7.  SCENÁRE RIEŠENIA DO BUDÚCNOSTI

7.1  Východiská pre technické riešenie záplavového územia z hľadiska fauny

V dôsledku regulácií nemeckého úseku Dunaja (Tittizer et al., 1995) a podobne aj v časti slovensko-maďarského úseku došlo k výraznému spomaleniu rýchlosti prúdenia toku. V dôsledku toho najprv z Dunaja vymizol reofilný filtrátor Hydropsyche contubernalis, neskôr Brachycentrus subnubilus. Podobný proces opisuje z rakúskeho Dunaja Humpesch (1996). V dôsledku poklesu rýchlosti prúdenia sa zvyšuje sedimentácia splavenín (vrátane jej organickej zložky), vodný stĺpec je priehľadnejší a primárna produkcia hydrobiontov stúpa. Podobné procesy zo starého koryta slovensko-maďarského úseku opisuje Berczik (1998). Aj v našich podmienkach pri nižších prietokoch mizne z temporálnej epifauny čeľaď Hydropsychidae, a ak sa po vysokých prietokoch znova objavia (Krno 2001), tak nie sú zastúpené typickými dunajskými formami – H. contubernalis a H. bulgaroromanum, ale druhom H. incognita. V povodí rakúskeho úseku Dunaja (Tockner, et al., 1999) a jeho vnútrozemskej delty boli opísané tri základné štádia hydrologického prepojenia vodnej siete. Prvá je fáza diskontinuity (paleopotamál – plesiopotamál), v ktorých ekosystémy sú riadené biologicky. Druhá fáza (parapotamál) čiastočnej kontinuity, kedy existuje intenzívny import živín do ramien výrazne zvyšujúci primárnu produkciu fytoplanktónu. Posledná fáza je úplná kontinuita (eupotamál) charakterizovaná ako transportná fáza, pri ktorej je ekosystém a vodný systém plne riadený hydrologicky. V Rakúsku teraz prebieha na Dunaji projekt zvyšovania prepojenosti dunajského ekosystému, a to predpokladá nárast produktivity  udržiavaním rovnováhy medzi retenciou a exportom živín a organickej hmoty. Ward (1997) upozornil na to, že v inundáciách so širokou prepojenosťou hlavného toku a ramien dominujú v prvom rade ryby a makrozoobentos (najmä temporárna epifauna), naopak v inundácii s nízkou prepojenosťou dominujú makrofyty a obojživelníky. V inundácii prechodného typu dominujú vážky.

Prepojenosť tokov v inundácii znamená výmenu vôd, zdrojov a organizmov (Ward, Standford, 1995) medzi hlavným korytom rieky a tokmi v inundácii. Práve vysoká úroveň priestorovo-časovej heterogenity, zabezpečená vysokým stupňom prepojenosti vodných telies, umožňuje vysokú druhovú bohatosť vodných organizmov ako aj ohrozených hydrobiontov v inundácii riek (Ward, et all., 1999) a opačne. To sa jasne preukázalo v rakúskom úseku Dunaja. Ekosystém v inundácii (Ward, Standford, 1995) je výrazne závislý na kinetickej energii záplav, ktoré práve udržujú jeho vzájomnú prepojenosť. Intenzita a frekvencia záplav ovplyvňuje „pohyb ripálu alebo litorálu“ medzi vodným a suchozemským prostredím inundácie, a to je príčinou vysokej biodiverzity a produkcie v tejto oblasti, pretože neustále zmeny medzi suchou a vlhkou fázou výrazne zvyšujú rýchlosť rozkladu organickej hmoty a jej transport. Bohaté potravné zdroje v tomto prostredí sú využívané suchozemskými organizmami počas suchej a hydrobiontami počas vlhkej fázy. Vysoká ekologická prepojenosť rozmanitých vodných biotopov inundácie umožňuje (Ward, 1997)  migráciu za potravou a rozmnožovaním, migráciu medzi bentálom a hyporeálom hydrobiontov, výmenu organického materiálu medzi vodným a suchozemským prostredím i migrácie suchozemských organizmov. Väčšina nemigrujúcich organizmov prežíva vodnú fázu v kľudových štádiách. Hydrobionty závislé na kolísaní záplav, využívajú hlavné koryto počas nízkych vodných stavov ako refúgiá, ich vývin býva často synchronizovaný s prietokovým režimom. Pohyblivý ripál alebo litorál je vhodným prostredím pre ranné štádiá hydrobiontov – malá hĺbka vody, makrofyty, vyššia teplota vody,  čo im zároveň umožňuje únik pred veľkými predátormi. Podobne pôsobí aj suchozemská vegetácia ako ochrana pred suchozemskými predátormi. Po skončení vlhkej fázy sa hydrobionty vracajú do hlavného koryta a unikajú tak prípadnej anoxii počas zimného obdobia. Toky v inundácii reprezentujú rozmanité lotické a lenitické biotopy, s organickými alebo minerálnymi substrátmi, s makrofytmi alebo bez nich, a s rôznym prúdením a teplotným režimom. Eupotamál má najvyššiu prepojenosť s riečnym korytom, paleopotamál najnižšiu a sukcesia sa tu najviac približuje k biotopom suchozemského prostredia. Potoky v inundácii napájané podzemnou vodou v lete ochladzovali a v zime otepľovali okolité prostredie, tento teplotný gradient sa vyskytuje aj v parapotamáli napájanom podzemnou vodou. To všetko spôsobuje priestorovo-časovú heterogenitu tohto prostredia. Zo suchozemského prostredia vstupuje do vody alochtónny detrit, dôležitý zdroj potravy pre hydrobionty. Ponorené drevo poskytuje dôležité prostredie pre hydrobionty (Benke et al., 1985)

Mnohé ľudské zásahy do riek (Ward, 1998), ako regulácie prietokov, bagrovanie koryta, redukujú prirodzenú priestorovo-časovú heterogenitu, ktorá podporuje vyššiu biodiverzitu a produkciu, ale negatívne ovplyvňujú ekologickú integritu ekosystému. Princíp ekologického manažmentu riek spočíva v ochrane prirodzenej úrovne kolísania environmentálnych premenných, aby sa obnovili dynamické interakcie prepojenia rôznych ekologických systémov. Holistický manažment riek ako ekosystémov tiež vyžaduje vytvorenie a funkčné prepojenie prechodných zón.

Regulácia prietokov (Ward, Standford, 1995) znižuje výšku i frekvenciu záplav, presmerovanie korýt v inundačnom území a posilňuje stabilitu koryta, skracuje dĺžku transportu sedimentov, redukuje zaplavovanú plochu, jej vzájomnú prepojenosť, spôsobuje vysýchanie, negatívne ovplyvňuje lužné lesy a urýchľuje eutrofizáciou autogenetickú sukcesiu paleopotamálu a sedimentáciou alogenetickú sukcesiu plesiopotamálu. Obidve sukcesie smerujú k suchozemským biotopom. Tieto procesy veľmi negatívne ovplyvnili biodiverzitu temporárnej epifauny v inundačnom území Dunaja v úseku Bratislava - Gabčíkovo.

V súvislosti s požiadavkami na zmenu hydrologického režimu v inundácii treba sa v skratke zmieniť aj o špecifikách reprodukcie rýb (Holčík 2001 a 2003). So zreteľom na typ prostredia sú druhy, ktoré sa neresia výlučne v tečúcej vode (napr. Acipenser ruthenus, Chondrostoma nasus, Vimba vimba), iné prevažne v stojatej vode (napr. Carassius carassius, Tinca tinca, Leucaspius delineatus), a ďalšie ako v tečúcej tak aj stojatej vode (napr. Leuciscus idus, Abramis bjoerkna, Esox lucius, Gymnocephalus cernuus). So zreteľom na príslušné teploty, ktoré v inundácii (ako na zaplavenom území, tak aj v ramenách) sú vyššie ako v hlavnom toku, v čase záplavy prebieha obdobie neresu. V priebehu jarnej záplavy sa neresia dve skupiny druhov. Prvá sa neresí najskôr a druhá po nej. Druhy patriace do týchto skupín sú (uvádzané v časovom poradí):

• 1.skupina (optimum neresu pri teplote vody 6-10⁰C): Esox lucius, Leuciscus leuciscus, Gymnocephalus cernuus, G. baloni, G.schraetser, Aspius aspius;

• 2. skupina  (optimum neresu pri teplote vody 10-14⁰C): Zingel zingel, Zingel streber, Chondrostoma nasus, Abramis ballerus, Rutilus pigus, Abramis sapa, Sander volgensis.

Druhy neresiace sa počas letnej záplavy (optimum neresu pri teplote vody v rozsahu 11-23⁰C) vykazujú plynulý časový sled v tomto poradí: Rutilus rutilus, Perca fluviatilis, Acipenser ruthenus, Stizostedion lucioperca, Leuciscus cephalus, Barbus barbus, Vimba vimba, Abramis brama, Pelecus cultratus, Abramis bjoerkna, Alburnus alburnus, Carassius gibelio, Cyprinus carpio, Silurus glanis.

Čas neresu všetkých spomenutých druhov sa prekrýva a rozpätie začiatku a doznievania neresu je teda v rozmedzí teplôt 4-19⁰C pri druhoch neresiacich sa na jar a 5-24⁰C pri druhoch neresiacich sa v lete. Situáciu komplikuje skutočnosť, že niektoré druhy kladú ikry vo viacerých dávkach a ich neresové obdobie je veľmi dlhé (napr. pri Carassius gibelio trvá od konca apríla po začiatok júla) kým iné, jednorazovo sa neresiace druhy sa neresia pri teplotách s veľkým rozsahom (napr. niektoré populácie plotice môžu sa neresiť už pri teplote vody 5 ⁰C, iné až  pri 19 ⁰C).

Ešte komplikovanejšia situácia je pri neresovom substráte a starostlivosti o potomstvo. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že niektoré druhy, ako napr. Cyprinus carpio, Esox lucius, Leucaspius delineatus, Tinca tinca sa neresia výlučne na rastlinný substrát, t.j. vodné rastliny a zaliatu suchozemskú vegetáciu. Nijaký náhradný substrát nepoužívajú, centrom ich reprodukcie je inundácia v čase záplav. Ak tieto podmienky nemajú, reprodukcia sa neuskutoční, početnosť populácie klesá a pri trvalom odrezaní inundácie od hlavného toku a zamedzení záplav príslušné druhy z daného úseku rieky postupne vymiznú.

Z hľadiska zmiernenia negatívnych účinkov prehradenia Dunaja na inundáciu treba vziať do úvahy dva principiálne faktory zabezpečujúce vysokú druhovú diverzitu, produktivitu a úlovky rýb v záplavových riekach (Holčík, 2001 a 2003). Je to:

1. prepojenie ramennej sústavy s hlavným tokom, umožňujúce obojstranné migrácie rýb medzi ramennou sústavou a hlavným tokom,

2. sezónna pulzácia prietoku a zaplavovanie inundačného územia.

Na zabezpečenie prepojenia ramennej sústavy s hlavným tokom navrhuje Holčík (2001) vybudovať funkčné rybovody medzi hlavným tokom a ramenami a aj medzi jednotlivými kaskádami ramennej sústavy. Rybovod môže byť typu:

• by-pass  čiže obtokový kanál spájajúci tok pod haťou s úsekom nad haťou, alebo

• balvanovitý sklz.

Obidva druhy týchto stavieb musia zabezpečiť migráciu rôznych druhov rýb, musia mať teda univerzálny charakter. Environmentálne požiadavky na tieto stavby sú známe, (Holčík, Bastl 1996, Holčík et al.,1992, Holčík et al., 2000), príslušné detaily, vrátane technických sú v prácach Pavlov (1979, 1989), Clay (1995) a Jungwirth et al., (1998).

Existencia ekosystému vnútrozemskej delty a jej biologická funkcia má byť zabezpečená pulzáciou prietoku (Holčík 2001). V situácii, keď priemerný ročný prietok bol Q = 2050 m.s^-3, zaplavovanie inundačného územia nastalo pri Q = 3500-4000 m.s^-3, a pri Q = 4500 m.s^-3 celá inundácia, vymedzená protipovodňovou hrádzou, bola zaplavená. V priebehu roka išlo obyčajne (pozri Tab. 4.6) o dve záplavy: jarnú s nástupom vo februári, kulmináciou v marci a doznievaním v apríli a letnú záplavu s nástupom v máji, kulmináciou v júli a doznievaním v septembri. S tým koincidovali aj migrácie rýb do ramien a zaplaveného územia a ich neres.

V rokoch 1995-2001 sa síce uskutočnilo šesť riadených záplav inundácie, ani jedna z nich nerešpektovala prirodzený stav. Záplavy sa uskutočnili totiž príliš neskoro (rok: začiatok a koniec záplavy):   1995: 19.7-18.8;   1997: 22.4-25.5; 1998: 20.4 - 31.6 a 1.8-12.8;    2000: 19.6-4.7;    2001: 18.5-14.6) a vzhľadom na malé množstvo napúšťanej  vody (75-125 m³.s ^-1) bola zaplavená iba malá časť inundačného územia. Až v roku 2002 boli dve veľké prirodzené povodňové záplavy, v marci a v auguste.

Zaplavovanie inundačného územia by malo simulovať pôvodný stav, t.j. záplavy na jar a v lete (Tab. 4.6). Optimálny stav pre ichtyocenózu nastáva, ak obidve záplavy pokryjú inundačné územie až po protipovodňovú hrádzu (Holčík, 2001 a 2003). Nástup, kulminácia a doznievanie záplav by mali mať podobný charakter ako pred prehradením Dunaja (pozri  Obr. 4.8).

Dôležité je zachovať postup plnenia a potom vyprázdňovanie zaplaveného územia (Obr. 4.9). Krivka napúšťania môže byť strmšia, t.j. môže trvať kratší čas. Naopak, krivka vyprázdňovania musí byť postupná a plynulá, t.j. vyprázdňovanie inundačného priestoru musí trvať dlhšie, tak aby sa umožnilo doliahnutie nakladených ikier a splavenie vyliahnutej mlade z inundácie. Konkrétne údaje o termíne nástupu a trvania záplavy by mali byť v súlade s teplotným režimom vody v inundácii:

• jarná záplava: napúšťanie pri teplote pritekajúcej vody 4 ⁰C , začiatok vypúšťania po dosiahnutí teploty vody v inundácii 15 ⁰C;

• letná záplava: napúšťanie pri teplote pritekajúcej vody 15 ⁰C, začiatok vypúšťania po dosiahnutí teploty vody v inundácii 20 ⁰C.

Uvedené teplotné a časové hranice treba preveriť a následne upraviť vzhľadom na zmeny, ktoré v inundácii nastali po prehradení Dunaja a ďalších opatreniach. Je tiež zrejmé, že optimálna záplava sa nebude vyskytovať v území každý rok.

Zadanie úlohy kladie prioritu na prírodné prostredie. Z hľadiska zachovania hodnôt a zvláštností záplavového územia je zrejmé, že základnými prioritami sú funkčná inundácia z hľadiska protipovodňovej ochrany, a nadväzujúc na to, zachovanie prirodzenej biodiverzity a ekologických procesov v takto definovanom území s prihliadnutím na hydrologické a ekologické zvláštnosti tejto časti toku Dunaja. Preto aj všetky ďalšie záujmy sa musia podriadiť skutočnosti, že územie je a bude zaplavované a majú prispieť k zachovaniu prirodzenej biodiverzity a ekologických procesov pri využívaní tohoto územia.

7.1.1  Alternatívy, možnosti a návrhy riešení

Optimalizácia vodného režimu v inundácii by sa mala približovať prírodnému stavu. Pri optimalizácii vodného režimu sa prikláňame k vytvoreniu nového eupotamálu, nakoľko realizácia tohto návrhu by vytvorila relatívne najbližšie podmienky k prírodnému stavu (Obr. 2.2). Treba si totiž uvedomiť, že napriamením Dunaja a sústredením prietokov do jedného opevneného koryta vznikli ireverzibilné zmeny. Výstavbou vodného diela na tomto území vznikli možnosti takémuto prírodnému stavu sa v záplavovom území - inundácii, aspoň priblížiť.

Prihliadnuc na historický vývoj ramenných sústav, sa treba sústrediť na pôvodné inundačné územie (v medzihrádzovom priestore) s rizikom nedosiahnutia komunikácie hladiny starého koryta Dunaja s ramennými sústavami. Zaklesnuté dno koryta Dunaja v súčasnosti už neumožňuje, bez dostatočného vzdutia hladiny, aby došlo k vybreženiu vody z jeho koryta a k zatopeniu bývalého inundačného územia pri nižších prietokoch. Keďže výška hladiny v starom koryte je nižšie než v ramennej sústave, koryto pôsobí ako drén, ktorý sčasti drénuje vodu z ramenných sústav.

Za súčasnej situácie sa núka možnosť využiť pôvodné hlavné ramená jednotlivých ramenných sústav tak, aby prevzali funkciu hlavného toku. Predstavou je dosiahnutie optimálneho stavu s čo najmenšími zásahmi a minimálnou manipuláciou na vodohospodárskych zariadeniach.

V prípade neprijatia koncepcie nového komplexného a bilaterálneho eupotamálu, bude problematickou najmä  optimalizácia vodného režimu v oblasti Istragova. Dotovanie ramien v tomto území nebolo dosiaľ technicky doriešené. V súčasnom období sa do tohto systému vodných biotopov dostáva voda cez výtokové brány ramien, vďaka vzdutiu hladiny spôsobeným sútokom odpadového kanála s pôvodným korytom. Do ramien v blízkosti odpadového kanála, ako napr. „Išpánsky Dunaj“, priteká zrejme aj priesaková voda. Keďže však pod vyústením odpadového kanála s pôvodným korytom Dunaja dochádza k zahlbovaniu koryta, dá sa očakávať v blízkej budúcnosti pokles vzdutej hladiny v starom koryte Dunaja, a tým aj zníženie komunikácie vôd ramien s Dunajom na tomto úseku. Pritom sa tu nachádzajú veľmi cenné biotopy, plytké vnútorné „jazerá“, „lagúny“ porastené trstinou (Phragmites) a pálkou (Typha), ktoré pred prehradením predstavovali produkčne a druhovo bohaté vodné biotopy.

Optimalizácia vodného režimu v tomto území by spočívala vo vybudovaní prelievanej (pretekanej) prehrádzky podobne ako pri Dunakiliti, a to na úrovni hornej brány „Istragovského ramena“ v starom koryte Dunaja, ktorá by vzdula hladinu vody a tým by zvýšila prietok cez „Istragovské rameno“ a cez rameno „Foki“. Dolná brána „Istragovského ramena“ by sa mohla uzavrieť. (Pokiaľ by to hydrologické podmienky neumožnili, takáto prehrádzka by sa mohla posunúť vyššie pod ústie obtokového ramienka v Istragove). Zachovalé korytá spojovacích ramienok by umožnili zavodnenie aj ramena „Išpánsky Dunaj“, ktorý na dolnom konci vyúsťuje na sútoku odpadového kanála s Dunajom. Zdvihnutá hladina v hlavnom toku by umožnila zavodnenie okružného ramena v Istragove a zavodnenie spomínaných vnútorných lagún.

7.1.2  Súhrn opatrení v záplavovom území

Opatrenia sa skladajú z nasledujúcich hlavných častí:

	Zabezpečiť vytvorenie „nového toku“ prepojením hlavných ramien jednotlivých ramenných sústav, čím by sa zabezpečilo zachovanie rôznorodých vodných útvarov (ramená, inundačné jazierka, inundačné mláky, atď.) v pôvodnej inundácii medzi pôvodnými protipovodňovými hrádzami.
	Zabezpečenie vody pre nový tok z prívodného kanála a/alebo zo starého koryta Dunaja nad Dobrohošťom (napríklad prelievanou prehrádzkou ako pri Dunakiliti.
	Zabezpečenie rôznorodých hydrologických podmienok v týchto útvaroch, obnovením už zaniknutých ústí vzájomne prepojených ramien s cieľom získať širokú škálu rýchlosti prúdenia vôd v jednotlivých typoch ramien.
	Zabezpečiť kolísanie hladiny vo vodných útvaroch, od dočasného obnažovania častí dna až po ich spájanie za vysokých stavov a zaliatie záplavového územia.
	Zabezpečiť, aby kolísanie vodnej hladiny bolo v súlade s kolísaním prietokov v Dunaji nad Bratislavou.
	Konce ramien prepojiť (na niekoľkých miestach) so starým korytom Dunaja.
	Počas povodňových stavov v hlavnom „novom toku“ umožniť dosiahnutie čo najvyšších rýchlostí prúdenia, ktoré by slúžili na vypláchnutie vodných útvarov a tým spomalenie ich zazemňovania, ako dôsledok prirodzenej sukcesie, i podporili erózne sedimentačné procesy, pretváranie brehov ramien v inundácii.
	Pokiaľ sa majú vyššie uvedené ciele dosiahnuť, treba jednoznačne stanoviť priority a definovať základné obmedzenia, ktoré z toho vyplývajú pri riadení tohto územia (manipulačný poriadok). (Priority napríklad v poradí: protipovodňová ochrana územia mimo inundácie, prirodzená funkčnosť ekosystému a ochrana prírody, lesohospodárska funkcia územia, rekreácia a podobne).
	V skutočnosti toto územie je funkčné záplavové územie, a teda je zrejmé, že pri vysokých povodňových prietokoch v Dunaji bude vždy prirodzene zaplavované. Treba v ňom zaviesť a zabezpečiť režim inundačného územia, čo znamená okrem iného upozorniť všetkých užívateľov, že býva zaplavované, pričom obdobie záplavy nebude stanovované administratívne, ale odvinie sa pri každej povodni od prietokov v Dunaji. Pritom zvýšené hladiny sa v tomto území môžu očakávať vždy, keď prietok  Dunaja v Bratislave prekročí hodnotu 4500 m3/s.

7.2  Predstavy o úpravách v  starom koryte Dunaja a v ramennej sústave

Prvoradá a najdôležitejšia funkcia starého koryta Dunaja je previesť tie prietoky, ktoré nepretečú derivačným kanálom, ramenami a povrchom inundácie počas povodňových prietokov a zvýšených prietokov, napríklad z dôvodu prepúšťania ľadov cez strednú hať na stupni Čunovo a následne cez hať Dunakiliti. V mimopovodňových situáciách staré koryto Dunaja nemá drénovať podzemné vody vo svojom okolí, naopak, má podporovať optimálnu výšku hladiny podzemných vôd a ich kolísanie. Takúto funkciu môže plniť len vtedy, ak jeho hladiny budú vyššie ako sú dnešné, a budú v dostatočnej miere oscilovať približne na úrovni odpovedajúcej pred prehradením prietoku okolo 1300 m³/s (1985 – 1989). Takéto hladiny a ich kolísanie je možné zabezpečiť sklopnými haťami, správne tvarovanými a extrémnou povodňou rozoberateľnými pretekanými prehrádzkami, prípadne iným riešením, ktoré by neprekážalo previesť povodňové prietoky. Riešenie prehrádzkami podporuje aj dočasné uskladnenie časti vody povodňovej špičky. Najlacnejším vyhovujúcim riešením sa zdajú byť pretekané prehrádzky, ktoré by povodňová voda do určitej miery za definovaných podmienok mohla rozobrať. Ich nevýhodou by bolo, že ich treba po väčšej povodni rekonštruovať. Za predpokladu prevedenia 4000 m³/s derivačným kanálom je možné odhadnúť, že takáto rekonštrukcia prichádza do úvahy raz za 15 až 50 rokov, a to podľa jej konštrukcie a údržby koryta Dunaja. Počas nepovodňových stavov by v starom koryte Dunaja tiekol sanitárny, ale premenlivý prietok, a to v závislosti od úprav v ramennej sústave a jej napájania vodou. 

Pôvodný projekt rátal so zavodnením ramennej sústavy a so vzdúvaním vodnej hladiny v starom koryte, ktoré pri bežných prietokoch nemalo priamo komunikovať s  ramennou sústavou od Dobrohošti po Sap. Takáto koncepcia bola koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov opakovane kritizovaná najmä zo strany ekológov a ochrancov prírody, ale aj niektorých vodohospodárov (viď napr. Lisický (1992), Bartolčič (1992). Po spustení prevádzky VD Gabčíkovo boli adaptívne rozpracované viaceré návrhy, ktoré možno klasifikovať do piatich skupín  (Bod 7.2.1 –7.2.5). Sú v rôznom stupni konkrétnosti, od ideového návrhu až po projektovú štúdiu a vyžadujú predchádzajúce overenie na numerickom i fyzickom modeli. Prevažná väčšina expertov v „Optimalizácia“ 2001 (Mucha et al., (eds.), 2001) považuje za potrebné obnoviť konektivitu hlavného toku a ramennej sústavy. Alternatívny názor predstavuje Uherčíková (2001), ktorá navrhuje riešiť ramenné sústavy a staré koryto ako autonómne systémy, vzhľadom na to, že obnažené dno starého koryta predstavuje ekotop umožňujúci prirodzenú obnovu najmä vrbín, ktorá v dôsledku intenzívneho lesného hospodárenia v predmetnom území takmer zanikla.

7.2.1  Husté vzdutie pretekanými prehrádzkami

Navrhnutých bolo viacero riešení, všetky predpokladali vybudovať určité objekty v pôvodnom koryte Dunaja. Jedným z prijateľných návrhov sú plytké pretekané prehrádzky v tvare širokého písmena "V", s veľmi malým spádom na dolnej strane, doplnené o existujúce a nové smerné hrádzky medzi nimi. Inými podobnými opatreniami môžu byť spevnené prirodzené brody, nízke hate (napríklad nafukovacie), riečne meandre a iné úpravy v koryte Dunaja, prípadne ich kombinácia.

Základným kritériom úprav v starom koryte Dunaja je dosiahnutie určitej hladiny vody, ktorá sa môže považovať za vyhovujúcu. Takáto hladina pred prehradením Dunaja odpovedala podľa Slovenskej komisie pre životné prostredie (SKŽP) prietoku 1300 m³/s. Bola to hladina, ktorá bola schopná zabezpečiť hladinu podzemnej vody v takej úrovni, že zabezpečovala vlahou koreňový systém lesov v inundácii. Vzhľadom k takto definovanej požiadavke bolo vypracovaných viac slovenských i maďarských návrhov na udržanie hladiny vody v starom koryte Dunaja na približne tejto úrovni, pri prietoku menšieho množstva vody v starom koryte Dunaja. Jedným z takýchto návrhov, je aj návrh uvedený v „Report on Temporary Water Management Regime“ Pracovnej skupiny Working Group of Monitoring and Water Management Experts for the Gabcikovo System of Locks“ (CEC, December 1, 1993). Tento návrh predstavuje riešenie systémom 8 pretekaných prehrádzok pod haťou Dunakiliti a prehrádzkou pri Dunakiliti. Tieto prehrádzky sú uvedené v nasledujúcej Tabuľke 7.1 a na Obr. 7.1. Okrem toho boli pre zabezpečenie konektivity navrhnuté rybovody medzi Dunajom a ramennou sústavou, Tabuľka 7.2 a Obr. 7.1.

 Tab. 7.1    Pretekané prehrádzky v Dunaji, návrh uvedený v správe CEC (CEC, December 1, 1993)

                   Overflowing weirs in the Danube, proposal described by CEC (CEC, December 1, 1993)

 Tab. 7.2    Navrhnuté rybovody

                   Proposed fish passages

 Z tohoto návrhu sa realizovala zjednodušená, nesprávne tvarovaná pretekaná prehrádzka pri hati Dunakiliti podľa Dohody z roku 1995 v riečnom kilometri 1843, teda o 2 km vyššie ako bola pôvodne navrhovaná.

Podobný návrh je návrh maďarskej strany uvedený v správe vypracovanej pre Úrad predsedu vlády, Kancelária vládneho komisára pre Dunaj, nazvaný, „Úlohy analýzy vplyvov pre Dunaj“, odovzdaný slovenskej strane v decembri 1999 (Maďarská Republika 1999). Tento návrh je v nasledujúcej tabuľke:

Tab. 7.3    Pretekané prehrádzky, maďarský návrh uvedený v  roku 1999 – ako variant III (Maďarská Republika 1999)

                 Overflowing weirs, Hungarian proposal described in 1999 as Variant III (Maďarská Republika 1999)

V princípe oba návrhy sú totožné a sledujú rovnaký cieľ. Cieľom je prepojiť staré koryto Dunaja s hlavnými ramenami Dunaja a zabezpečiť, aby časť vody z Dunaja vtiekla do ramena, tiekla ramenom a potom sa vrátila, zaústila do Dunaja a znovu vtiekla do ďalšieho ramena, napríklad na druhej strane Dunaja, a tak postupne ďalej.

V oboch prípadoch by sa výška hladiny regulovala prietokom a správnym tvarom pretekanej prehrádzky, podľa požadovaného kolísania hladín a prietokov. V zásade by mala mať tvar písmena  V  , aby umožňovala dostatočné kolísanie hladín. Pretekané prehrádzky by mali mať aj správny tvar a na strane po prúde mierny sklon (cca 1:50). Mali by byť konštruované tak, že mimoriadna povodeň, presahujúca určité kritické hodnoty, by takúto prehrádzku aspoň z časti rozobrala. Staré koryto by malo mať trvalo tečúcu  vodu a malo by byť udržované tak, aby previedlo povodňový prietok. Ramenné sústavy by nemali byť regulované, okrem požiadaviek protipovodňovej ochrany. Znamená to určitý prietok a ochranu brehov v oblúkoch pri protipovodňových hrádzach a vopred definovaných miestach. Treba rátať s povodňovou záplavou inundácie a prietokom vody po povrchu územia, čo sa považuje za prirodzenú, a v skutočnosti aj za „základnú funkčnú náplň“ inundačného územia. O plavbe v ramenách a starom koryte Dunaja je možné diskutovať. Maďarská strana má záujem uskutočňovať v starom koryte Dunaja a v ramennej sústave na svojom území medzinárodnú športovú plavbu a premávku malých lodí (Maďarská Republika 1999). Slovenská strana uvažuje v starom koryte Dunaja s náhradnou plavbou za určitých špecifických podmienok. V ramenných sústavách by nemala byť povolená plavba motorovými člnmi (názor slovenskej strany). Hladina vody v záplavovom území v žiadnom prípade nemá prekročiť úroveň hladiny, ktorá by vznikla v prípade povodne v prirodzenom stave Dunaja pred prehradením. S takýmito podmienkami však musia rátať aj vlastníci a užívatelia územia a organizácie schvaľujúce územné plány a využívanie územia.

Okrem toho existuje aj návrh uvedený v Rámcovej dohode z roku 1998. Tento navrhuje medzi haťou Dunakiliti a sútokom Dunaja a odpadového kanála zvýšiť hladinu vody tak, aby na viacerých miestach došlo k prepojeniu Dunaja a ramenných sústav na pravej aj ľavej strane. Technicky by boli tieto opatrenia riešené tak, aby umožňovali bezpečné prevedenie povodňových prietokov, umožňovali malú športovú a rekreačnú plavbu a v prípade potreby, aj náhradnú plavbu v koryte Dunaja. Rýchlosti prúdenia vody a dynamika podzemných vôd v priľahlej oblasti budú zachované na ekologicky prijateľných úrovniach.

7.2.2  Vzdutie starého koryta riedkym vzdutím (1 - 4 stupňami)

Začiatkom deväťdesiatych rokov navrhoval Bartolčič (1992) vzdutie v starom koryte Ásványskym hydrouzlom ako regulačný vzdúvací objekt kombinovaný s pevným prahom. Tento objekt mal vzdúvať hladinu v dolnej časti starého koryta medzi Ásvány a vyústením Bodíckeho ramena, pričom úsek nad týmto vzdutím ponechával ako dynamický.  J. Komora v tom čase navrhoval riešiť vzdutie sklopnými gumenými haťami. Aj maďarský návrh z roku 1999 (Maďarská Republika 1999) sa opiera o možnosť vybudovať na Dunaji 3–4 hate, napríklad sklopné gumené hate. Návrh ich umiestnenia je v nasledujúcej Tabuľke 7.4.

Tab. 7.4    Pretekané hate, maďarský návrh z roku 1999  – variant IV (Maďarská Republika 1999).

                  Overflowing dams, Hungarian proposal described in 1999 as Variant IV (Maďarská Republika 1999)

Rozdiel v hladinách je v tomto prípade väčší ako pri viacerých prehrádzkach a haťové objekty musia byť správne založené. Funkcia je podobná, hladina vody v Dunaji je však s vyššími kaskádami. Prepojenie s ramenami je možné, na ich styku s ramenami však vzniknú vyššie hydraulické gradienty a bola by potrebná technická úprava vtokov a výtokov do a z ramien. Pri tomto riešení je nevyhnutné aktívne obsluhovať stupne počas celej doby prevádzky. V skutočnosti ide o realizovanie stavieb typu hatí s dokonalým základom a povrchovou úpravou.

7.2.3  Nový eupotamál

Návrhy na čiastočné alebo úplné opustenie starého koryta po derivovaní hlavného toku do kanála a s tým súvisiace presunutie funkcie eupotamálu do jedného, prípadne viacerých menších korýt v trase existujúcich bočných ramien sa objavovali ešte pred dokončením výstavby VDG (Lisický, 1992). Sú zdôvodňované potrebou zachovania lotických podmienok v hlavnom toku Dunaja. Vzhľadom na vtedajší zásadný odpor projektanta i prevažnej časti zainteresovanej technickej odbornej verejnosti, ktorá ich označovala za futuristickú utópiu, neboli spracované ani na úrovni technickej štúdie. Monitoring bioty už po prvých dvoch rokoch prevádzky VDG ukázal, že obavy z malej ekologickej funkčnosti realizovaných pufrujúcich opatrení (viď Kap. 6) boli opodstatnené a potvrdili potrebu zásadnej alternatívy (Lisický, 1994, Lisický, 1995). Koncepciu nového eupotamálu si po počiatočnom preferovaní úprav typu uvedených v nasledujúcej skupine (kapitola 7.2.4) osvojil aj WWF, ktorý pôvodne predložil vlastný návrh (v rámci maďarskej štúdie uvádzaný ako variant II – pozri tiež ďalší text).

Za súčasnej situácie sa núka možnosť využiť pôvodné hlavné ramená jednotlivých ramenných sústav tak, aby simulovali jednu z vetiev Dunaja. Dunaj na tomto úseku sa pred vodohospodárskymi úpravami v minulosti rozvetvoval na množstvo vetiev, a tak sa prietok rozdeľoval na viacero paralelne tečúcich tokov. Takto poňaté riešenie by predstavovalo jednu z vetiev hlavného toku s patrične nižším prietokom. Z hľadiska hydrobiologickej terminológie by došlo k posunu o jeden rád, keď bývalé ramená typu parapotamál, by sa stali hlavným tokom (eupotamálom). Následne by došlo k posunutiu aj ostatných typov ramien. Dôležitým faktorom v takto vytvorenom toku by bolo zabezpečenie hydrologických podmienok tak, aby prietok vody v „novom toku“ kolísal v zhode s hladinou vody v relatívne málo narušenom toku. To znamená, že výška hladiny v „novom toku“ by sa upravovala cez nový nápustný objekt podľa stavov na vodočte (napr. Bratislava - Devín). Pri najvyšších stavoch by malo dochádzať k vybrežovaniu vody a k zalievaniu priľahlých vodných útvarov, prípadne aj s pomocou regulovania hladín cez línie (kaskády).

Snahou je dosiahnutie optimálneho stavu s čo najmenšími zásahmi a minimálnou manipuláciou s vodohospodárskymi zariadeniami. V počiatočnej fáze by bolo treba prehĺbením upraviť niektoré zanesené ústia ramien za účelom ich lepšej komunikácie s „novým tokom“.

Maďarský návrh predložený v roku 1999 (návrh nového meandrujúceho toku – variant V) (Maďarská Republika 1999) sa opiera o predchádzajúci návrh WWF. Lokalizuje konkrétne 8 potenciálnych vodiacich objektov uvedených v Tabuľke 7.5.

Tab. 7.5.  Pretekané prehrádzky, maďarský návrh z roku 1999 – variant V (Maďarská Republika 1999)

                 Overflowing weirs, Hungarian proposal described in 1999 as Variant V (Maďarská Republika 1999)

Výška koruny prehrádzky závisí od prietoku. Týmto riešením, vzdutím na prehrádzkach, je možné zabezpečiť požadované hladiny pre prakticky ľubovoľné prietoky. Staré koryto Dunaja by si zachovalo funkciu prevedenia povodní a čiastočne aj prevádzania ľadov počas ich prepúšťania cez hať Čunovo a hať Dunakiliti. Podľa návrhu WWF (Kernov návrh)  treba vybagrovať dominantné bočné rameno – nový meandrujúci hlavný tok – a tak vytvoriť nové kľukaté riečne koryto, fungujúce s menším prietokom.

Lisický (2001) navrhuje popri obnovení meandrujúceho obrazca rieky pri využití najväčších bývalých bočných ramien, keď by nový eupotamál križoval staré koryto na 4-10 miestach, a zároveň výrazné posilnenie anastomóz. To by mohlo umožniť prevedenie väčšieho prietoku inundačným územím bez bagrovania jediného dominantného meandrujúceho koryta. V prospech takéhoto, do budúcnosti otvorenejšieho riešenia, hovorí skutočnosť, že nedokážeme jednoznačne predvídať charakter korytotvornej činnosti rieky v súčasných miestnych antropogénnych limitoch, a preto jej netreba apriori normovať ako má kde nový eupotamál vznikať a vyzerať. Je pravdepodobné, že spočiatku voda využije existujúce dobre prietočné ramená, ale v budúcnosti pri povodňových prietokoch začne inundáciu čiastočne premodelovávať.

Pri takomto riešení scenárov z tejto skupiny sa musia navrhnúť a postupne zrealizovať potrebné technické opatrenia v starom koryte Dunaja. Otázkou zostáva, do akej miery by bol takýto scenár optimálny napr. pre zabezpečenie prevedenia povodňových prietokov a prevedenie ľadov. Menej radikálnymi riešeniami patriacimi do tejto skupiny sú návrhy na posilnenie dvoch paralelných eupotamálov v nosných ramenách na slovenskej a maďarskej strane bez prepojenia križujúceho staré koryto (ŠPORKA, 2001), ktoré ako dočasné riešenie odporúča aj Lisický (2001). Dôvody pre takéto funkčné obmedzenie však nie sú ekologické, ale politické (existujúca štátna hranica a potenciálne odlišné názory maďarskej a slovenskej strany na riešenie). Aj pri takomto riešení sa však musia navrhnúť a postupne zrealizovať potrebné technické opatrenia v starom koryte Dunaja. Otázkou zostáva, do akej miery by bol takýto scenár optimálny, napr. pre zabezpečenie prevedenia povodňových prietokov a prevedenie ľadov.

7.2.4  Zvýšenie úrovne dna koryta, zúženie koryta ostrovmi

Táto skupina návrhov, podobne ako predchádzajúca (Bod 7.2.3), vychádza z konštatovania o relatívne predimenzovanom (vo vzťahu k disponibilným prietokom) starom koryte Dunaja. V takom stave je ako garant hydrológie vnútrozemskej delty ekologicky málo funkčné. Jej autori, rovnako ako autori predchádzajúcej skupiny, upozorňujú na nevhodnosť riešenia kaskádami vzdúvaných hladín, pri nedostatočne dynamickom prietoku (návrhy skupín Body 7.2.1-2.). Riešenie, ktoré sa tu navrhuje, spočíva vo vyplnení časti objemu starého koryta, čím sa zvýši hladina v ňom i hladiny podzemnej vody v inundačnom území, ale zároveň sa zachová výrazne prúdivý charakter rieky.

Maďarský návrh (Maďarská Republika 1999) vychádza z návrhu WWF (uvádza sa ako variant II) a predpokladá zvýšenie (zaplnenie) úrovne dna koryta v celom jeho priebehu na úroveň vyššie ako bola úroveň dna koryta okolo roku 1950. Návrh zároveň predpokladá aj zúženie koryta a vytvorenie ostrovov. Predpokladá sa použiť 7,3 miliónov m³ štrku a 3,6 miliónov m³ kameňa. Tento materiál je treba niekde vyťažiť, previesť a uložiť do koryta rieky.

Takéto riešenia majú svoje opodstatnenie v simulácii prírodného stavu, ich realizačnou nevýhodou je, že podľa predbežných posúdení v maďarskom návrhu (Maďarská Republika 1999) sa ekologické prednosti prejavujú až pri prevádzaní viac ako 60% prietoku cez bývalý priestor starého koryta a jeho ramien. Naopak, pri vrátení menej ako 50% vody ho ani maďarskí experti (Maďarská Republika 1999) neodporúčajú. Okrem toho takéto riešenie nemusí garantovať potrebnú protipovodňovú ochranu a z hľadiska erózie nie je trvalým riešením v tomto umelo napriamenom a opevnenom úseku Dunaja. Návrh okrem toho nerieši nadväznosť navrhovaných technických riešení na súčasný systém ramien.

7.2.5  Opevnenie brodov a kamenné prehrádzky

Na základe protokolu z rokovania splnomocnencov vlád pre výstavbu a prevádzku sústavy vodných diel z 9. júna 1989 splnomocnenci vlád súhlasili, aby sa v rámci úprav v starom koryte Dunaja vybudovalo opevnenie brodov v koryte Dunaja ako spoločnej investície. V prílohe č. 3  k tomuto protokolu sa uvádza, že podľa štúdie vypracovanej maďarskou stranou bolo v Spoločnej operatívnej skupine dohodnuté, že v záujme fixovania brodov a parametrov prechodového úseku sa v aktualizovanom Spoločnom zmluvnom projekte navrhnú kamenné prepážky. Tieto prepážky budú cca 1,0 m vysoké a prehradia staré koryto Dunaja na 7 až 8 miestach. Rozpočtové náklady na tieto prepážky majú znášať zmluvné strany v rovnakom pomere.

7.3  POŽIADAVKY NA SCENÁRE OPTIMÁLNEHO RIEŠENIA VODNÉHO REŽIMU S PRIHLIADNUTÍM NA ZABEZPEČENIE EKOLOGICKÝCH POŽIADAVIEK

7.3.1  Ramenná sústava

Ramenná sústava by mala mať predovšetkým trvalo tečúcu vodu v hlavných ramenách. Hlavné ramená by mali byť prepojené so starým korytom tak, aby na niektorých miestach voda do ramien vtekala a na iných vytekala a to v závislosti na prietokoch Dunaja. Vtoky a výtoky by mali byť na miestach vzdutých hladín v starom koryte Dunaja. Ako sme už uviedli je možné celú ramennú sústavu na oboch stranách poprepájať so starým korytom Dunaja tak, aby voda prúdila niekoľkokrát do ramien a pritom križovala staré koryto Dunaja. Je tiež možné vytvoriť separátne meandrujúce ramená na jednej strane, prípadne na oboch stranách starého koryta. Podiel pretekajúcej vody medzi starým korytom Dunaja a meandrujúcim ramenom môže byť rôzny (bol veľmi rôzny aj na začiatku 20. storočia). Prietok v hlavnom ramene závisí aj od cieľa, ktorý chceme dosiahnuť. Čím viac vody bude tiecť v ramenách a čím bude vyššia rýchlosť prúdenia (vyšší hydraulický gradient), tým budú väčšie procesy erózie a sedimentácie, tým rýchlejší bude proces premiestňovania meandrov, erózia a vytváranie nových brehov, tým budú väčšie aj nároky na vytvorenie a údržbu ramien v priestoroch pri protipovodňových hrádzach.

Z hľadiska prepojenia ramien je možné uvažovať s rybovodmi, balvanovými sklzmi, obtokmi a iným typom ich vzájomného prepojenia. Z hľadiska výšky hladín, by mal byť zachovaný, prípadne upravený, systém kaskád, schopný zabezpečiť simuláciu záplav. Uzatváraním a otváraním kulvertov je možné ovplyvňovať erózno – sedimentačné procesy.

7.3.2  Inundačné územie

Základná predstava úprav v inundačnom území, ktorej súčasťou je aj staré koryto Dunaja, vyplýva zo zachovania prioritnej funkcie územia prevádzať a dočasne zadržať povodňové prietoky. Od tejto funkcie je odvodená aj základná ekologická predstava, zachovať prírodné hodnoty takejto funkčnej inundácie s tým, že z hľadiska vodného režimu budú vytvorené vhodné podmienky. Vzhľadom na to, že na Dunaji nad Bratislavou pri výstavbe vodných diel prívodný kanál ide stredom bývalého záplavového územia  a ramená majú väčšinou pomaly tečúcu vodu s malým rozkyvom hladín, inundačné územie pri vodnom diele Gabčíkovo je unikátne tým, že bola zachovaná jeho funkcia tak, ako to bolo v prvej polovici 20. storočia. Zachovať biotopy takejto inundácie sa javí z ekologického hľadiska i z praktického hľadiska funkčnej inundácie za prvoradé a v daných vodohospodárskych a technických podmienkach vodného diela za realizovateľné. Okrem toho je možné do určitej miery vytvoriť na častiach inundačného územia hydrologické podmienky pre disturbanciu a obnovenie autoregulačného systému. Ide hlavne o zvýšenie vybrežovania prietoku a podporu erózno sedimentačných procesov a korytotvorného potenciálu, prepojenie starého koryta s ramenami, nastolenie možnosti určitého meandrovania hlavných ramien, doriešenia drénovaného pásu pozdĺž starého koryta Dunaja, podporenie kolísania prietokov v inundačnom území podľa prietokov v Dunaji, využitie nápustného objektu pri Dobrohošti spolu s prepojením ramien so starým korytom Dunaja, a podobne. Z hľadiska podzemnej vody sa žiada hlavne zvýšenie kolísania hladín, čo v tak priepustných dunajských štrkoch nemôže nastať, ak nebude hladina kolísať aj v starom koryte Dunaja. Preto pretekané prehrádzky (ale aj iné technické prostriedky) musia byť tak tvarované, aby takéto kolísanie podporovali. Pretekaná prehrádzka pri Dunakiliti je príkladom prehrádzky (alebo aj hate), ktorá takémuto kolísaniu vo veľkej miere zabraňuje.

Je zrejmé, že také úpravy vodného režimu, ktoré sú založené na dynamike prietokov, hladín, podporovaní eróznych a sedimentačných procesov a ústiacich do podmienok podporujúcich disturbanciu a autoreguláciu systému, potrebujú účelový a presne definovaný monitoring, monitorovacie kritériá na výsledok, a potrebujú nástroj (napríklad trvalo pracujúci matematický model) na vodohospodárske riadenie dynamiky vodného režimu a následných vodohospodárskych, ekologických a iných opatrení, a to včítane aj produkčného lesa.

Inundačné územie má byť schopné prijať časť povodňovej vody, má byť schopné prirodzenej aj simulovanej záplavy. Z tohoto hľadiska v princípe nepotrebuje žiadne terénne úpravy. Úpravy sa skôr dotýkajú zabezpečenia záplav, prípadne prepojenia terénnych depresií a výšky hladín v susediacich ramenách. V prípade zníženia prietočnosti starého koryta Dunaja pre povodňové prietoky, túto funkciu musí prevziať ramenná sústava a hlavne záplavové územie, a tým vznikne potreba jeho údržby, napríklad nezalesnených koridorov.

7.4 REKAPITULÁCIA A ZHODNOTENIE MAĎARSKÝCH SCENÁROV

Materiál Úradu predsedu vlády  (Maďarská Republika 1999) hodnotí a zoskupuje možné scenáre do piatich variantov:

1. Riešenie podľa zmluvy z roku 1977 - touto možnosťou sa v štúdii nezaoberáme. V tejto štúdii uvádzame riešenie dokumentované v Bode 7.2.5, ktoré bolo prerokované na základe protokolu z rokovania splnomocnencov vlád pre výstavbu a prevádzku sústavy vodných diel z 9. júna 1989, v ktorom splnomocnenci vlád súhlasili, aby sa v rámci úprav v starom koryte Dunaja vybudovalo opevnenie brodov a kamenné prehrádzky v koryte Dunaja ako spoločnej investície.

2. Návrh WWF-I: zvýšenie úrovne dna koryta, zúženie koryta ostrovmi (riešenie uvedené v našej štúdii ako bod 7.2.4)

3. Husté vzdutie, aktivácia všetkých bočných ramien (v našej štúdii Bod 7.2.1)

4. Vzdutie hlavného toku 3-4 stupňami (v našej štúdii Bod 7.2.2)

5.  WWF- Kernov návrh nového meandrujúceho toku ( v našej štúdii diskutované v Bode 7.2.3).

Tieto varianty sú tu hodnotené podľa 18 kritérií v piatich triedach kvality (od nedostatočnej /1 bod/ až po výbornú /5/):

1.        V akej miere sa hladiny vody vytvorené v hlavnom koryte približujú žiadanej hodnote.

2.        Nakoľko modeluje dynamika vodných hladín, vytvorená v hlavnom koryte, prirodzené stavy.

3.        V akej miere sa hladiny vody vytvorené v bočných ramenách približujú žiadaným úrovniam.

4.        Nakoľko sa dynamika vodných hladín, vytvorená v bočných ramenách, približuje žiadanej dynamike.

5.        Nakoľko je riešením možné sa priblížiť žiadanej hodnote podzemných vôd, závislej od vodných hladín v starom koryte Dunaja a bočných ramenách.

6.        V akej miere riešenie zabezpečuje dynamiku zmien hladín podzemných vôd.

7.        V akej miere toto riešenie napomáha prevedeniu povodní.

8.        V akej miere toto riešenie napomáha prevedeniu ľadov.

9.        V akej miere toto riešenie zabezpečuje športovú plavbu.

10.     V akej miere riešenie zabezpečuje premávku lodí, slúžiacich na údržbu, a premávku malých lodí.

11.     Nakoľko riešenie zabezpečuje náhradnú plavbu (medzinárodnú plavbu).

12.     V akej miere môže toto riešenie slúžiť zlepšeniu súčasných stavov v úseku pripájajúcom sa ku koncom skúmaných riečnych úsekov.

13.     V akej miere je riešením možné sa prispôsobiť obmedzeniam prietoku.

14.     Nakoľko riešenie zapadá do krajiny v porovnaní s ostatnými riešeniami.

15.     V akej miere je riešením možné vyhnúť sa zásahom do prostredia bočných ramien.

16.     V akej miere je riešením možné znížiť náklady na údržbu v porovnaní s ostatnými riešeniami.

17.     V akej miere riešenie podporuje zlepšenie kvality vody v starom koryte Dunaja.

18.     V akej miere riešenie podporuje zlepšenie kvality vody v bočných ramenách.

Neprichodí nám hodnotiť kompletnosť, najmä ekologických kritérií ani subjektívnosť hodnotenia expertov. Z výsledkov jednotlivých hodnotení (3b-1-3), pre porovnateľnosť s odporúčaniami našej štúdie sa však komentáru nevyhneme. Z hľadiska našej štúdie (ekologická a ekosozologická optimalizácia) možno vyššie uvedené charakteristiky rozdeliť do 5 skupín:

• rozhodujúce charakteristiky (2,4,5,6),

• druhotné charakteristiky (1,3,12,14,15),

• charakteristiky zlepšenia kvality vody (17,18),

• bezpečnostno-prevádzkové parametre (zväčša limity, ktoré musia všetky navrhované riešenia rešpektovať: 7,8,13,16),

• irelevantné charakteristiky (9,10,11).

Pri takomto usporiadaní vychádza z hľadiska rozhodujúcich ekologických charakteristík najlepšie vo všetkých uvažovaných intervaloch prietokov tretí variant – husté vzdutie, aktivácia všetkých bočných ramien (20,20,20), za ním piaty (16,19,20) a aj štvrtý (12,12,12) je prekvapivo lepší ako WWF-I (4,12,16). Ak vezmeme do úvahy pre prvé stanovenie hierarchie len prvé dve skupiny spolu, poradie variantov sa nemení! Ak sa pozrieme na charakteristiky bezpečnostno-prevádzkové (prevedenie povodní, ľadov, adaptívnosť k disponibilným prietokom a náklady na údržbu) vychádza znovu najlepšie tretí variant, za ním (ak neberieme do úvahy pôvodný zmluvný variant) v poradí piaty, štvrtý a druhý. K.Klaus však v tom istom materiále v časti Predbežné pripomienky vzťahujúce sa na revitalizačné opatrenia v Starom Dunaji na záver hodnotí takto: „Zaradenie scenárov je jednoznačné: 1. sústava prepojeného koryta – návrh WWF, 2. riešenie s meandrovaním, 3. budovanie haťových objektov ( a stredný prietok v súčasnom hlavnom koryte).“ Teda nie poradie variantov III, V, IV, II (ako vychádza podľa kritérií), ale II, V, III !? Dunaja

7.5  NÁVRH POSTUPU POSÚDENIA PREDPOKLADANÝCH VPLYVOV NAVRHOVANÝCH SCENÁROV NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE A ŽIVOT MIESTNYCH OBYVATEĽOV

V tejto časti štúdie odporúčame využiť metodický postup strategického environmentálneho hodnotenia pre posúdenie scenárov riešenia.

Strategické environmentálne hodnotenie (Strategic Environmental Assessment) je právom regulovaný postup pri posudzovaní koncepčných rozvojových dokumentov rôznych vzájomne na seba nadväzujúcich hierarchických úrovní (stratégie, politiky, plány, programy, rozpočty), návrhov právnych predpisov a medzinárodných dohovorov. Práve tieto dokumenty v konečnom dôsledku ustanovujú „rámec“ pre budúce smerovanie rozvoja územia, sektorov a podmieňujú konkrétne rozvojové aktivity, ktoré môžu byť predmetom posudzovania environmentálnych vplyvov jednotlivých projektov.

Inštitút strategického environmentálneho hodnotenia možno charakterizovať ako komplexné, systematické a transparentné hodnotenie environmentálnych dôsledkov rozvojových dokumentov alebo ich aktualizácií, ktoré má zabezpečiť, aby sa environmentálne aspekty:

	uplatnili v čo najskoršom štádiu rozhodovacieho procesu, keď sú ešte otvorené všetky možnosti vybrať optimálne alternatívne riešenia alebo varianty,
	posúdili na základe kvalitných metodických postupov za účasti všetkých zainteresovaných subjektov, vrátane verejnosti,
	účinne integrovali (spolu s ekonomickými a sociálnymi aspektmi) do výsledných návrhov rozvojových dokumentov a
	aby sa zabezpečilo monitorovanie významných environmentálnych vplyvov implementácie týchto dokumentov.

V Slovenskej republike zakotvil inštitút strategického environmentálneho hodnotenia zákon NR SR č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Štvrtá časť tohto zákona obsahuje základné požiadavky pre postup hodnotenia vybraných druhov zásadných rozvojových koncepcií (najmä v oblasti energetiky, baníctva, priemyslu, poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, odpadového hospodárstva a cestovného ruchu), územno-plánovacej dokumentácie a všeobecne záväzných právnych predpisov z hľadiska ich predpokladaných vplyvov na životné prostredie.

Tento zákon však nešpecifikuje presnejšie požiadavky na rozsah dokumentácie (environmentálnej správy), ktorá by sa mala v procese strategického environmentálneho hodnotenia vypracovať. Okrem toho, v prípade environmentálneho hodnotenia riešených scenárov je významným aspektom, že ide o posudzovanie vplyvov presahujúcich štátne hranice. Do pripomienkovania predkladaných návrhov scenárov bude potrebné zapojiť aj dotknuté obce a verejnosť na maďarskej strane Dunaja. Pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie bude vychádzať z Dohovoru o posudzovaní vplyvov presahujúcich štátne hranice (Dohovor z Espoo), ktorý nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 17. 2. 2000 (pozri oznámenie MZV SR č. 162/2000 Z. z).

Na základe príslušných právnych predpisov Európskej únie (Smernica Rady č. 2001/42/ES z 5. júna 2001 o posudzovaní vplyvov určitých plánov a programov na životné prostredie), ako aj doterajších praktických skúseností odporúčame, aby environmentálna správa hodnotenia predpokladaných vplyvov navrhovaných scenárov na životné prostredie, a to na území slovenskej časti inundačného územia a na území maďarskej časti inundačného územia Dunaja, mala nasledujúci rámcový obsah:

a)        stručný obsah, dôvody navrhovaných scenárov riešenia optimalizácie vodného režimu, ich základné ciele a ich vzťah k plánom a projektom, ktoré sú platné pre riešené územie,

b)        relevantné aspekty súčasného stavu životného prostredia a pravdepodobný vývoj územia bez realizácie navrhovaných scenárov,

c)        environmentálne vlastnosti územia, ktoré budú pravdepodobne navrhovanými scenármi významne ovplyvnené,

d)        existujúce environmentálne problémy, ktoré sa vzťahujú k navrhovaným scenárom,

e)        priority ochrany životného prostredia, ustanovené na medzinárodnej úrovni a pre územie Slovenskej republiky, relevantné pre  navrhované scenáre,

f)        predpokladané významné vplyvy (priame, nepriame, kumulatívne, synergické, krátkodobé, strednodobé, dlhodobé, trvalé a prechodné, pozitívne a negatívne) na životné prostredie, najmä tie, ktoré pôsobia na biodiverzitu, obyvateľstvo, ľudské zdravie, faunu, flóru, pôdu, vodu, ovzdušie, klimatické faktory, materiálne prvky, kultúrne dedičstvo, vrátane architektonického a archeologického dedičstva, krajinu, národné hospodárstvo a vzájomné vzťahy medzi všetkými uvedenými faktormi a subjektami,

g)       opatrenia na prevenciu, znižovanie a pokiaľ možno zabránenie akýchkoľvek významných negatívnych vplyvov na životné prostredie spôsobených implementáciou navrhovaných scenárov,

h)       vysvetlenie dôvodov výberu preferovaného scenára / resp. preferovaných scenárov,

i)        opis opatrení venovaných monitoringu,

j)        netechnické zhrnutie informácií z vyššie uvedených bodov, ktoré by sa využilo pri verejnej prezentácii a verejnom pripomienkovaní environmentálnej správy.

Z existujúcich prístupov environmentálneho hodnotenia na návrhy scenárov odporúčame vychádzať z metodických postupov, uplatňovaných pri regionálnom environmentálnom hodnotení. Tento typ hodnotenia sa zameriava na environmentálne problémy a vplyvy regionálnych rozvojových dokumentov a najlepšie vyhovuje potrebám environmentálneho hodnotenia návrhov scenárov riešenia optimalizácie vodného režimu. Pri regionálnom environmentálnom hodnotení sa prihliada na optimalizáciu priestorového usporiadania a na ďalšie regionálne špecifiká. Do hodnotenia sú zahrnuté minulé, prítomné a budúce rozvojové aktivity s osobitným zreteľom na posúdenie stretov záujmov a ďalších požiadaviek na zdroje v sledovanom regióne (World Bank, 1996; Goodland, 1996, Kozová, 2002).

Regionálne environmentálne hodnotenie má z metodického hľadiska najbližšie ku kumulatívnemu environmentálnemu hodnoteniu, ktoré sa zameriava na synergické vzťahy medzi vplyvmi zo súčasného, minulého a budúceho vývoja spravidla v určitom ohraničenom území. Pritom sa kumulatívne vplyvy chápu ako zmeny životného prostredia, ktorú sú spôsobené navrhovaným projektom / resp. alternatívnym riešením alebo činnosťou v spolupôsobení s ďalšími minulými, súčasnými a výhľadovými projektmi a činnosťami (Canadian Environmental Assessment Agency, 1997). Práve takýto prístup by sa mohol veľmi dobre osvedčiť pri environmentálnom hodnotení scenárov.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že najefektívnejší a najúčinnejší spôsob uplatňovania strategického environmentálneho hodnotenia do plánovacích procesov je integrovaný model. To znamená, že environmentálne hodnotenie sa realizuje ako integrovaná súčasť celého plánovacieho procesu: spolupráca začína už počas prípravy technických návrhov projektovej dokumentácie, pokračuje pri tvorbe návrhov ochranných opatrení, pri vlastnej realizácii až po monitorovanie ich vplyvov. Produktom strategického environmentálneho hodnotenia nie je teda iba environmentálna správa (hoci táto je jeho významnou súčasťou, keďže sa v nej posúdia predpokladané významné vplyvy na životné prostredie, navrhnú opatrenia na ich prevenciu a znižovanie, vysvetlia dôvody výberu variantov a pod.). Tou najsilnejšou stránkou strategického environmentálneho hodnotenia je transparentnosť celého procesu prípravy a realizácie predmetnej činnosti a možnosť dotknutých subjektov, vrátane verejnosti vstupovať do jednotlivých krokov plánovacieho procesu, podieľať sa priebežnom pripomienkovaní pripravovaných dokumentov a po realizácii environmentálne prijateľného scenára riešenia mať možnosť byť v aktívnom kontakte s tímom odborníkov, ktorí realizujú monitorovanie významných environmentálnych vplyvov. Takýto „participatívny“ prístup sa vo svete veľmi dobre osvedčil práve v rámci integrovaného plánovania udržateľného manažmentu povodí riek.