedčí o tom, že tok prináša mnoho sedimentov a dochádza k zanášaniu dna.  Po prehradení nastáva ustaľovanie spoločenstiev s vysokou diverzitou ako aj početnosťou pričom sa spoločenstvá postupne čoraz viac podobajú spoločenstvám trvalo prietočných ramien. Od Dobrohošťa po Istragov postupne klesá druhové spektrum (Krno et al., 1999) a abundancia v dôsledku zmien dnového substrátu. Po napustení sa prejavila vyššia diverzita aj na lokalite Kľúčovec. Pred prehradením sa abundancia nálevníkov celoročne udržiavala na nízkych hodnotách, vplyv prehradenia sa prejavil až po roku 1993, keď dochádza k výraznému nárastu abundancie, ktorý sa udržiaval aj v nasledujúcich rokoch vzhľadom na stabilnejšie dno.

Medzi makrozoobentosom prevládajú zástupcovia permanentnej fauny a Chironomidae na úkor ostatných skupín temporálnej fauny. Zmena hydrologických podmienok spôsobila diferencovanie pôvodného koryta na dva rozdielne úseky. V hornom úseku kam, spadá profil pri Dunajských krivinách, znížením rýchlosti prúdu v koryte došlo k stabilizácii predtým pohyblivého dna. Zmenené abiotické faktory umožnili vytvorenie bohatých nárastov rias na pevnom štrkovitom dne. V dolnom úseku (Istragov), kde zasahuje spätné vzdutie, resp. Sporná sihoť, kde dochádza k pravidelnému dennému kolísaniu hladín, došlo k najväčšej zmene v štruktúre bentických biocenóz. Po úplnej zmene charakteru substrátu a hydrologických podmienok (výrazné zníženie prietoku a rýchlosti prúdu) došlo k deštrukcii pôvodného bentického spoločenstva. V prvom období bolo dno takmer bez zoobentosu a postupne dochádzalo k zvyšovaniu početnosti nového bentického spoločenstva (Krno et al., 1999). Po znížení prietoku a výšky hladiny v pôvodnom Dunaji v 1992 sme na obnažených brehoch zaznamenali masový výskyt hynúcej bentickej makrofauny.

Pri sledovaní permanentnej fauny sa po roku 1992 (Košel, 1995b,  Krno et al., 1999) zaznamenal v hornom úseku (Dunajské kriviny - Gabčíkovo) nárast početnosti u skupiny Gastropoda (Košel, 1995a). K najväčšiemu zvýšeniu došlo u všetkých dovtedy dominantných druhov: Ancylus fluviatilis, Lymnaea ovata a Bithynia tentaculata. Ako nové  druhy pribudli Nais christinae (Naididae), Limnodrilus hoffmeisteri, Potamothrix vejdovskyi (Tubificidae), Gammarus roeseli a Chaetogammarus  tenellus (Amphipoda). Naopak poklesol podiel ploskule Dendrocoelum lacteum a kôrovca Dikerogammarus haemobaphes. Po roku 1995 v permanentnej faune  dochádzalo k obohacovaniu druhového spektra, v Dunaji sa rozšíril ulitník Lithoglyphus. Podobne ako u temporálnej fauny dochádza k výraznému posunu v zastúpení potravných gíld od filtrátorov k zoškrabávačom (algofágom), čo odráža výrazný nárast perifytonu v rieke a prechod metabolizmu toku od heterotrofie ku autotrofii. Došlo tiež k zvýšeniu abundancie a biomasy pontokaspických druhov kôrovcov (Jaera istri, Corophium curvispinum  a Dikerogammarus villosus), u máloštetinavcov dochádza  k zvyšovaniu zástupcov čeľ. Tubificidae. Dominantnými sa preto stali druhy patriace k zoškrabávačom Dikerogammarus haemobaphes, Dikerogammarus villosus, Corophium curvispinum (Amphipoda), požierači vláknitých rias Jaera istri (Isopoda) a druhy z čeľ. Naididae žijúce na nárastoch rias. Usadený jemný sediment medzi štrkom sa stal vhodným biotopom pre druhy z čeľ. Tubificidae (Limnodrilus spp., Potamothrix sp.) osídľujúce bahnitý substrát. Zvýšené množstvo potravnej ponuky sa prejavilo u uvedených skupín v niekoľkonásobnom zvýšení ich abundancie a biomasy.

V druhovom spektre permanentnej bentickej fauny dolného úseku Dunaja (Istragove) došlo k zníženiu diverzity a vymiznutiu predtým dominatných rôznonožcov a objavenia sa nových zástupcov  máloštetinavcov, ako druhy rodu Limnodrilus viazané na bahnitý substrát, pričom postupne sa zvyšovala ich abundancia. Ako nové sa tu objavujú stagnofilnejšie druhy Asellus aquaticus a Limnomysis benedeni (Crustacea). Po roku 1995 v profile Istragov došlo k vymiznutiu predtým dominantných rôznonožcov a objavenia sa nových zástupcov máloštetinavcov, ktoré sa tu  predtým buď nevyskytovali alebo len v obmedzenej miere, ako druhy rodu Limnodrilus viazané na bahnitý substrát, pričom postupne u nich dochádzalo k zvyšovaniu abundancie. Po úplnej zmene charakteru substrátu a hydrologických podmienok (výrazné zníženie prietoku a rýchlosti prúdu) došlo k deštrukcii pôvodného bentického spoločenstva. V prvom období bolo preto dno takmer bez zoobentosu a až postupne dochádzalo k zvyšovaniu početnosti nového bentického spoločenstva s absolútnou prevahou máloštetinavcov s druhmi, ktoré nie sú pôvodnými pre tento typ biotopu Limnodrilus claparedeanus a Limnodrilus hoffmeisteri. V druhej polovici roka 1995 sme na Dunaji v úseku  Dunajské kriviny - Gabčíkovo zaznamenali výraznejší pokles abundancie permanentnej fauny makrozoobentosu. Tieto zmeny súvisia so stavbou prehrádzky v koryte Dunaja pri Dunakiliti nad odberným profilom pri Dobrohošti, kedy došlo k silnému zákalu vody a prekrytiu dna jemnými splaveninami. V roku 1996 kolísanie výšky hladiny v koryte spôsobovalo zaplavovanie a obnažovanie ripálu toku v závislosti od zásobovania maďarskej ramennej sústavy vodou. Keďže však záplavové vlny mali krátke trvanie, bentická fauna v príbrežnej časti bola pomerne chudobná.

Podobne ako v regulovanom dolnom toku Rhôny (Fruget, 1991) prevládajú v Dunaji po roku 1992 v temporárnej faune (Tab. 5.8) (okrem pakomárov) Baetis fuscatus, Caenis luctuosa (Ephemeroptera), Psychomyia pusilla, Hydropsyche modesta a Ceraclea dissimilis (Trichoptera). Neskôr, napríklad v Rýne (Tittizer a kol., 1989), napriek zlepšeniu kvality vody k zásadnejším zmenám  v štruktúre makrozoobentosu nedošlo. Súvisí to podobne ako na Dunaji s poklesom geomorfologickej diverzity rieky a jej prepojenia s ramennou sústavou, čo sa odráža na výraznom poklese heterogenity hydrosystémov (Fruget, 1992) a narušením funkčnej integrity prepojenia ramennej sústavy s riekou. Od roku 1993  došlo k výraznému kvalitatívnemu (Krno, 1995) a kvantitatívnemu ochudobneniu podeniek starého koryta, v ktorom sa pravidelne vyskytovali už len dva eurytopné druhy Baetis fuscatus a Caenis luctuosa (zriedkavejšie C. macrura). Oba tieto druhy nahradili druh Caenis pseudorivulorum a to v celom úseku od odklonenia Dunaja pri Dobrohošti až pod vyústenie vôd z Gabčíkovského kanála do Dunaja pri Sape. Podobne, fauna potočníkov bola zastúpená len dvoma rodmi - Hydropsyche a Psychomyia tak ako v regulovaných európskych veľtokoch Rhôna (Bournaud et al., 1990) a Rýn. Výrazne vzrástol podiel algofágov (Psychomyia) na úkor filtrátorov (Hydropsyche). Pričom druhy Hydropsyche contubernalis a H. bulgaroromanum boli nahradené druhmi H. pellucidula a H. modesta. (Krno et al., 1999). Neskôr sa tu objavil aj druh Rhyacophila dorsalis . Naposledy menované druhy sú typické pre menšie toky, akým sa Dunaj pod Dobrohošťom stal. Stabilizácia dna a lepšie trofické podmienky umožnili v 1994 a prvej polovici 1995 výrazný kvantitatívny nárast abundancie podeniek a najmä potočníkov.

Tab. 5.8    Zmeny v osídlení podeniek (Ephemeroptera), pošvatiek (Plecoptera) a potočníkov (Trichoptera) rieky

                  Dunaj v rokoch 1991-2001

                  Changes in population of Ephemeroptera, Plecoptera and Trichoptera in the Danube in 1991-2001

Vplyvom prehradenia došlo po roku 1992 na Dunaji k výraznému zvýšeniu počtu zaznamenaných druhov pakomárov (Krno et al., 1999). Kým v rokoch 1990-1992 sme tu registrovali 6 druhov, v roku 1993 až 1995 ich počet vzrástol na 18. Táto zmena súvisí so zmenou hydrologických podmienok, kedy v dôsledku zníženia prietoku a následného zníženia rýchlosti prúdu došlo k určitej stabilizácii dna, čo umožnilo osídľovanie viacerých nových druhov, ktorým predchádzajúce extrémne lotické podmienky nevyhovovali. Početnosť pôvodne dominantných druhov Chironomus sk. fluviatilis sa mierne zmenšila, kým početnosť niektorých pôvodne málo hojných druhov výrazne vzrástla (Microtendipes sk. chloris, Chironomus sk. reductus a Chironomus sp.). Medzi druhy, ktoré si zachovali svoju výskytovú i početnú stálosť patria Cryptochironomus sk. defectus a Dicrotendipes nervosus. Výrazný pokles rýchlosti prúdenia v dolnom úseku starého koryta Dunaja nad sútokom s kanálom od elektrárne spôsobil v oblasti Istragova vytvorenie vyše 0,5 m hrubej vrstvy piesčito-ílovitých usadenín, ktoré s výnimkou pakomárov (Chironomus sk. fluviatilis, Chironomus sk. reductus, Cryptochironomus sk. defectus, Endochironomus sp., Polypedilum sk. nubeculosum) a stagnikolného psamofilného druhu Ephemera vulgata (Ephemeroptera) nie sú osídlené vodným hmyzom.

Zatiaľ čo v Dunaji pred prehradením tvorila temporálna fauna v ročnom priemere okolo 30% z abundancie makrozoobentosu, v úseku ovplyvnenom VD klesá táto hodnota až pod 10% (rok 1998-2001), čo je istá analógia s jej prirodzeným zastúpením v dunajských ramenách. Na jeseň 2001 sa v osídlení potočníkov Dunaja veľmi pozitívne uplatnila umelá záplava. Opätovne sa objavil rod Hydropsyche, zastúpený druhom H. incognita, a viacero ďalších druhov potočníkov (Tab. 5.8).

Dunajské ramená a temporárne vody

Ramená typu parapotamál

V hornom úseku ramenného systému Dunaja (Bodícka brána), dotovanom vodou z prívodného kanála, so vznikom reofilných podmienok po napustení sústavy vodou sa druhová pestrosť mikro- a meiozoobentosu znížila. Spoločenstvá reagovali na zmenu charakteru ramena nestabilitou v oživení (Krno et al., 1999). V prietočných ramenách Dunaja bez vodnej dotácie (Istragov) je spoločenstvo mikro- a meiozoobentosu charakterizované typickými zástupcami sapropelu a bahnitého substrátu, ktorý je na celej lokalite dominantný (Krno et al., 1999). U permanentnej fauny osídľujúcej štrko-piesčitý litorál horného úseku prietočných ramien došlo na prelome rokov 1992-1993 k výraznému poklesu fauny máloštetinavcov v roku 1993, keď z bentickej fauny vymizli zástupcovia čeľade Tubificidae a Hypania invalida (Polychaeta). Z máloštetinavcov boli prítomné len druhy z čeľade Naididae osídľujúce perifyton so schopnosťou rýchlej rekolonizácie, prípadne amfibiotické druhy. Rekolonizácia ostatných skupín permanentnej fauny prebehla pomocou driftu. Rekolonizácia bola pomerne rýchla, čomu napovedá aj zvýšenie diverzity, keď sa táto zvýšila počas dvoch mesiacov takmer dvojnásobne. Podstatne nižšie zastúpenie mali vyššie kôrovce (Amphipoda, Mysidacea). V jarnom odbere, podobne ako v hlavnom toku Dunaja, dominovali z máloštetinavcov druhy z čeľade Naididae. V roku 1995 tu dominantné postavenie zaujímali druhy amfibiotické, pohyblivé (Amphipoda) a z máloštetinavcov druhy z čeľ. Naididae s krátkym životným cyklom. Neskôr dominantné postavenie na štrkovitom substráte z permanentnej fauny zaujímali Amphipoda. V roku 1997 sa druhová diverzita zvyšovala. Vysokú početnosť dosahovali v letnom a jesennom období Amphipoda. Vysokú početnosť dosahovala tiež Jaera istri (Isopoda).

Po roku 1992 stále prúdenie vody v umele napúšťaných horných dunajských ramenách bodíckej sústavy umožňovalo výskyt reofilných druhov temporárnej fauny. Litorálna zóna ramien je kolísaním hladiny vody často obnažovaná, čo sa odzrkadľovalo na zmene vodnej fauny, ktorá ju osídľuje (Krno et all., 1999). V nových reofilných podmienkach, v ramenách dotovaných vodou je typicky stagnikolný druh Caenis horaria postupne nahradzovaný druhom C. luctuosa (Ephemeroptera). Pravidelnejší výskyt druhov Baëtis fuscatus, Caenis luctuosa (Ephemeroptera), Athripsodes cinereus, A. albifrons, Oecetis furva a rodu Anabolia (Trichoptera) signalizujú trvalé napájanie ramien pôvodne typu plesiopotamál povrchovými i podzemnými vodami. Naopak ustupujú typicky stagnikolné taxóny, ako sú Caenis simile (Ephemeroptera), rody Cyrnus, Oligotrichia a druh Mystacides azurea (Trichoptera). U vážok v r. 1993 bol zaznamenaný výskyt pionierskych druhov Anax imperator a Libellula quadrimaculata. V r. 1994-95 boli na lokalite zastúpené reofilné (Calopteryx splendens, Platycnemis pennipes) i stagnofilné druhy: Enallagma cyathigerum, Coenagrion puella. Zastúpenie spoločenstva pakomárovitých v porovnaní s rokom 1992 sa zmenilo. Objavili sa nové druhy: Potthastia longimana, Paracladius conversus, Endochironomus sk.signaticornis, Endochironomus sp., Glyptotendipes sp., Polypedilum convictum a Micropsectra junci. Naopak, nezaznamenali sme v minulých rokoch prítomné druhy Macropelopia nebulosa, Chironomus sk. fluviatilis, Ch. sk. salinarius, Dicrotendipes sp., Paratendipes intermedius, Stictochironomus sp., Paratanytarsus sk. lauterborni a Tanytarsus sp. V roku 1994 na lokalite pokračoval mohutný nástup fytofilných druhov rodu Glyptotendipes sp. a Polypedilum exectum, ktoré v riasových nárastoch na štrkovitom substráte našli vhodné podmienky pre svoju existenciu a sú najpočetnejšie zastúpené. V roku 1995 aj na základe druhového spektra pakomárovitých možno konštatovať striedanie hydrologických pomerov: na jar pri reofilných podmienkach (prepúšťanie viac vody do ramennej sústavy) výskyt druhu Cricotopus bicinctus, kým na jeseň (prepúšťanie menej vody) prítomnosť druhov Microtendipes chloris,  Glyptotendipes gripekoveni a Chironomus sk. thumi napovedala o tom, že hydrologické podmienky sa priblížili k stojatým vodám, ktoré tieto druhy uprednostňujú. V prietočných ramenách pribudlo po roku 1995 viacero prúdomilných druhov temporárnej fauny, ide už o typické reofilné dunajské druhy Heptagenia sulphurea, Serratella ignita a Psychomyia pusilla (typické skôr pre ramená typu eupotamál). Vo všetkých ramenách dotovaných vodou došlo k výraznému ústupu potočníka Ecnomus tenellus. Po roku 1995 v spoločenstve pakomárovitých tu dominujú reofilné druhy. V jarnom období (Orthocladius thienemenni, Cricotopus bicinctus, Rheotanytarsus sp., Pottastia gaedii) a v druhej polovici roka prevládali druhy Microtendipes chloris, Glyptotendipes pallens a G. gripekoveni uprednostňujúce stojaté vody.  (Krno et al., 1999).

V ramenách bez vodnej dotácie (Istragov), kde nie je dosiaľ doriešené zavodňovanie ramien, došlo rovnako ako v hlavnom toku k výrazným zmenám v štruktúre vodnej fauny. V ramene v Istragove, ktoré bolo pôvodne prietočné a bez zárastov makrovegetácie sa začína objavovať sporadický výskyt submerznej makrovegetácie (Potamogeton pectinatus). Je to spôsobené tým, že do ramena podobne ako v sústave ramien v Spornej sihoti sa dostáva voda len cez výtokovú bránu  (spätným vzdutím vôd vypúšťaných do hlavného toku VD Gabčíkovo) a nedochádza k pretekaniu vody cez hornú uzáveru ramena. V ramenách preto chýba prúd vody, ktorý pôvodne udržoval rameno bez vodnej makrovegetácie. Štrkovitý sediment je prekrytý bahnito-piesčito-ílovitým sedimentom s organickými zvyškami.

V ramene pri Istragove majú z permanentnej fauny dominantné postavenie máloštetinavce zastúpené druhmi z čeľ. Tubificidae (Limnodrilus hoffmeisteri, L. claparedeanus), ktoré tu dosahujú vysokú početnosť a biomasu. V roku 1997 sa po vysokých prietokoch v hlavnom toku v letnom období v odberoch objavili Amphipoda zastúpené druhmi Dikerogammarus bispinosus a Corophium curvispinum. V jesennom odbere sme ich prítomnosť už nezistili, čo potvrdzuje, že za terajších hydrologických podmienok v ramene nie sú pre nich vhodné životné podmienky.

Temporárna fauna (Tab. 5.9) v nich bola zastúpená hlavne larvami pakomárovitých. Najvýraznejšie zastúpenie tu majú druhy rodu Glyptotendipes, Chironomus sk. fluviatilis, Procladius sp., Cladotatytarsus sk. mancus. Čo sa týka početnosti jednotlivých druhov pakomárov nastal v roku 1995 jej radikálny pokles. Druhy rodu Glyptotendipes vypadli úplne a rodu Chironomus sa vyskytli len málo. Zastúpenie tu majú druhy Cricotopus sp., Procladius sp., Cladotatytarsus mancus na jar, Cryptochironomus defectus a Chironomus skup. semireductus. Aj u lariev vážok došlo k poklesu počtu druhov. Po roku 1996 nastali len mierne zmeny: 3 vymiznuté druhy (Cricotopus sp., Chironomus sk. thumi a Cryptochironomus sk. defectus) boli nahradené 2 novými druhmi (Endochironomus sk. nymphoides a Paratanytarsus skup. lauterborni). Nárast početnosti sme v porovnaní s rokom 1992 zaznamenali u druhov Chironomus skup. plumosus, Polypedilum sk. pedestre a najmä u dravého druhu Tanypus kraatzi. V nasledujúcich rokoch bolo spoločenstvo pakomárovitých stabilizované. Vyskytli sa aj akcesorické druhy Eukieferiella devonica,  Brillia modesta a. Rheotanytarsus exiguus. Druhovo chudobne boli zastúpené vážky. Druhové spektrum vážok sa postupne zredukovalo z troch druhov vážok na jediný eurytopný druh Ischnura elegans elegans. Z hľadiska výskytu neustónu (Halgoš, 1995) sa uvedený biotop javí ako veľmi málo vhodný, počas uvedených rokov sa tu nachádzalo iba sporadicky niekoľko jedincov druhov Aëdes vexans a Aëdes sticticus. Zaujímavé je zistenie zo septembra v roku 1998 (Krno et al., 1999), kedy pri výraznom poklese úrovne hladiny vody v ramene spojeného so silným zárastom vodnej vegetácie bol zistený pomerne masový výskyt druhov Anopheles maculipennis s.l. a zriedkavo výskyt druhov Culex hortensis a Culex pipiens, čo svedčí o stabilnom charaktere.

Ramená typu plesiopotamál

Rameno pri Kráľovskej lúke (Foto 48-55), hoci leží v inundačnom území Dunaja nemá povrchové spojenie s okolitými ramenami. Zarastanie ramena makrovegetáciou pokračuje najmä po roku 1997, dochádza k masívnemu zarastaniu jeho voľnej hladiny a dna submerznou makrovegetáciou, čo spôsobuje jeho rýchle vyplytčovanie a zazemňovanie. Od začiatku až do septembra roka 1993 pretrvávala v ramene veľmi nízka hladina (0,3 m na vodočetnej late) a zavodňovanie ramennej sústavy sa  prejavilo stúpnutím hladiny až po 7 mesiacoch v októbri. V období s nízkou hladinou teplota vody dosahovala až 33^oC (9.6.1993).

Mikro- a meiofauna v tomto type ramien pokračuje v stabilizácii čo sa prejavuje aj vo zvyšovaní jej druhovej diverzity. Zo zriedkavo sa vyskytujúcich druhov tu boli zistené Histiobalantium natans, Tintinnopsis cylindrica, Ophrydium crassicaule, Frontonia ambigua, Holosticha grisea, Strombidium turbo, S. velox, Frontonia ambigua, Holosticha grisea  a i. (Krno et al., 1999).

K typickým zástupcom permanentnej fauny patrili Asellus aquaticus  (Isopoda) a Limnomysis benedeni (Mysidacea). Novými pre túto lokalitu sú druhy Psammoryctides albicola a Gammarus roeselii. V roku 1995 sa k typickým zástupcom zaradili Rhynchelmis limosella a Dero digitata a Nais spp. (Oligochaeta). Významne stúpla početnosť machoviek Plumatella fungosa a P. repens, ktoré pokrývali pevný substrát až na 50%. V roku 1994 sa po jednoročnej absencii objavili druhy, ktoré sa tu vyskytovali do roku 1992, napr. pijavica Erpobdella octoculata, lastúrniky Planorbis planorbis a Bithynia tentaculata. Objavili sa aj druhy predtým tu neznáme, ulitníky Physella acuta, Hippeutis complanatus. Došlo tiež k zvýšeniu kvantity u niektorých prežívajúcich ulitníkov, ako Lymnaea auricularia, L. stagnalis a Gyraulus albus. V roku 1995 v ramene sa zvýšila hladina vody oproti predchádzajúcim rokom. Na jar na voľnej hladine prevládali submerzné zárasty Batrachium sp., v letnom období Ceratophylum sp. a Myriophylum sp. Ako nový druh sa na lokalite zaznamenal ulitník Anisus vortex. V roku 1996 pribudli ploskuľa Dugesia lugubris (Turbellaria), pijavica Glossiphonia complanata (Hirudinea) a ulitník Armiger crista (Gastropoda). V roku 1997 sa objavili ďalšie nové druhy Chaetogaster langi a Pristina longiseta (nové pre faunu Slovenska) a pijavice Glossiphonia concolor, Theromyzon tessulatum a Erpobdella testacea.

Tab. 5.9    Zmeny v osídlení podeniek (Ephemeroptera), pošvatiek (Plecoptera) a potočníkov (Trichoptera) v dunajských ramenách v rokoch 1991-2001.

Changes in population of Ephemeroptera, Plecoptera and Trichoptera in the Danube river arms in 1991-2001