Rozsudok medzinárodného súdneho dvora

Pre monitorovanie prírodného prostredia je dôležité pochopiť, ako sa na Zmluvu z roku 1977, o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel [2], pozerá Rozsudok Medzinárodného Súdneho Dvora [11], ktorý je treba spoločne s maďarskou stranou naplniť. Čísla v zloženej zátvorke { } znamenajú príslušný článok rozsudku.

{15} Zmluva zo 16. septembra 1977 o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros definuje výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel stranami ako „spoločnú investíciu“. Podľa preambuly sa Sústavou vodných diel malo dosiahnuť „všestranné využívanie prírodného bohatstva Dunaja v úseku Bratislava – Budapešť pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiku, dopravu, poľnohospodárstva a ďalších odvetví národného hospodárstva zmluvných strán“, čo v dnešnej dobe odpovedá trvalo udržateľnému rozvoju. Základným cieľom spoločnej investície bolo zlepšenie protipovodňovej ochrany, výroba elektrickej energie, zlepšenie podmienok plavby na príslušnej časti Dunaja. Zároveň, podľa podmienok Zmluvy 1977, sa zmluvné strany zaviazali zabezpečiť, aby sa v súvislosti s výstavbou a prevádzkou Sústavy vodných diel nezhoršila kvalita vody v Dunaji a zabezpečiť splnenie požiadaviek ochrany prírody, ktoré sa vyskytnú v súvislosti s realizáciou a prevádzkou Sústavy vodných diel.

{16} Dunaj je druhou najväčšou riekou v Európe a na svojej 2860 km trase z Čierneho lesa smerom na východ do Čierneho mora preteká cez 9 štátov. V úseku 142 km tvorí hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Oblasť, súvisiaca s týmto sporom, predstavuje asi 200 km dlhý úsek medzi Bratislavou na Slovensku a Budapešťou v Maďarsku. Pod Bratislavou rýchlosť toku značne klesá, a vytvára oblasť sedimentácie aluviálnych štrkopiesčitých naplavenín. Túto oblasť vymedzuje na severovýchode na území Slovenska Malý Dunaj a na juhozápade na Maďarskom území Mošonský Dunaj. Hranicu medzi dvomi štátmi tvorí v hlavnej časti v tomto regióne hlavné koryto rieky. Oblasť ležiaca medzi Malým Dunajom a týmto korytom vytvára na slovenskom území Žitný ostrov; oblasť medzi hlavným korytom a Mošonským Dunajom na Maďarskom území vytvára Szigetköz. Čunovo a ďalej dolu tokom Gabčíkovo, ležia na slovenskom území, Čunovo na pravom a Gabčíkovo na ľavom brehu. Ďalej, po prítokoch rôznych ramien, rieka vstupuje na maďarské územie a topografia sa stáva kopcovitejšou. Nagymaros leží v úzkom údolí na ohybe Dunaja tesne predtým, než sa stočí na juh, zahŕňajúc veľký riečny ostrov Szentendre pred Budapešťou.

{17} Dunaj zohrával významnú úlohu z hľadiska obchodného a hospodárskeho rozvoja pobrežných štátov, zdôrazňoval a posilňoval ich vzájomné prepojenie, bol dôležitým článkom medzinárodnej spolupráce. Skvalitnením plavebného kanála sa Dunaj, teraz spojený kanálom s Mohanom a ďalej s Rýnom, stal dôležitou vodnou tepnou, ktorá spája Severné more s Čiernym morom. V úseku rieky, ktorý súvisí s týmto sporom sa v priebehu storočí postavili ochranné protipovodňové zariadenia, darilo sa poľnohospodárstvu a lesníctvu a v nedávnej minulosti tu vzrástol počet obyvateľov a priemyselná výroba. Dlhodobé účinky rôznej ľudskej činnosti nemali vždy len priaznivé účinky na rieku, na životné prostredie a osobitne na vodné hospodárstvo.

{18} Čl. 1, ods. 1 Zmluvy z roku 1977 definuje základné objekty, ktoré sa majú vybudovať v rámci Sústavy vodných diel. Uvádza výstavbu Sústavy dvoch vodných diel, jedného v Gabčíkove (na československom území) a druhého v Nagymarosi (na maďarskom území), aby vytvárali „jednotnú a nerozdeliteľnú prevádzkovú Sústavu (Obr. II.1). Tieto mali okrem iného zahŕňať napr. zdrž Dunakiliti na maďarskom a československom území; hať pri Dunakiliti na maďarskom území; derivačný kanál na československom území, na ktorom sa malo postaviť vodné dielo Gabčíkovo (spolu s vodnou elektrárňou s inštalovaným výkonom 720 megawatov (MW)); prehĺbenie koryta Dunaja v úseku, kde sa derivačný kanál opäť spája so starým korytom rieky; zosilnenie protipovodňových objektov pozdĺž Dunaja nad Nagymarosom; vodné dielo Nagymaros na maďarskom území (s vodnou elektrárňou s výkonom 158 MW); a prehĺbenie koryta Dunaja po prúde rieky.

Podľa čl. 3 ods. 1 Zmluvy, „Zmluvné strany usmerňujú a kontrolujú práce spojené s realizáciou spoločnej investície a plnením úloh vyplývajúcich z prevádzky Sústavy vodných diel prostredníctvom splnomocnencov vlád” Títo splnomocnenci mali inter alia „dohliadať, aby sa výstavba Sústavy vodných diel... uskutočňovala podľa schváleného Spoločného zmluvného projektu a harmonogramu výstavby”. V čase uvedenia do prevádzky, mali ďalej ustanoviť manipulačné a prevádzkové poriadky Sústavy vodných diel a kontrolovať ich dodržiavanie”.

Čl. 4, ods. 4 Zmluvy zabezpečuje, že „Práce na spoločnej investícii budú zmluvné strany organizovať tak, aby energetické agregáty boli uvedené do prevádzky v rokoch 1986 - 1990.”

Čl. 5 Zmluvy stanovuje, že náklady spoločnej investície znášajú zmluvné strany spoločne v rovnakom pomere. Presne uvádza práce, ktoré mala vykonať každá strana. Článok 8 ďalej vymedzoval, že hať Dunakiliti, derivačný kanál a oba stupne v Gabčíkove a Nagymarosi tvoria „spoločné vlastníctvo“ zmluvných strán „v rovnakom pomere”. Ostatné objekty Sústavy vodných diel mali prejsť do vlastníctva tej zmluvnej strany, na území ktorej boli vybudované.

Strany sa mali v rovnakom pomere zúčastniť na úžitkoch z vybudovanej Sústavy vodných diel, najmä na vyrobenej základnej a špičkovej energie vyvedenej z elektrární (čl. 9).

Podľa čl. 10 Zmluvy sa o prevádzku objektov Sústavy vodných diel stará zmluvná strana, na území ktorej boli vybudované podľa spoločne dohodnutého manipulačného a prevádzkového poriadku”, a podľa čl. 10 náklady na prevádzku, údržbu (opravu) a rekonštrukciu objektov Sústavy vodných diel, ktoré tvoria spoločne vlastníctvo, tiež znášajú zmluvné strany v rovnakom pomere.

Podľa čl. 14 „V koryte Dunaja (medzi Dunakiliti a Sapom) sa zabezpečia prietoky určené v bilancii vôd schváleného Spoločného zmluvného projektu, ak si prírodné podmienky alebo iné okolnosti dočasne nevyžiadajú väčšie alebo menšie prietoky.”

V ods. 3 tohto článku Zmluvy sa uvádza: „Ak ďalší odber na spoločnom Maďarsko-československom úseku Dunaja nad množstvo určené v bilancii vôd schváleného Spoločného zmluvného projektu znižuje výrobu energie, bude zmluvná strana, ktorá odber uskutoční, postihnutá zodpovedajúcim znížením podielu na odbere elektrickej energie.“

Čl. 15 Zmluvy presne stanovil, že zmluvné strany „zabezpečia riešením navrhnutým v Spoločnom zmluvnom projekte, aby sa, v súvislosti s výstavbou a prevádzkou Sústavy vodných diel, kvalita vody v Dunaji nezhoršovala”.

Čl. 16 Zmluvy stanovil povinnosti zmluvných strán pri udržiavaní koryta Dunaja.

Čl. 18, ods. 1 uvádza: „Zmluvné strany, v súlade s doteraz prijatými záväzkami najmä v súlade s čl. 3 Dohovoru o režime plavby na Dunaji podpísanom v Belehrade 18. augusta 1948, zabezpečia plynulú a bezpečnú plavbu na medzinárodnej vodnej ceste tak počas výstavby Sústavy vodných diel, ako aj v čase ich prevádzky.”

V čl. 19 Zmluvy sa uvádza: „Zmluvné strany riešením navrhnutým v Spoločnom zmluvnom projekte zabezpečia splnenie požiadaviek ochrany prírody, ktoré sa vyskytnú v súvislosti s realizáciou a prevádzkou Sústavy vodných diel.”

Čl. 20 stanovil, aby zmluvné strany vykonali v rámci národných investícií príslušné opatrenia v zmysle Dohody o rybolove vo vodách Dunaja uzavretej v Bukurešti 29. januára 1958.

Podľa čl. 22, ods. 1 Zmluvy sa zmluvné strany v súvislosti s realizáciou a prevádzkou objektov Sústavy vodných diel dohodli na menších úpravách a zmenách charakteru svojich štátnych hraníc.

1. Riešenie sporných otázok, ktoré sa vyskytnú pri realizácii a prevádzke Sústavy vodných diel, je úlohou splnomocnencov vlád.

2. Ak by sa splnomocnenci vlád pri riešení sporných otázok nedohodli, predložia ich na rozhodnutie vládam zmluvných strán.

{19} Spoločný zmluvný projekt, uvádzaný v predchádzajúcom bode, v niekoľkých ustanoveniach stanovil jednak ciele systému a jednak charakteristiky diela. Vo svojej poslednej verzii v ods. 6.2, stanovil že gabčíkovský derivačný kanál by mal dosahovať prietok 4000 metrov kubických za sekundu (m³/s). Elektráreň by zahŕňala „osem… turbín s priemermi obežných kolies 9,20 m” a mala by „zväčša pracovať v špičkovej prevádzke a nepretržite pri vysokej hladine vody”. Týmto typom prevádzky sa malo vyrobiť 2650 gigawatthodín (GWh) elektriny za rok. Projekt v ods. 4.4.2 ďalej uvádzal:

„Pri nízkom stave sa prietoky budú v zdrži denne akumulovať, čo zabezpečí špičkovú prevádzku gabčíkovskej elektrárne … minimálne 50 m³ za sekundu dodatočnej vody sa zabezpečí pre staré koryto (Dunaja), mimo zásobovania ramenného systému.”

Projekt ďalej špecifikoval, že v prípade, že prietok vody do derivačného kanála prekročí 4000 - 4500 m³/s, prebytočné množstvo vody sa odvedie do starého koryta Dunaja. Napokon, podľa ods. 7.7 projektu:

„Spoločný prevádzkový poriadok stanovuje, že pokiaľ ide o prevádzku zdrže Dunakiliti sa v prípade potreby do starého koryta Dunaja počas vegetačného obdobia prepustí prietokové množstvo 200 m³/s, okrem zabezpečenia potrebného sanitárneho prietoku koryta.”

Spoločný zmluvný projekt obsahoval aj „Predbežný manipulačný a prevádzkový poriadok”, pričom v jeho čl. 23 sa uvádzalo, že „konečný manipulačný a prevádzkový poriadok bude schválený do roka po uvedení Sústavy do prevádzky”. (Spoločný zmluvný projekt, súhrnná dokumentácia, zv. O-1-A.)

Nagymaros so 6 turbínami mal podľa ods. 6.3 projektu predstavovať „vodnú elektráreň… u základného typu schopnej špičkovej prevádzky počas 5 hodín v intervale prietokového množstva 1000 - 2500 m³/s” denne. Plánovaná ročná výroba mala dosiahnuť 1025 GWh (t.j. 38 % výroby Gabčíkova pri inštalovanom výkone len 21 % výkonu Gabčíkova).

{20} Z toho vyplýva, že projekt mal mať formu integrovaného spoločného diela zabezpečeného dvoma zmluvnými stranami na rovnakom základe financovania výstavby a prevádzky diel. Jednotná a nerozdeliteľná povaha sa mala realizovať pomocou Spoločného zmluvného projektu, ktorý doplňoval Zmluvu. Konkrétne Maďarsko malo mať riadiť hať a objekty v Dunakiliti a na stupni Nagymaros, pričom Československo malo riadiť objekty v Gabčíkove.

{21} Harmonogram práce bol stanovený v Dohode o vzájomnej pomoci podpísanej oboma stranami 16. septembra 1977 spolu so Zmluvou. Táto dohoda navyše uvádzala určité úpravy rozdelenia prác medzi stranami, ako to stanovila Zmluva.

Práce na projekte začali v roku 1978. Z iniciatívy Maďarska sa obe strany najprv dohodli prostredníctvom dvoch protokolov podpísaných 10. októbra 1983 (pričom jedným sa dopĺňal čl. 4, ods. 4 Zmluvy z roku 1977 a druhým Dohoda o vzájomnej pomoci), spomaliť výstavbu a pozastaviť uvedenie elektrární do prevádzky a potom, protokolom podpísaným 6. februára 1989 (ktorým sa dopĺňala Dohoda o vzájomnej pomoci), urýchliť projekt.

{22} V dôsledku intenzívnej kritiky, ktorú spôsobila výstavba vodného diela v Maďarsku, maďarská vláda sa rozhodla dňa 13. mája 1989 prerušiť práce na stupni Nagymaros až do ukončenia jednotlivých štúdií, ktoré mali kompetentné orgány dokončiť do 31. júla 1989. Dňa 21. júla 1989 predĺžila maďarská vláda prerušenie prác v Nagymarosi do 31. októbra 1989 a okrem toho pozastavila práce v Dunakiliti do toho istého dátumu. Nakoniec, 27. októbra 1989 sa Maďarsko rozhodlo zanechať práce v Nagymarosi a udržiavať status quo v Dunakiliti.

{23} Počas tohto obdobia sa medzi stranami konali rokovania. Aj Československo začalo skúmať alternatívne riešenia. Jedno z nich, neskôr známe ako „Variant C”, obsahovalo jednostranné odklonenie Dunaja Československom na jeho územie približne 10 kilometrov nad Dunakiliti (Obr. II.2a, Obr. II.2b). V konečnej fáze Variant C zahŕňal výstavbu prehradenia v Čunove a ochrannej hrádze spájajúcej prehradenie s južným brehom derivačného kanála. Tomu zodpovedajúca zdrž mala mať menšiu plochu a mala zadržiavať približne o 30 % (v skutočnosti o 45 %) menší objem zásob vody v porovnaní s pôvodnou zdržou. Prijalo sa opatrenie o výstavbe pomocných objektov, a to: odberný objekt na napájanie Mošonského Dunaja vodou; hať v inundácii na presmerovanie povodňovej vody do starého koryta Dunaja; pomocná plavebná komora; a dve vodné elektrárne (jedna s kapacitou ročnej výroby 4 GWh na Mošonskom Dunaji a druhá s výrobou 174 GWh na starom koryte Dunaja - Čunove). Odber vody do bočných ramien Dunaja na československom brehu mal byť zabezpečený pomocou dvoch odberných objektov v derivačnom kanále v Dobrohošti a v Gabčíkove. Malo sa nájsť riešenie pre maďarský pobrežný úsek. Navyše, otázka prehĺbenia koryta Dunaja na sútoku derivačného kanála a starého koryta rieky zostala nevyriešená.

Dňa 23. júla 1991 slovenská vláda uznesením rozhodla začať v septembri 1991 výstavbu, aby sa vodné dielo Gabčíkovo uviedlo do prevádzky „dočasným riešením“. Toto rozhodnutie schválila vláda ČSFR 25. júla. Práce na Variante C začali v novembri 1991. Medzi oboma stranami pokračovali diskusie, avšak bez výsledku a 19. mája 1992 maďarská vláda doručila československej vláde verbálnu nótu, ktorou ukončila platnosť Zmluvy z roku 1977 s účinnosťou od 25. mája 1992. 15. októbra 1992 Československo začalo práce, aby umožnilo uzavrieť Dunaj a od 23. októbra 1992 pokračovalo v prehradzovaní rieky (24. začalo vlastné prehradzovanie).

{24} Dňa 23. októbra 1992 Súd obdržal „Podanie Maďarska proti Českej a Slovenskej Federatívnej Republike o odklonení rieky Dunaj”; Maďarsko však pripustilo, že neexistoval základ, podľa ktorého by Súd mohol konať o podaní, ku ktorému Československo nepodniklo žiadne kroky. Medzitým, Komisia Európskych spoločenstiev ponúkla sprostredkovanie a počas rokovania oboch strán s Komisiou uskutočnenom v Londýne 28. októbra 1992, obe strany prijali viaceré predbežné záväzky. V zásade sa dohodli, že spor by sa mal predložiť Medzinárodnému Súdnemu Dvoru, že trojstranná misia na zistenie skutočností by mala podať správu o Variante C najneskôr do 31. októbra, a že trojstranná skupina nezávislých expertov by mala predložiť návrhy na núdzové opatrenia, ktoré treba prijať.

{25} Dňa 1. januára 1993 vzniklo Slovensko ako nezávislý štát. Dňa 7. apríla 1993 bola v Bruseli zástupcami Slovenskej a Maďarskej republiky podpísaná „Osobitná dohoda o predložení sporu medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou o Projekte Gabčíkovo-Nagymaros Medzinárodnému Súdnemu Dvoru” Rozhodujúcimi bodmi boli:

Podľa čl. 4 Osobitnej dohody „strany (súhlasia), že do doby kým Súd vynesie konečný rozsudok, vypracujú a budú uplatňovať dočasný vodohospodársky režim Dunaja“. Tento režim však nebolo ľahké dosiahnuť. Napustenie čunovskej zdrže viedlo rýchlo k výraznému zníženiu prietoku a hladiny vody v starom koryte Dunaja po prúde, ako aj v ramenách rieky. 26. augusta 1993 Maďarsko a Slovensko dosiahli dohodu o ustanovení trojstrannej skupiny expertov „Aby zabezpečila spoľahlivé a nesporné údaje o najvýznamnejších účinkoch súčasného prietokového množstva vody a opatreniach na nápravu, ktoré sa už vykonali, a aby sa prijali odporúčania na primerané opatrenia” (jeden expert menovaný každou stranou a traja nezávislí experti menovaní Komisiou Európskych spoločenstiev).

Dňa 1. decembra 1993 experti menovaní Komisiou Európskych spoločenstiev odporučili prijatie rôznych dočasných opatrení na zlepšenie situácie. Strany neboli schopné dohodnúť sa na týchto odporúčaniach. Po zdĺhavých rokovaniach nakoniec 19. apríla 1995 uzavreli Dohodu „o niektorých dočasných technických opatreniach a prietokoch do Dunaja a do Mošonského ramena Dunaja”. Dohoda umožnila zvýšiť prietokové množstvo vody do Mošonského Dunaja na 43 m³/s. Predvídala ročný priemerný prietok do starého koryta vo výške 400 m³ /s (bez prietokov v čase povodne). A nakoniec, v záujme zlepšenia zásobovania bočných ramien Dunaja na maďarskej strane, predvídala výstavbu prelievanej dnovej prehrádzky Maďarskom pri Dunakiliti. Bolo stanovené, že platnosť tejto dohody uplynie 14 dní po rozsudku Súdu.

{28} Súd pripomína, že Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (Obr. II.1) je definovaná v čl. 1, ods. 1 Zmluvy z roku 1977 ako „jednotná a nerozdeliteľná prevádzková sústava objektov”.

(a) zdrž Hrušov - Dunakiliti v úseku Dunaja na riečnom kilometri (ďalej len rkm) 1860 - 1842 s maximálnou vzdutou hladinou 131,10 metrov nad Baltickým morom (ďalej len m n.B.), na československom území a maďarskom území;

(b) hať Dunakiliti a pomocná plavebná komora na rkm 1842 na maďarskom území;

(c) derivačný kanál (prívodný a odpadový kanál) na rkm 1842 - 1811 na československom území;

(d) stupeň na derivačnom kanále na československom území, ktorý pozostáva z vodnej elektrárne s inštalovaným výkonom 720 MW, z dvoch plavebných komôr a príslušenstva;

(e) upravené staré koryto Dunaja na rkm 1842 - 1811 na spoločnom maďarsko-československom úseku,

(f) prehĺbené a regulované koryto Dunaja na rkm 1811 - 1791 na spoločnom maďarsko-československom úseku.

(a) zdrž a potrebné ochranné objekty v úseku Dunaja na rkm 1.791 - 1.696,25 a v úsekoch prítokov ovplyvnených vzdutím, vybudovaných na maximálne vzdutie 107,83 m n. B. na maďarskom a československom území;

(b) stupeň na rkm 1.696,25 na maďarskom území, ktorý pozostáva z hate, vodnej elektrárne s inštalovaným výkonom 158 MW, z dvoch plavebných komôr a príslušenstva;

(c) prehĺbené a regulované koryto Dunaja na maďarskom území v úseku Dunaja, v obidvoch jeho ramenách, na rkm 1.696,25 - 1.657.

{29} Okrem toho, presné rozdelenie prác pri výstavbe objektov, za ktoré zodpovedala každá strana bolo stanovené v čl. 5 ods. 5 Zmluvy z roku 1977 takto:

(1) ľavobrežné objekty zdrže Hrušov - Dunakiliti na československom území;

(4) ochranné opatrenia zdrže Nagymaros na československom území okrem oblasti dolný Ipeľ;

(1) pravobrežné objekty zdrže Dunakiliti - Hrušov na československom území vrátane spájacej hrádze a usmerňovacej hrádze;

(2) pravobrežné objekty zdrže Hrušov - Dunakiliti na maďarskom území;

(5) prehĺbenie koryta Dunaja pod Palkovičovom na maďarskom a československom území;

(6) úpravu starého koryta Dunaja na maďarskom a československom území;

(7) prevádzkové zariadenia vodného diela Gabčíkovo (dopravné prostriedky a stroje na údržbu) na československom území;

(8) ochranné opatrenia zdrže Nagymaros pre oblasť dolný Ipeľ na československom území;

(12) prevádzkové zariadenia vodného diela Nagymaros (dopravné prostriedky a stroje na údržbu) na maďarskom území;

{30} Ako už Súd uviedol, čl. 1, ods. 4 Zmluvy z roku 1977 všeobecne vymedzil, že „technické údaje” Sústavy vodných diel budú uvedené v „Spoločnom zmluvnom projekte”. Harmonogram prác bol stanovený v Dohode o vzájomnej pomoci podpísanej týmito dvomi stranami 16. septembra 1977 (pozri bod 21 vyššie). Podľa ustanovení čl. 1, ods. 1 tejto Dohody všetky práce na Sústave vodných diel mali byť dokončené v roku 1991. Ako sa uvádza v ods. 2 toho istého článku, celkový harmonogram výstavby bol pripojený k dohode s tým, že podrobný harmonogram prác sa má vypracovať v Spoločnom zmluvnom projekte. Dohoda zo 16. septembra 1977 bola ďalej dvakrát doplnená. V Protokole podpísanom 10. októbra 1983 sa strany najprv dohodli odložiť práce a uvedenie elektrární do prevádzky o 4 ďalšie roky; potom v Protokole podpísanom 6. februára 1989 sa strany naopak rozhodli urýchliť výstavbu o 15 mesiacov, pričom prevádzka celej sústavy sa mala spustiť v roku 1994. Ku každému protokolu bol pripojený nový celkový harmonogram výstavby, ktoré sa mali realizovať pomocou nových podrobných harmonogramov začlenených do Spoločného zmluvného projektu.

{31} Na jar 1989 práce v oblasti Gabčíkova značne pokročili: priehrada v Dunakiliti bola ukončená na 90 %, priehrada v Gabčíkove bola dokončená na 85 % a derivačný kanál bol dokončený na 60 % (pod Gabčíkovom) a na 95 % (nad Gabčíkovom), a hrádze zdrže Dunakiliti-Hrušov boli na jednotlivých miestach dokončené na 70 % - 98 %. Inak tomu bolo v oblasti Nagymarosu, kde, hoci sa hrádze budovali, jediným objektom, ktorý súvisel so zdržou bola ochranná hrádza, ktorá mala uľahčiť jej výstavbu.

{32} V dôsledku hlbokých politických a ekonomických zmien, ktoré sa v tomto čase odohrali v strednej Európe, sa projekt Gabčíkovo-Nagymaros v Československu, ale najmä v Maďarsku, stal predmetom rastúcich obáv, jednak v určitej časti verejnej mienky, jednak určitých vedeckých kruhov. Neistota sa netýkala len ekonomickej priechodnosti projektu, ale najmä záruk na zachovanie životného prostredia a vyvolal atmosféru narastajúcich obáv a nesúhlasu voči projektu.

{33} Za tejto situácie 13. mája 1989 maďarská vláda prijala uznesenie o pozastavení prác na stupni Nagymaros a nariadila:

„príslušným ministrom zadať ďalšie výskumné úlohy, aby v súvislosti s medzinárodnou zmluvou o danej investícii pripravili Rade ministrov fundované podklady na predloženie návrhov do parlamentu. V uvedenom záujme musíme preskúmať medzinárodné a právne dôsledky, technické hodnotenie a záväzky týkajúce sa nepretržitej plavby na Dunaji, ako aj ekologických a seizmických dopadov na životné prostredie v prípade zastavenia prác na investičnom celku Nagymaros. Ďalej je potrebné preskúmať možnosti náhrady stratenej elektrickej energie a postupy na minimalizovanie nárokov na náhradu škôd.”

Pôvodným zámerom bolo výstavbu stupňa Nagymaros pozastaviť na obdobie trvania výskumných úloh, ktoré sa mali skončiť do 31. júla 1989. Československá vláda okamžite protestovala doručením písomného stanoviska veľvyslancovi Maďarska v Prahe 15. mája 1989. Predsedovia vlád oboch štátov sa stretli 24. mája 1989, ale ich rozhovory neviedli k žiadnemu podstatnému výsledku. 2. júna maďarský parlament poveril vládu, aby začala rokovania s Československom s cieľom modifikovať Zmluvu z roku 1977.

{34} Na rokovaní splnomocnencov dňa 8. a 9. júna 1989 Maďarsko poskytlo Československu množstvo ubezpečení o pokračovaní prác v oblasti Gabčíkova a podpísala protokol, v zápisnici z ktorého sa nachádza aj táto pasáž.

„Mimoriadny splnomocnenec maďarskej vlády a maďarský splnomocnenec konštatovali, že maďarská strana dokončí výstavbu projektu Gabčíkovo v dohodnutom čase a podľa plánov projektu. Už boli vydané smernice na pokračovanie prác, ktoré boli pozastavené v dôsledku nedorozumení.”

Tieto ubezpečenia boli znovu zopakované v liste splnomocnenca vlády MĽR adresovanom československému splnomocnencovi 9. júna 1989.

{35} Vzhľadom na prerušenie prác na stupni Nagymaros maďarský podpredseda vlády v liste zo dňa 24. júna 1989 adresovanom československému podpredsedovi vlády, sa vyjadril takto:

„Maďarská akadémia vied (MAV) študovala environmentálne, ekologické dopady a kvalitu vody, ako aj seizmologické účinky prerušenia a realizácie stupňa Nagymaros Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros.

Po preštudovaní predpokladaných dopadov výstavby podľa pôvodného projektu výbor (ad hoc) Akadémie vied (ustanovený na tento účel) dospel k záveru, že nemáme adekvátne poznatky o následkoch environmentálnych rizík.

Výbor je toho názoru, že riziká výstavby Sústavy vodných diel podľa pôvodného projektu nemožno pokladať za prijateľné. Prirodzene, nemôžeme s istotou tvrdiť, či tieto nepriaznivé dopady budú pretrvávať, preto odporúča , že je potrebný ďalší dôkladný a časovo náročný výskum.”

{36} Predsedovia vlád Maďarska a Československa sa opätovne stretli na neúspešných rokovaniach 20. júla 1989. Okamžite po tomto stretnutí maďarská vláda prijala druhé uznesenie, na základe ktorého sa prerušenie prác v stupni Nagymaros predĺžilo do 31. októbra 1989. Toto uznesenie však išlo ešte ďalej, keď nariadilo pozastavenie do toho istého dátumu „prípravných prác na uzavretí riečneho koryta v … Dunakiliti“; účelom tohto opatrenia bolo vyzvať „medzinárodné vedecké inštitúcie (a) zahraničné vedecké ústavy a expertov“ na spolupráci s „maďarskými a československými ústavmi a expertmi” pri hodnotení ekologického dopadu projektu, „rozvoja technického prevádzkového systému ochrany kvality vody a … jeho realizácii”.

{37} V nasledujúcom období oba štáty uskutočnili rokovania na rôznych úrovniach, ale ukázali sa ako neplodné. Napokon listom zo 4. októbra 1989 maďarský predseda vlády formálne navrhol Československu, aby sa práce na projekte Nagymaros celkom zastavili a aby sa uzavrela dohoda na zníženie ekologických rizík spojených s úsekom projektu Gabčíkovo. Navrhoval, aby sa dohoda uzavrela do 30. júla 1990.

Obaja predsedovia vlád sa stretli 26. októbra 1989, ale neboli schopní dosiahnuť dohodu. Verbálnou nótou z 30. októbra 1989 Československo, potvrdzujúc názory, ktoré vyjadrilo počas týchto rozhovorov, navrhlo Maďarsku prerokovať dohodu o systéme technických prevádzkových a ekologických záruk súvisiacich s projektom Gabčíkovo-Nagymaros „za predpokladu, že maďarská strana začne okamžite prípravné práce na naplnenie koryta Dunaja v oblasti Dunakiliti”. Dodalo, že technické zásady dohody by sa mohli navrhnúť do dvoch týždňov a dohoda samotná by sa mohla podpísať do konca marca 1993. Po prijatí navrhovaných zásad Maďarsko „(malo) začať skutočné prehradenie koryta Dunaja”. Československo ďalej potvrdilo ochotu „uzavrieť… separátnu dohodu, v ktorej by sa obe strany zaviazali obmedziť alebo vylúčiť špičkový režim … Sústavy”. Taktiež navrhlo „vrátiť sa ku konečným termínom uvedeným v protokole z októbra 1983”, čím by sa termíny výstavby stupňa Nagymaros predĺžili o 15 mesiacov tak, aby Maďarsko mohlo takto získaný čas využiť na štúdium ekologických problémov a formulovanie vlastných návrhov v potrebnom čase. Československo na záver oznámilo, že ak by Maďarsko naďalej jednostranne porušovalo Zmluvu, Československo by pristúpilo k výstavbe dočasného riešenia.

Medzitým maďarská vláda prijala 27. októbra ďalšie uznesenie, ktorým sa rozhodla skončiť výstavbu vodného diela Nagymaros a ponechať opatrenia predtým prijaté na prerušenie prác v Dunakiliti. Potom verbálnymi nótami z 3. a 30. novembra 1989 Maďarsko predložilo Československu návrh zmluvy, ktorý zahŕňal predchádzajúce návrhy na vylúčenie špičkového režimu prevádzky gabčíkovskej elektrárne a na zanechanie výstavby vodného diela Nagymaros. Návrh uvádzal uzavretie dohody o dokončení Gabčíkova ako výmenu za záruky na ochranu životného prostredia. Napokon predpokladal možnosť, že sa jedna alebo druhá strana obráti na rozhodcovský súd alebo na Medzinárodný Súdny Dvor, v súvislosti s rozdielnymi názormi strán a ich vlád, ktoré vznikli a budú pretrvávať v otázkach výstavby a prevádzky vodného diela Gabčíkovo, ako aj v opatreniach, ktoré sú potrebné prijať na ochranu životného prostredia. Maďarsko konštatovalo, že je pripravené okamžite pristúpiť „na prípravné práce odbagrovania koryta pri Dunakiliti”. Ďalej vymedzujúc, že pokým sa neuzavrie dohoda o garanciách, rieka by sa nemala pri Dunakiliti prehradiť.

{38} Počas zimy 1989 - 1990 sa zmenila politická situácia v Československu aj v Maďarsku a nové vlády boli postavené pred mnoho nových problémov.

Na jar 1990 nová maďarská vláda pri predkladaní Programu národnej obnovy oznámila, že celý projekt Gabčíkovo-Nagymaros bol „omyl” a že by mala v čo najkratšom čase iniciovať rokovania s československou vládou „o nahradení a podieľaní sa na škodách”. 20. decembra 1990 maďarská vláda prijala uznesenie na začatie rokovaní s Československom o skončení Zmluvy vzájomnou dohodou a o uzavretí dohody na riešenie následkov skončenia Zmluvy. 15. februára 1991 maďarský splnomocnenec doručil návrh dohody v zmysle týchto zámerov svojmu československému partnerovi.

Toho istého dňa československý prezident vyhlásil, že projekt Gabčíkovo-Nagymaros je „pomník totalite a gigantománii, ktorá je proti prírode”, pričom zdôraznil, že „problémom je, že (gabčíkovská elektráreň) sa už dobudovala”. Československý minister životného prostredia v prejave pred maďarským parlamentným výborom 11. septembra 1991 vyhlásil, že „projekt Gabčíkovo-Nagymaros je starý a zastaraný, avšak ak aj existuje „veľa dôvodov na zmenu a modifikáciu Zmluvy,…je neprijateľné Zmluvu zrušiť… a treba ďalej o nej rokovať”.

Počas nadchádzajúceho obdobia Maďarsko upustilo od dokončenia diela v Dunakiliti, za ktoré bolo stále zodpovedné. Hoci naďalej udržiavalo objekty, ktoré už boli vybudované, na konci roku 1991 ukončilo práce týkajúce sa odpadového kanála derivačného kanála podľa čl. 5, ods. 5 (b) Zmluvy z roku 1977.

{39} Obe strany v spore zhodne uznali, že Zmluva z roku 1977, vyššie uvedená Dohoda o vzájomnej pomoci z roku 1977 a Protokol z roku 1989 boli právoplatne uzavreté a platné v čase, keď došlo k uvedeným okolnostiam.

Rovnako nenamietajú ani proti skutočnosti, že bez ohľadu na flexibilnosť ich znenia, nepredvídajú možnosť, aby signatári jednostranne prerušili alebo zastavili práce nimi uvádzané, ani aby sa tieto vykonali podľa nového harmonogramu, ktorý nebol schválený oboma zmluvnými stranami.

{40} Počas celého konania Maďarsko argumentovalo, že hoci prerušilo alebo zastavilo určité práce na projekte, na druhej strane nikdy nepozastavilo uplatňovanie samotnej Zmluvy z roku 1977. Na zdôvodnenie svojho správania sa, v podstate vychádzalo zo „stavu ekologickej núdze.“

Maďarsko tvrdilo, že rôzne zariadenia Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros boli naprojektované tak, aby umožnili prevádzku gabčíkovskej elektrárne v špičkovom režime. Voda by prechádzala cez elektráreň len dva razy denne v čase energetickej špičky. Prevádzka v špičkovom režime si vyžiadala obrovské rozšírenie plochy (60 km² ) plánovanej zdrže v Dunakiliti, ako aj hať v Nagymarosi na pokrytie vzdutia a zníženie kolísania hladiny vody pod Gabčíkovom. Takýto systém, o ktorom sa predpokladalo, že bude ekonomickejší ako prietokové riečne elektrárne, obsahoval ekologické riziká, ktoré Maďarsko považovalo za neprijateľné.

Podľa Maďarska zásadné ekologické riziká, ktoré mohla Sústava spôsobiť, sú tieto: v Gabčíkove/Dunakiliti - podľa pôvodného projektu, ako sa uvádza v Spoločnom zmluvnom projekte, sa zvyšné prietokové množstvo do starého koryta Dunaja obmedzilo na 50 m³/s, okrem prietoku zabezpečeného pre systém bočných ramien. Tento objem sa počas vegetačnej sezóny mohol zvýšiť na 200 m³/s. Dodatočné prietokové množstvá a najmä simulované povodňové prietoky bolo možné zabezpečiť v rozsahu, ktorý nebol stanovený. Za týchto okolností by hladina podzemnej vody najviac klesla na území Szigetköz. Ďalej, podzemnú vodu by už neposkytoval Dunaj - ktorý by naopak pôsobil ako drenáž - ale zdrž Dunakiliti so stojatou vodou a bočné ramená, ktoré by sa mohli zaniesť naplaveninami. Dlhodobo by sa vážne zhoršila kvalita vody. Pokiaľ ide o povrchovú vodu, mohlo by dôjsť k eutrofizácii, najmä v zdrži; namiesto starého Dunaja by vznikla rieka zanesená pieskom, kadiaľ by pretekalo len relatívne malé množstvo vody. Ramenný systém by sa z väčšej časti oddelil od hlavného koryta. Poriečna fauna a flóra, ako to býva v aluviálnych rovinách, by bola odsúdená na vyhynutie.

Čo sa týka stupňa Nagymaros, Maďarsko argumentovalo, že ak by sa bola vybudovala zdrž, koryto Dunaja by bolo na hornom toku zanesené, v dôsledku čoho by sa v tejto oblasti zhoršila kvalita presakujúcej vody zachytávanej v studniach. Navyše, prevádzka elektrárne Gabčíkovo v špičkovom režime by spôsobila významné denné zmeny hladiny vody v zdrži na hornom toku, čo by mohlo vytvoriť hrozbu najmä pre vodné biotopy. Ďalej, výstavba a prevádzka priehrady Nagymaros by spôsobila eróziu koryta rieky po prúde v blízkosti ostrova Szentendre. Hladina vody v rieke by v tejto oblasti klesla a výdatnosť pobrežných studní, ktoré zabezpečujú dve tretiny dodávok vody mestu Budapešť, by sa výrazne znížila. Zredukovala by sa, alebo možno zmizla aj filtračná vrstva a v určitých častiach rieky by sa ukladali jemné sedimenty. Toto tvorí dvojnásobný dôvod vážneho ohrozenia kvality presakujúcej vody.

Na základe takejto prognózy, podloženej rôznymi vedeckými štúdiami, Maďarsko dospelo k záveru, že „stav ekologickej núdze“ skutočne existoval v roku 1989.

{41} Vo svojich písomných podaniach Maďarsko obvinilo Československo z toho, že aj pred rokom 1989 porušovalo rôzne ustanovenia Zmluvy z roku 1977, keď odmietlo zohľadniť zrejmé ekologické riziká a trvalo na pokračovaní výstavby práve stupňa Nagymaros. V tejto súvislosti Maďarsko argumentovalo, že podľa čl. 3, ods. 2 Dohody zo 6. mája 1976 o Spoločnom zmluvnom projekte za výskum dopadov projektu na životné prostredie zodpovedá Československo. Maďarsko zdôraznilo, že Československo neuskutočnilo adekvátny výskum a potenciálne dopady projektu na životné prostredie začalo hodnotiť len od septembra 1990. Zdá sa však, že v záverečnej fáze svojej argumentácie Maďarsko túto sťažnosť nekoncipovalo ako argument formálne zdôvodňujúci prerušenie a zastavenie prác, za ktoré nesie zodpovednosť podľa Zmluvy z roku 1977. Sústredilo sa skôr na porušenia Zmluvy pred rokom 1989, z ktorých viní Československo, ako za jednu z príčin prispievajúcich k vzniku stavu núdze.

{42} Maďarsko navyše od začiatku namietalo, že jeho správanie by sa v tomto prípade nemalo posudzovať len vo vzťahu k zmluvnému právu. Uviedlo, že v zmysle čl. 4 Viedenský dohovor z 23. mája 1969 o zmluvnom práve nemožno aplikovať na Zmluvu z roku 1977, keďže bola uzatvorená skôr, ako dohovor nadobudol platnosť vo vzťahu k týmto stranám. Maďarsko, poukazujúc na jurisdikciu Súdu, skutočne uznáva, že dohovor v mnohých ohľadoch odráža existujúce obyčajové právo. Napriek tomu Maďarsko zdôraznilo nevyhnutnosť zaujať opatrný postoj, a navrhlo, aby Súd zvážil súlad podmienok dohovoru s medzinárodným obyčajovým právom.

{43} Slovensko kategoricky odmietlo, aby sa základ na prerušenie alebo zastavenie plnenia zmluvnej povinnosti hľadal mimo zmluvného práva. Uznalo, že Viedenský dohovor z roku 1969 sa ako taký nemôže aplikovať na Zmluvu z roku 1977, avšak zároveň zdôraznilo, že množstvo ustanovení dohovoru odráža predtým existujúce normy medzinárodného obyčajového práva a presne uviedlo, že sa to týka najmä ustanovení časti V o neplatnosti ukončenia a pozastavenia platnosti zmlúv. Slovensko okrem toho konštatovalo, že po nadobudnutí platnosti Viedenského dohovoru vo vzťahu k stranám, Maďarsko síce potvrdilo pristúpenie k základným záväzkom stanovených Zmluvou z roku 1977 a podpísalo Protokol zo 6. februára 1989, ktorým sa skrátil harmonogram prác; a toto viedlo k záveru, že Viedenský dohovor je použiteľný na „zmluvný právny režim” vytváraný sieťou vzájomne súvisiacich dohôd, ktorých súčasťou je aj Protokol z roku 1989.

{44} V priebehu konania Slovensko uvádzalo rozsiahle argumenty, že stav núdze, na ktorý sa odvoláva Maďarsko, nevytvára dôvod na pozastavenie zmluvnej povinnosti uznanej zmluvným právom. Zároveň spochybňovalo tvrdenia, že by „ekologická núdza” alebo „ekologické riziko” vo vzťahu k zodpovednosti štátu mohli vytvoriť okolnosť vylučujúcu protiprávnosť konania.

Slovensko v žiadnom prípade nepripustilo, že by v danom spore v roku 1989 alebo neskôr bolo došlo k „ekologickému stavu núdze”. Odvolávala sa na autoritu rôznych vedeckých štúdií, keď tvrdilo, že Maďarsko podalo prehnane pesimistickú charakteristiku situácie, i keď Slovensko, prirodzene, možnosť vzniku ekologických problémov neodmieta, tvrdí však, že ich možno vo veľkej miere napraviť. Podobne zdôraznilo, že dohoda o spôsobe prevádzky gabčíkovskej elektrárne v špičkovom režime sa síce nedosiahla, ale, že obavy Maďarska sa týkajú len extrémnych prevádzkových podmienok. Takisto argumentovalo, že pôvodný projekt prešiel od roku 1977 rôznymi úpravami a, že ho bolo možné modifikovať aj ďalej, napríklad vzhľadom na prietokové množstvo vody vyhradené pre staré koryto Dunaja, alebo dodávku vody do bočných ramien pomocou prelievaných prehrádzok.

{45} Slovensko ďalej popiera, že by akýmkoľvek spôsobom porušila Zmluvu z roku 1977 - osobitne čl. 15 a 19 - tvrdiac okrem iného, že v zmysle čl. 3, ods. 2 Dohody zo 6. mája 1976 týkajúcej sa Spoločného zmluvného projektu, výskum dopadu projektu na životné prostredie nebol výlučnou povinnosťou Československa, ale vždy tej strany, na území ktorej sa objekt nachádzal.

Napokon, Slovensko naopak vytýka Maďarsku, že tým, ako prijalo jednostranné opatrenia na prerušenie a zastavenie prác, porušilo ustanovenia čl. 27 Zmluvy z roku 1977 v zmysle ktorého bolo podľa jeho názoru, potrebné postupovať pri riešení sporných otázok tak, ako sa uvádza v tomto článku.

{48} Súd nemôže akceptovať argument Maďarska, že v roku 1989 prerušením a následne pozastavením prác, za ktoré zodpovedalo v oblasti Nagymaros a Dunakiliti, nepozastavilo uplatňovanie samotnej Zmluvy z roku 1977, a ani ju následne neodmietalo. Správanie sa Maďarska v tomto čase možno interpretovať len ako výraz jeho neochoty plniť prinajmenšom niektoré ustanovenia Zmluvy a Protokolu zo 6. februára 1989, ako boli definované v Spoločnom zmluvnom projekte. V dôsledku správania sa Maďarska nebolo možné zavŕšiť výstavbu Sústavy vodných diel, ktorú Zmluva výslovne definovala ako „jednotnú a nerozdeliteľnú”.

Súd okrem toho konštatuje, že keď sa Maďarsko odvolávala na stav núdze, v úsilí zdôvodniť svoje správanie, samo zaujalo od začiatku postoj, ktorý spadá do rámca zodpovednosti štátu, čím implikovalo, že pokiaľ by táto okolnosť chýbala, správanie sa Maďarska by bolo protiprávne. Stav núdze, ktorého sa dovoláva Maďarsko - predpokladajúc, že k nemu došlo - takto neumožnil dospieť k záveru, že v roku 1989 konala v súlade so záväzkami vyplývajúcimi zo Zmluvy z roku 1977, alebo, že tieto povinnosti stratili pre Maďarsko záväznosť. Iba by umožnil potvrdiť, že za takýchto okolností, Maďarsko by vylúčilo svoju medzinárodnú zodpovednosť, keby konalo ako konalo. Nakoniec, Súd pripomína, že Maďarsko výslovne uznalo, že v každom prípade, takýto stav núdze by ho neoslobodil od povinnosti odškodniť svojho partnera.

{49} Súd sa teraz bude venovať otázke či v roku 1989 existoval stav núdze, ktorý umožnil, aby Maďarsko, bez ohľadu na medzinárodnú zodpovednosť, prerušila alebo zanechala práce, ktoré bola povinná vykonať podľa Zmluvy z roku 1977 a súvisiacich dokumentov.

{54} Argument maďarskej strany o stave núdze nepresvedčil Súd, pretože sa ani v najmenšej miere nedokázalo, že v roku 1989 reálne existovalo „vážne” a „bezprostredné” „nebezpečenstvo”, a že opatrenia prijaté Maďarskom boli na to jedinou možnou reakciou.

Obe strany predložili k podaniam pozoruhodné množstvo vedeckých materiálov s cieľom posilniť vlastné argumenty. Týmto materiálom, v ktorých strany predložili svoje protichodné názory na ekologické dôsledky Sústavy vodných diel, venoval Súd mimoriadne starostlivú pozornosť.

{55} Súd zhodnotí najprv situáciu v Nagymarosi. Ako už bolo uvedené, Maďarsko tvrdí, že keby sa práce v Nagymarosi vykonali v plánovanom rozsahu, životné prostredie - a najmä zdroje pitnej vody - by boli v tejto oblasti vystavené vážnemu ohrozeniu, súvisiacim na jednej strane s problematikou nad zdržou a na druhej strane s rizikom erózie koryta rieky po prúde.

Súd konštatuje, že riziká pripisované nad zdržou boli zväčša dlhodobej povahy a že zostávajú neurčité. Aj keď Spoločný zmluvný projekt predpokladal, že elektráreň Gabčíkovo by „bola v prevádzke najmä v špičkovom režime a nepretržite pri vysokom stave hladiny”, konečné pravidlá prevádzky dosiaľ neboli stanovené; avšak všetky nebezpečenstvá spojené s uvedením stupňa Nagymaros do prevádzky by boli úzko spojené s rozsahom, v ktorom by bol prevádzkovaný v špičkovom režime a s modalitami tejto prevádzky. Z toho vyplýva, že aj keby sa bolo preukázalo - čo sa podľa hodnotenia dôkazov, ktoré mal Súd k dispozícii, nestalo - že by zdrž v konečnom dôsledku vytvárala „vážne nebezpečenstvo” pre životné prostredie v oblasti, dospelo sa k záveru, že nebezpečenstvo nebolo „bezprostredné” v čase, keď Maďarsko prerušilo a potom zastavilo práce súvisiace so zdržou.

Pokiaľ ide o dodávku pitnej vody pre Budapešť, ktorá by bola týmto ovplyvnená, by sa nebezpečenstvo mohlo javiť ako vážnejšie a naliehavejšie, vzhľadom na zníženie dna rieky pod stupňom Nagymaros. Súd by však mohol poukázať na to, že koryto Dunaja v blízkosti Szentendre bolo prehĺbené ešte pred rokom 1980, kvôli ťažbe stavebného materiálu, a že rieka v tom čase v tomto úseku dosahovala hĺbku požadovanú Zmluvou z roku 1977. Nebezpečenstvo, na ktoré sa odvoláva Maďarsko, sa teda vo veľkom rozsahu prejavovalo už niekoľko rokov, a v roku 1989 nepredstavovalo nebezpečenstvo vznikajúce iba v dôsledku projektu. Súd navyše zdôrazňuje, že aj za predpokladu, ako to tvrdí Maďarsko, že by výstavba a prevádzka tohoto stupňa boli vytvárali vážne nebezpečenstvo, Maďarsko malo k dispozícii aj iné prostriedky ako prerušenie a pozastavenie prác, ktorými mohla reagovať na túto situáciu. Mohlo napríklad, v prípade potreby pravidelne vypúšťať štrk do rieky po prúde pod priehradou. Podobne mohlo, v prípade potreby, zásobovať Budapešť pitnou vodou vhodným spracovaním riečnej vody. Obidve strany výslovne uznávajú, že táto možnosť zostáva otvorená, i keď - čo nie je pre stav núdze rozhodujúce - čistenie riečnej vody, podobne ako iné predvídané opatrenia by boli zrejme nákladnejšie.

{56} Súd teraz pristúpi k úseku Gabčíkovo. Konštatuje, že obavy Maďarska v tejto oblasti sa týkajú na jednej strane kvality povrchovej vody v zdrži Dunakiliti a jej účinkov na kvalitu podzemnej vody v oblasti a na druhej strane všeobecne na hladinu, prietok a kvalitu povrchovej a podzemnej vody na celom Szigetköze a ich účinkov na faunu a flóru v aluviálnej nive Dunaja (pozri bod {40} vyššie).

Rovnako vo vzťahu k výstavbe Dunakiliti ako aj k celému Szigetközu Súd zistil, že nebezpečenstvo, na ktoré sa Maďarsko odvoláva, bolo potrebné hodnotiť ako dlhodobé, a čo je dôležitejšie, ako neurčité. Ako Maďarsko samo uznalo, škody, ktorých sa obáva, sú predovšetkým dôsledky určitých relatívne pomalých prírodných procesov, ktorých účinky sa nedajú ľahko odhadnúť.

Hoci výstavba v tejto časti pokročila ďalej ako na stupni Nagymaros, v júli 1989 nebola ukončená, a ako to Súd objasnil v ods. {34}, Maďarsko sa výslovne zaviazalo, že práce ukončí do júna 1989. Správa z 23. júna 1989 ad hoc výboru Maďarskej akadémie vied, ktorá je uvedená v ods. {35} tohto rozsudku, sa nevyjadruje o žiadnom potvrdenom nebezpečenstve - ani vo forme určitého nebezpečenstva, uvedomenie ktorého bolo v dlhodobej perspektíve nevyhnutné, realizácia by bola nevyhnutná dlhodobo - keď uvádza, že:

„Výsledky meraní minimálne päťročného monitorovacieho obdobia po dokončení výstavby Gabčíkova sú pre dôveryhodnú prognózu ekologických dopadov Sústavy vodných diel nevyhnutné. Bude nepochybne potrebné zriadiť a pravidelne udržiavať všeobecný monitorovací systém, ktorý musí byť rozvinutejší ako v súčasnosti. Musí obsiahnuť výskum biologických ukazovateľov, ktoré by citlivo zaznamenávali zmeny, ku ktorým dôjde v životnom prostredí, ktoré sa dnes zanedbávajú.”

„Možno konštatovať, že dopady na životné prostredie, ekológiu a kvalitu vody sa počas projektovania a výstavby až dodnes nebrali dostatočne do úvahy. Pre zložitosť ekologických procesov a nedostatku nameraných údajov a príslušných výpočtov nemožno dopady na životné prostredie vyhodnotiť.

Údaje monitorovacieho systému, ktorý novo pôsobí vo veľmi obmedzenej oblasti, nie sú dostatočné na prognózovanie dopadov, ktoré pravdepodobne vzniknú v dlhodobej perspektíve. So zreteľom na širšie a spoľahlivejšie údaje, je potrebné ďalšie viacročné skúmanie, aby sa znížilo ďalšie zhoršovanie kvality vody, ktorá má v tejto problematike dominantnú úlohu. Predpokladaná kvalita vody ovplyvňuje rovnako vodné ekosystémy, pôdy a rekreačné a turistické využitie krajiny.”

Súd ďalej konštatoval, že v tomto konaní Maďarsko uznalo, že vo všeobecnosti sa kvalita dunajských vôd za posledných dvadsať rokov zlepšila, aj keď tieto vody zostávajú vystavené hypertrofickým podmienkam.

Akokoľvek „vážne” to mohlo byť, v zmysle predchádzajúcich úvah by bolo veľmi obtiažne údajné nebezpečenstvo z roku 1989 považovať za dostatočne určité, a teda „bezprostredné”.

Súd berie do úvahy aj to, že Maďarsko mohlo v tomto kontexte pristúpiť k iným prostriedkom, a tak reagovať na riziká, ktorých sa obávala. Osobitne v rámci pôvodného projektu Maďarska; ako sa zdá, bolo v pozícii aspoň čiastočne riadiť distribúciu vody do derivačného kanála; starého koryta Dunaja a ramennej sústavy. Nemalo by sa prehliadať, že zdrž v Dunakiliti bola umiestnená na Maďarskom území a že Maďarsko malo vybudovať objekty potrebné na reguláciu prietokov v starom koryte Dunaja (pozri [29 (b) (6)]) a v ramennej sústave. Navyše treba mať na zreteli čl. 14 Zmluvy z roku 1977, ktorý poskytoval možnosť, aby každá zo strán mohla odoberať prietoky presahujúce objemy uvedené v Spoločnom zmluvnom projekte, pričom uvádzal, že v takom prípade „podiel elektrickej energie zmluvnej strany, ktorá takéto prietoky odoberá, sa zodpovedajúcim podielom zníži”.

{57} Súd dospel k záveru, že rovnako vzhľadom na Nagymaros, ako aj na Gabčíkovo, nebezpečenstvá, na ktoré sa Maďarsko odvoláva, aj bez hodnotenia ich závažnosti, neboli v roku 1989 dostatočne preukázané ani „bezprostredné”; a že Maďarsko malo v tom čase k dispozícii aj iné prostriedky, ktorými mohlo reagovať na takto vnímané nebezpečenstvá, ako prerušenie a zastavenie prác, ktorými bolo poverená. Okrem toho sa pripravovali rokovania, ktoré mohli viesť k revízii projektu a k predĺženiu niektorých časových limitov bez toho, aby bolo potrebné projekt zanechať. Súd z tohoto usudzuje, že rešpektovanie záväzkov zo strany Maďarska v súlade so Zmluvou z roku 1977 by v roku 1989 nebolo viedlo k situácii „charakterizovanej tak vhodne zásadám summum jus summa injuria” (Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, Zväzok II, časť 2, str. 49, ods. 31).

Súd ďalej konštatuje, že Maďarsko sa rozhodlo uzavrieť Zmluvu z roku 1977, zmluvu, ktorá - bez ohľadu na to, aké politické okolnosti panovali v čase jej uzavretia - Maďarsko považovalo za platnú a účinnú až do dátumu notifikácie o skončení jej platnosti v máji 1992. Ako sa možno presvedčiť z materiálov predložených Súdu, v období predchádzajúcom uzavretiu Zmluvy Maďarsko aj Československo vykonali početné štúdie vedeckej a technickej povahy. Maďarsko si bolo zrejme vedomé situácie známej v čase prevzatia zmluvných záväzkov. Pred Súdom Maďarsko namietalo, že tieto štúdie boli neadekvátne a že úroveň poznatkov v tom čase nebola taká, aby umožnila kompletné zhodnotenie ekologických dôsledkov projektu Gabčíkovo-Nagymaros. Napriek tomu, že hlavným predmetom Zmluvy z roku 1977 bola výstavba Sústavy vodných diel na výrobu elektriny, zlepšenie plavby na Dunaji a ochranu proti povodniam, strany sa nevyhli ani nevyhnutnosti zabezpečiť ochranu životného prostredia, ako o tom svedčia čl. 15, 19 a 20 Zmluvy.

Súd si navyše nemôže nepovšimnúť postoje, ktoré zaujalo Maďarsko po nadobudnutí platnosti Zmluvy z roku 1977. V roku 1983 Maďarsko žiadalo spomalenie prác vyplývajúcich zo Zmluvy v podstate z ekonomických dôvodov, sekundárne súvisiace však aj s ekologickými aspektmi. V roku 1989, keď podľa Maďarska úroveň vedeckých poznatkov zaznamenala významný pokrok, sama požiadala o urýchlenie prác, ale o tri mesiace sa rozhodla práce prerušiť a neskôr ich zastaviť. Súd si však plne uvedomuje, že v Maďarsku došlo v roku 1989 k hlbokým zmenám a v tejto prechodnej fáze bolo omnoho obtiažnejšie koordinovať rozličné hľadiská, ktoré sa z času na čas vyskytli.

Na základe uvedeného, Súd zastáva názor, že v tomto spore, aj keby sa preukázalo, že v roku 1989 vznikol stav núdze v súvislosti s plnením Zmluvy z roku 1977, bolo by neprípustné, aby sa Maďarsko odvolalo na tento stav núdze ako na dôvod pre vlastné nedodržanie zmluvných záväzkov, pretože svojím konaním alebo opomenutím samo prispelo k jeho vzniku.

{62} Dňa 22. apríla 1991 Maďarsko navrhlo do septembra 1993 pozastaviť všetky práce, ktoré sa začali podľa Zmluvy z roku 1977, a to na základe súhlasu oboch strán, že sa zdržia jednostranných aktov a že v tejto lehote uskutočnia spoločné štúdie. Československo potvrdilo svoj predchádzajúci postoj, podľa ktorého sa predpokladané štúdie mali uskutočniť v rámci Zmluvy z roku 1977 a bez akéhokoľvek pozastavenia prác.

Dňa 15. júla 1991 Československo potvrdilo svoj úmysel uviesť elektráreň Gabčíkovo do prevádzky a naznačilo, že boli zhodnotené dostupné údaje o účinkoch štyroch alternatívnych riešení, ktoré prichádzajú do úvahy, z ktorých každý si vyžaduje spoluprácu oboch vlád. Zároveň navrhlo ustanoviť trojstranný výbor expertov, (Maďarsko, ČSFR, Európske spoločenstvá), ktorý mal pomôcť pri hľadaní technických riešení problémov, ktoré vzniknú uvedením do prevádzky stupňa Gabčíkovo. Maďarsko zastávalo názor, že:

„V prípade úplnej absencie súhlasu strán, tzv. Variant C, či „teoretická možnosť“ ako ich navrhuje československá strana ako jednostranné riešenie, by predstavoval vážne porušenie maďarskej územnej celistvosti a medzinárodného práva, bezprecedentné dokonca aj v praktikách bývalých socialistických štátov uplynulých tridsiatich rokov“.

Koncom roku 1991 a začiatkom roku 1992 došlo k veľkému množstvu písomných komunikácií vymenených medzi stranami a k rôznym zasadaniam medzi ich zástupcami. 23. januára 1992 Československo vyjadrilo ochotu „zastaviť práce na dočasnom riešení a pristúpiť vo výstavbe podľa vzájomnej dohody”, ak trojstranný výbor expertov, ktorého vytvorenie navrhlo, a ak výsledky skúšobnej prevádzky časti Gabčíkovo „potvrdia, že negatívne ekologické vplyvy prevážia jeho prínosy”.

{65} Na jeseň v roku 1992 sa pristúpilo k realizácii Variantu C. Operácie, ktoré zahŕňali prehradenie Dunaja pri Čunove, naplánovalo Československo uskutočniť počas druhej polovice októbra 1992 v čase, keď vody rieky majú všeobecne na najnižšie prietoky. Z iniciatívy Komisie Európskych spoločenstiev sa v Bruseli dňa 21. a 22. októbra uskutočnili trojstranné rokovania so zámerom ustanoviť výbor expertov a vymedziť podmienky pôsobnosti. Toho dňa sa uskutočnila prvá fáza operácií, ktoré viedli k prehradeniu Dunaja (spevneniu koryta rieky a zúženiu hlavného riečišťa rieky). Uzavretie koryta začalo 23. októbra 1992 a výstavba prehradenia pokračovala od 24. do 27. októbra 1992: na československom území pomocou vlečných člnov sa vybudoval cez Dunaj pontónový most, do riečneho koryta sa navozili obrovské kamene a vystužili sa betónovými blokmi, pričom 80 až 90 % vôd Dunaja sa nasmerovalo do kanála určeného na napájanie elektrárne Gabčíkovo. Realizácia Variantu C však neskončila odklonením vôd, pretože ešte stále neboli dokončené práce na opevnení brehov priehrady, ani dobudované pomocné objekty.

Súd v bode {24} poukázal na zasadanie konané v Londýne 28. októbra 1992 pod dohľadom Európskych spoločenstiev, v priebehu ktorého sa rokujúce strany okrem iného dohodli poveriť trojstrannú pracovnú skupinu vytvorenú z nezávislých expertov (t.j. 4 expertov určených Európskou komisiou, jedného určeného Maďarskom a ďalšieho Československom) úlohami revidovať situáciu, ktorá vznikla realizáciou Variantu C a predložiť návrhy na prijatie súrnych opatrení. Po týždennom zasadnutí v Bratislave a ďalšom týždni v Budapešti, pracovná skupina predložila správu 23. novembra 1992.

{66} Súhrnný popis základných prvkov Variantu C je uvedený v ods. {23} rozsudku. Pre účely otázky položenej Súdu, oficiálny popis, ktorý sa má prijať, je podľa čl. 2 ods. 1 (b) Osobitnej dohody popisom uvedeným v spomínanej správe pracovnej skupiny nezávislých expertov, pričom treba zdôrazniť, že podľa Osobitnej dohody „Variant C” znamená, že zahŕňa aj následky prehradenia uzatvárajúceho koryto Dunaja „na vodu a plavebnú dráhu”.

V časti nazvanej „Objekty a stav prebiehajúcich prác Variantu C” je v správe pracovnej skupiny táto pasáž:

„V oboch štátoch sú pôvodné objekty schémy Gabčíkovo dokončené s výnimkou prehradenia Dunaja pri Dunakiliti a

(1) dokončenia vodnej elektrárne (inštalácia a testovanie turbín) v Gabčíkove.

Variant C pozostáva z komplexu stavieb na území Československa … Ich výstavba je naplánovaná v dvoch fázach. Konštrukcie zahŕňajú (Obr. II.2a, Obr. II.2b):

Výstavba objektov 1 až 7 je zahrnutá do 1. fázy, zvyšné objekty 8 až 10 sú časťou 2. fázy, ktorá je naplánovaná na výstavbu v rokoch 1993 až 1995.”

{72} Zo správy z 31. októbra 1992 trojstrannej misie na zistenie skutočností, ktorú Súd uvádza v ods. {24} rozsudku vyplýva, že nevyužívanie Sústavy by viedlo k značným finančným stratám a že by mohlo spôsobiť vážne problémy životnému prostrediu.

{104} Súd nezastáva názor, že nový vývoj v oblasti ekologických poznatkov a poznatkov práva na životné prostredie by sa mohol chápať ako nepredvídaný. Navyše aj text čl. 15, 19 a 20 Zmluvy 1977 predvídal požiadavky zmien a umožnil stranám, aby takýto vývoj zohľadnili a aplikovali ho pri plnení zmluvných ustanovení.

{107} Maďarsko namietalo, že Československo porušilo čl. 15, 19 a 20 Zmluvy tým, že odmietlo pristúpiť k rokovaniam s Maďarskom za účelom prijatia Spoločného zmluvného projektu v súvislosti s novým vývojom v oblasti vedeckých poznatkov a právnej ochrany životného prostredia. Čl. 15, 19 a 20 zaväzujú strany, aby spoločne a na trvalom základe prijímali adekvátne opatrenia potrebné v záujme ochrany kvality vody, prírody a rybného hospodárstva.

Čl. 15 a 19 výslovne stanovujú, že splnenie požiadaviek, ktoré sa v nich uvádzajú, sa zabezpečia prostredníctvom realizácie riešení navrhnutých v spoločnom zmluvnom projekte. To, že sa strany na týchto riešeniach nedohodli, nemožno na základe pokladov predložených Súdu pripísať výlučne jednej strane. Súd nemá k dispozícii dostatok dôkazov, aby dospel k záveru, že Československo sústavne odmietalo rokovať s Maďarskom o vhodnosti či nevyhnutnosti opatrení na ochranu životného prostredia. Súdne spisy skôr naznačujú, že obe strany síce boli ochotné uskutočniť ďalší výskum, avšak Československo v praxi odmietlo tolerovať pozastavenie výstavby objektov v Dunakiliti a neskôr pri Variante C, zasa Maďarsko požadovalo pozastavenie výstavby ako podmienku environmentálneho výskumu tvrdiac, že pokračovanie výstavby by ovplyvnilo výsledok rokovaní. V tomto smere nemožno nezohľadniť skutočnosť, že Maďarsko samotné tým, že pozastavilo výstavbu objektov v Nagymarosi a Dunakiliti, prispela k vzniku situácie, ktorá neviedla ku konaniu plodných rokovaní.

{108} Hlavným argumentom Maďarska pre odvolávanie sa na závažné porušenie Zmluvy bola výstavba a uvedenie Variantu C do prevádzky. Ako Súd rozhodol v bode {79} vyššie, Československo porušilo Zmluvu až keď odviedlo vody Dunaja do derivačného kanála v októbri 1992. Počas výstavby objektov, ktoré viedli k uvedeniu Variantu C do prevádzky, Československo nekonalo protiprávne.

Podľa názoru Súdu, oznámenie Maďarska o skončení platnosti Zmluvy z 19. mája 1992 bolo preto predčasné. Do tých čias sa Československo nedopustilo žiadneho porušenia Zmluvy, a Maďarsko nebolo preto oprávnené dovolávať sa porušenia Zmluvy ako dôvodu skončenia jej platnosti v čase, keď tak urobilo.

{112} Žiadna zo strán nenamietala proti skutočnosti, že od uzavretia Zmluvy v roku 1977 vznikli nové kogentné normy práva životného prostredia. Na druhej strane Súd chce pripomenúť, že novo vzniknuté normy práva životného prostredia sú pre plnenie Zmluvy relevantné, a že strany si ich môžu po vzájomnej dohode osvojiť prostredníctvom čl. 15, 19 a 20 Zmluvy. Tieto články neukladajú osobitné plnenie záväzkov, ale vyžadujú, aby strany pri vykonaní povinností zabezpečili, aby sa nezhoršila kvalita vody v Dunaji, aby sa chránila príroda, a aby sa pri dohode o riešeniach, ktoré sa majú stanoviť v spoločnom zmluvnom projekte zohľadnili nové normy na ochranu životného prostredia.

Začlenením týchto evolutívnych ustanovení do Zmluvy strany uznali potenciálnu nutnosť projekt prispôsobovať. Preto Zmluva nie je statická, je otvorená prispôsobeniu sa k vznikajúcim normám medzinárodného práva. Pomocou článkov 15 a 19 možno do spoločného zmluvného projektu začleniť nové normy práva životného prostredia.

Povinnosť toto uskutočniť (začleniť nové normy práva životného prostredia) bola spoločnou povinnosťou. Povinnosti uložené čl. 15, 19 a 20 sú definované všeobecne a treba ich transformovať na osobitné záväzky konania, a to prostredníctvom konzultácií a rokovaní. Ich splnenie si vyžaduje vzájomnú vôľu diskutovať v dobrej viere o skutočných a možných ekologických rizikách.

Je to o to dôležitejšie uskutočniť, pretože ako Súd uviedol vo svojom Posudku o Zákonnosti hrozby alebo použitia jadrových zbraní: „životné prostredie nie je abstrakcia, predstavuje životný priestor, kvalitu života a samotné zdravie ľudí vrátane nenarodených generácií“ (ICJ Reports 1996, pp.241-242, para 29).

Uvedomenie si citlivosti otázok životného prostredia a chápanie nevyhnutnosti hodnotiť ekologické riziká nepretržite, sa zintenzívnilo v rokoch nasledujúcich po uzavretí Zmluvy. Tieto nové aspekty zdôraznili význam čl. 15, 19 a 20.

{113} Súd uznáva, že obe strany sa dohodli o nutnosti vážne riešiť ekologické problémy a prijať požadované preventívne opatrenia, avšak podstatne sa rozchádzajú v otázke následkov týchto opatrení na spoločný projekt. V tomto prípade môže byť užitočné zapojiť do hľadania riešenia tretiu stranu, za predpokladu, že strany zaujímajú flexibilné postoje.

{116} V čl. 2 ods. 2 Osobitnej dohody bol Súd požiadaný, aby určil právne následky vrátane práv a záväzkov strán, ktoré vyplývajú z jeho rozsudku o otázkach formulovaných v ods. 1. V čl. 5 Osobitnej dohody sa strany dohodli, že pristúpia k rokovaniam o modalitách vykonania rozsudku bezprostredne po jeho vynesení Súdom.

{117} Súd sa musí najprv zaoberať otázkou, či sa Slovensko stalo zmluvnou stranou Zmluvy z roku 1977, ako nástupca Československa. Alternatívnym argumentom Maďarsko namietalo, že aj keby Zmluva prežila oznámenie o skončení platnosti, v každom prípade prestala platiť dňom 31. decembra 1992 v dôsledku „zaniknutia jednej strany“. V tento deň Československo ako právny subjekt prestalo existovať a dňa 1. januára 1993 vznikla Česká republika a Slovenská republika.

{123} Súd zistil, že svojim obsahom sa Zmluva z roku 1977 má chápať ako zmluva ustanovujúca územný režim v zmysle čl. 12 Viedenského dohovoru z roku 1978. Vytvorila práva a záväzky „viažuce“ sa k častiam Dunaja, ktorých sa týka; čiže zmluvu samotnú nemôže ovplyvniť nástupníctvo štátov. Súd preto dospel k záveru, že Zmluva z roku 1977 sa dňom 1. januára 1993 stala pre Slovensko záväznou.

{132} Súd konštatoval, že Zmluva z roku 1977 je stále v platnosti, a preto upravuje vzťah medzi stranami. Tento vzťah upravujú aj normy iných relevantných dohovorov, ktorých sú oba štáty stranami, normy všeobecného medzinárodného práva, a v tomto konkrétnom prípade, pravidlá o zodpovednosti štátu; ale predovšetkým je upravený použiteľnými pravidlami Zmluvy z roku 1977 ako pravidlami lex specialis.

{133} Preto je podstatné, aby sa faktická situácia tak, ako sa vyvinula od roku 1989, zaradila do kontextu zachovaného a rozvíjajúceho sa zmluvného vzťahu, aby sa tak v čo možno najväčšej miere dosiahli predmet a účel Zmluvy. Iba vtedy sa môže napraviť neregulárny stav vecí, ktorý existuje v dôsledku nedodržania zmluvných záväzkov obidvomi stranami chovať sa v súlade s ich zmluvnými záväzkami.

{135} Ako už Súd mal možnosť konštatovať, Zmluva z roku 1977 nepredvídala iba spoločný investičný projekt na výrobu energie, ale mala slúžiť aj iným cieľom: zlepšeniu plavby na Dunaji, protipovodňovej ochrane, prevádzaniu ľadov, a ochrane prírodného prostredia. Žiadnemu z cieľov nebola daná absolútna priorita pred inými cieľmi, bez ohľadu na to, že v Zmluve sa kladie dôraz na výstavbu Sústavy vodných diel za účelom výroby energie. Žiaden z nich nestratil na význame. Aby sa dosiahli tieto ciele, strany prijali záväzky na správanie, záväzky na konanie a záväzky na výsledok.

{136} Možno povedať, že časť záväzkov na konanie, ktoré sa týkali výstavby Sústavy vodných diel - pokiaľ neboli realizované pred rokom 1992 - bola prekonaná vývojom. Súd by aplikoval právo stratiac úplne cit pre realitu, ak by mal nariadiť, aby táto časť záväzkov bola plne znovu potvrdená a objekty v Čunove demolované, keď cieľom Zmluvy môžu adekvátne poslúžiť existujúce stavby.

{137} Či je tomu v skutočnosti tak, musia rozhodnúť, v prvom rade a predovšetkým, samotné strany. Podľa Zmluvy z roku 1977 musia byť jej rôzne ciele dosiahnuté v rámci integrovaného a konsolidovaného programu, ktorý mal byť upresnený v Spoločnom zmluvnom projekte. Spoločný zmluvný projekt bol až do roku 1989 často prispôsobovaný a menený, aby lepšie zodpovedal želaniam strán. Tento projekt bol tiež výslovne charakterizovaný ako prostriedok na dosiahnutie takých cieľov, ako sú udržanie kvality vody a ochrana životného prostredia.

{139} Súd zastáva názor, že strany majú právny záväzok, aby v priebehu rokovaní, ktoré sa majú uskutočniť podľa článku 5 Osobitnej dohody, zvážili, v kontexte Zmluvy z roku 1977, akým spôsobom možno najlepšie dosahovať mnohoraké ciele Zmluvy, majúc na zreteli, že by sa mali dosiahnuť všetky ciele.

{140} Je zrejmé, že dopad a dôsledky projektu na životné prostredie budú nutne kľúčovou otázkou. Početné vedecké správy predložené stranami Súdu - aj keď ich závery sú často protichodné - zreteľne dokazujú, že tento dosah a dopady sú značné.

Na vyhodnotenie environmentálnych rizík, sa musia vziať do úvahy súčasné požiadavky. Znenie článkov 15 a 19 to nielen umožňuje, ale dokonca predpisuje v tom rozsahu, v akom tieto články ukladajú trvalý - a tým nevyhnutne evolutívny - záväzok Strán udržiavať kvalitu vody v Dunaji a ochraňovať prírodu.

Súd si je vedomý, že v oblasti ochrany životného prostredia sa vyžadujú opatrnosť a prevencia v dôsledku často ireverzibilného charakteru škody spôsobenej na životnom prostredí a obmedzení vlastným mechanizmom odstraňovania takéhoto druhu škôd. V priebehu stáročí ľudstvo neustále zasahovalo z hospodárskych a iných dôvodov do prírody. V minulosti sa tak často dialo bez toho, že by sa bral zreteľ na účinky na životné prostredie. Vďaka novým vedeckým poznatkom a rastúcemu uvedomeniu si rizík, ktoré pokračovanie týchto zásahov neuváženým a nezmenšeným tempom predstavuje pre ľudstvo - či už ide o dnešné alebo budúce generácie - boli vypracované nové normy a požiadavky, ktoré boli vyjadrené vo veľkom počte dokumentov v priebehu posledných dvoch desaťročí. Tieto nové normy sa majú zobrať do úvahy a nové požiadavky riadne zvážiť, nielen keď štáty zamýšľajú začať s novými činnosťami, ale tiež keď pokračujú v činnostiach, ktoré začali v minulosti. Táto nutnosť zosúladiť hospodársky rozvoj a ochranu životného prostredia je výstižne vyjadrená v pojme trvalo udržateľného rozvoja.

Pre účely tohoto prípadu to znamená, že strany by mali spoločne znova posúdiť účinky prevádzky gabčíkovskej elektrárne na životné prostredie. Musia najmä nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ ide o množstvo vody, ktoré sa bude prepúšťať do starého koryta Dunaja a do bočných ramien na obidvoch stranách rieky.

{141} Nie je úlohou Súdu určiť, aký má byť konečný výsledok rokovaní, ktoré povedú strany. Strany samotné musia na základe dohody nájsť riešenie, ktoré zoberie do úvahy ciele Zmluvy, ktoré musia byť dosiahnuté spoločne a integrovane, ako aj normy medzinárodného práva životného prostredia a zásady práva medzinárodných vodných tokov.

{142} Pravidlo pacta sunt servanda (pozn. prekl.: Zmluvy sa dodržiavajú), tak ako je vyjadrené v článku 26 Viedenského dohovoru z roku 1969 o zmluvnom práve, v tomto spore vyžaduje, aby strany dospeli, na základe dohody, k riešeniu v rámci spolupráce, ktorú predvída Zmluva. Článok 26 spája dva prvky, ktoré majú rovnakú dôležitosť. Stanovuje, že „Každá platná zmluva je pre strany záväzná a strany ju musia dobromyseľne vykonávať“. Tento druhý prvok, podľa názoru Súdu, v tomto prípade implikuje, že majú prevážiť účel Zmluvy a úmysel strán pri jej uzatváraní, nad jej doslovnou aplikáciou. Princíp dobromyseľnosti zaväzuje strany vykonávať Zmluvu rozumným spôsobom a tak, aby sa dosiahol jej účel.

{143} V priebehu tohto sporu obidve strany požiadali o pomoc Komisiu Európskych spoločenstiev. Vzhľadom na zásadne odlišné stanoviská strán v otázke, čo by malo byť výsledkom uvažovaných trojstranných rozhovorov, boli tieto rozhovory neúspešné. Ak sa po vynesení tohto rozsudku uskutočnia dvojstranné rokovania bez predbežných podmienok, obidvom stranám môžu byť na prospech pomoc a expertízy tretej strany. Pripravenosť strán prijať takú pomoc by bola dôkazom dobromyseľnosti, s ktorou vedú dvojstranné rokovania, aby vykonali Rozsudok Súdu.

{144} Zmluva z roku 1977 nielenže predvída spoločný investičný program, ale aj určuje jeho režim. Podľa Zmluvy hlavné objekty Sústavy vodných diel sú spoločným vlastníctvom strán; budú v prevádzke ako koordinované jednotné dielo; a úžitky zo Sústavy sa budú rozdeľovať rovným dielom.

Keďže Súd konštatoval, že Zmluva je stále platná, a podľa jej ustanovení spoločný režim predstavuje jej základný prvok, Súd zastáva názor, že pokiaľ sa strany inak nedohodnú, mal by sa tento režim Zmluvy obnoviť.

{145} Článok 10, odsek 1, Zmluvy ustanovuje, že o prevádzku objektov Sústavy vodných diel, ktoré sú spoločným vlastníctvom zmluvných strán, sa starajú poverené prevádzkové organizácie zmluvnej strany, na území ktorej sú vybudované, a to koordinovane, ako jednotné dielo podľa dohodnutého manipulačného a prevádzkového poriadku. Odsek 2 tohto článku ustanovuje, že o prevádzku objektov Sústavy vodných diel, ktoré sú vlastníctvom jednej zmluvnej strany sa samostatne starajú, prípadne ich udržiavajú spoločne stanoveným spôsobom organizácie tejto zmluvnej strany.

Súd zastáva názor, že objekty v Čunove (Obr. II.2a, Obr. II.2b) by sa mali stať spoločne prevádzkovaným dielom v zmysle článku 10, odsek 1, vzhľadom na ich rozhodujúcu úlohu pri prevádzke toho, čo zostalo zo Sústavy, a pre vodohospodársky režim. Priehrada v Čunove prevzala úlohu, ktorá bola pôvodne určená objektom v Dunakiliti, a preto by mala mať aj podobný status.

{146} Súd tiež dospel k záveru, že Variant C, ktorého spôsob prevádzky je podľa Súdu nezlučiteľný so Zmluvou, by sa mal uviesť do súladu s ňou. Zapojením Maďarska do jeho prevádzky, riadenia, a poberania úžitkov, na základe rovnosti, sa Variant C pretransformuje z faktického stavu na zmluvný režim.

Z rôznych častí súdneho spisu vyplýva, s ohľadom na súčasný stav informácií predložených Súdu, že Variant C by mohol fungovať tak, aby sa súčasne umožnila ekonomická prevádzka sústavy na výrobu elektrickej energie a uspokojenie hlavných environmentálnych obáv.

Usporiadanie Variantu C jeho premenou na súčasť jednotnej a nerozdeliteľnej prevádzkovej sústavy objektov sa ukazuje byť nevyhnutné tiež preto, aby sa znovu zabezpečila účinnosť článku 9 Zmluvy, ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa v rovnakom pomere podieľajú na úžitkoch a výhodách zo Sústavy vodných diel.

{147} Znovu nastolenie spoločného režimu taktiež v optimálnej miere zohľadní koncepciu spoločného využívania spoločne zdieľaných vodných zdrojov v záujme dosiahnutia viacerých cieľov Zmluvy, v súlade s čl. 5, ods. 2, Dohovoru o práve neplavebného využívania medzinárodných vodných tokov, podľa ktorého:

{150} Reparácia musí, „v maximálne možnej miere“ odstrániť všetky následky protiprávneho správania. V tomto prípade budú následky protiprávneho správania obidvoch strán odstránené „v maximálne možnej miere“, ak obnovia spoluprácu pri využívaní spoločných vodných zdrojov Dunaja a ak sa mnohoúčelový program využívania, zhodnocovania a ochrany vodného toku, ako jednotné koordinované dielo bude realizovať spravodlivým a rozumným spôsobom. Strany môžu obnoviť spoločnú správu toho, čo zostalo zo Sústavy. Za tým účelom majú strany možnosť, na základe spoločnej dohody, zachovať objekty v Čunove so zmenami v spôsobe ich prevádzky, pokiaľ ide o rozdelenie vody a elektriny, a nevybudovať objekty v Nagymarosi.

{153} Avšak vzhľadom na to, že obidve strany sa dopustili protiprávneho správania chce Súd poznamenať, že otázku odškodnenia možno uspokojivo vyriešiť v rámci celkového riešenia, ak by sa každá strana vzdala svojich požiadaviek a proti požiadaviek.

{154} Súčasne Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účtovné vysporiadanie výstavby objektov je otázkou, odlišnou od otázky odškodnenia, a musí byť vyriešené v súlade so Zmluvou z roku 1977 a s ňou súvisiacimi dokumentmi. Ak sa má Maďarsko podieľať na prevádzke a úžitkoch čunovského komplexu, musí zaplatiť zodpovedajúci podiel stavebných a prevádzkových nákladov.

II.2 Výroková časť Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora

A. Rozhodol štrnástimi hlasmi proti jednému, že Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 pozastaviť a následne zanechať práce na vodnom diele Nagymaros a tie práce na vodnom diele Gabčíkovo, za ktoré zodpovedala podľa Zmluvy z roku 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov;

B. Rozhodol deviatimi hlasmi proti šiestim, že Československo bolo v novembri 1991 oprávnené pristúpiť k „dočasnému riešeniu”, tak ako je popísané v texte Osobitnej dohody;

C. Rozhodol desiatimi hlasmi proti piatim, že Československo nebolo oprávnené uviesť od októbra 1992 „dočasné riešenie” do prevádzky.

D. Rozhodol jedenástimi hlasmi proti štyrom, že oznámenie Maďarska z 19. mája 1992 o skončení platnosti Zmluvy zo 16. septembra 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov nemalo právny účinok skončenia;

A. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti trom, že Slovensko ako nástupca Československa sa stalo stranou Zmluvy zo 16. septembra 1977 od 1. januára 1993;

B. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že Maďarsko a Slovensko musia rokovať v dobrej viere, berúc do úvahy dnešnú situáciu a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie cieľov Zmluvy zo 16. septembra 1977, v súlade s takými modalitami, na akých sa dohodnú;

C. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že pokiaľ sa strany nedohodnú inak, musí sa stanoviť spoločný prevádzkový režim podľa Zmluvy zo 16. septembra 1977;

D. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti trom, že pokiaľ sa strany nedohodnú inak, Maďarsko je povinné nahradiť Slovensku škody, ktoré utrpelo Československo a Slovensko pozastavením a zanechaním prác Maďarskom, za ktoré zodpovedala; a Slovensko je povinné nahradiť Maďarsku náhradu škody, ktorú utrpelo v dôsledku uvedenia „dočasného riešenia” do prevádzky Československom a jeho pokračujúcej prevádzky Slovenskom;

E. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že vyúčtovanie nákladov na výstavbu a prevádzku objektov sa musí urobiť v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy zo 16. septembra 1977 a s ňou súvisiacich zmluvných dokumentov, berúc do úvahy tie opatrenia, ktoré strany prijmú pri aplikácii bodov 2 B a C výrokovej časti rozsudku;

II.3 Zhrnutie pohľadu Súdu na ekologické hľadisko

Na základe rozsudku MSD [11] je možné konštatovať, že maďarská strana pri zdôvodňovaní svojho správania sa, v podstate vychádzala zo stavu ekologickej núdze. Argument maďarskej strany o stave núdze nepresvedčil Súd, pretože sa ani v najmenšej miere nedokázalo, že v roku 1989 reálne existovalo „vážne“ a „bezprostredné nebezpečenstvo“.

Alternatívnym argumentom Maďarsko namietalo, že aj keby Zmluva prežila oznámenie o skončení platnosti, v každom prípade prestala platiť dňom 31. decembra 1992 v dôsledku „zaniknutia jednej zmluvnej strany“, Československej republiky.

Súd naopak zdôrazňuje, “že hlavným predmetom Zmluvy z roku 1977 bola výstavba vodných diel na výrobu elektriny, zlepšenie plavebných podmienok na Dunaji a ochrana proti povodniam“ a že „strany sa nevyhli ani nevyhnutnosti zabezpečiť ochranu životného prostredia, ako o tom svedčia články 15, 19, a 20 Zmluvy“. „Súd nezastáva názor, že nový vývoj v oblasti ekologických poznatkov a poznatkov práva na životné prostredie by sa mohol chápať ako nepredvídaný. Navyše aj text čl. 15, 19 a 20 predvídal požiadavky zmien a umožnil stranám, aby takýto vývoj, z ekologického hľadiska zohľadnili a aplikovali ho pri plnení zmluvných ustanovení. „Čl. 15, 19 a 20 zaväzujú strany, aby spoločne a na trvalom základe prijímali adekvátne opatrenia potrebné v záujme ochrany kvality vody, prírody a rybného hospodárstva“.

Činnosť Splnomocnenca vlády SR pre výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel, ako aj táto práca sa v riešení ekologických otázok prírodného prostredia opierajú o Rozsudok Medzinárodného Súdneho Dvora a o platnú medzištátnu Zmluvu z roku 1977. Vo svojej interpretačnej a aplikačnej časti sa práca opiera o údaje spoločné, slovensko-maďarské údaje monitorovania prírodného prostredia, získané v rámci „Dohody medzi vládou SR a vládou MR ...“ z roku 1995, o ďalšie publikované výsledky monitorovania prírodného prostredia a o najnovšie vedecké poznatky pri hodnotení ekologických otázok životného prostredia a to z hľadiska, že „životné prostredie územia ovplyvneného vodným dielom „nie je abstrakcia, predstavuje životný priestor, kvalitu života a samotné zdravie ľudí, vrátane nenarodených generácií“ {112} a v tomto priestore aj všestranné využívanie prírodného bohatstva pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiku, dopravu, poľnohospodárstva a ďalších odvetví národného hospodárstva oboch strán“ {15}, čo odpovedá dnešnej snahe o „trvalo udržateľný rozvoj“.

Pri tejto príležitosti chceme zdôrazniť, že jediným reálnym a v čase rýchlym opatrením voči tzv. „globálnym klimatickým zmenám“ bez ohľadu na to či sme zástancovia globálneho otepľovania, príchodu doby ľadovej, alebo vzniku obdobia s extrémnymi katastrofickými klimatickými javmi, je vodohospodársky manažment vodného režimu povrchových a podzemných vôd. V tomto prípade zariadenia Sústavy vodných diel vytvárajú dobrú technickú podporu takémuto manažmentu.

II.4 Rokovania po vynesení Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora

Rozsudok Medzinárodného Súdneho Dvora bol vynesený 25. septembra 1997 [11] (ďalej len Rozsudok).

Spoločné slovensko-maďarské vzájomné úsilie po vynesení rozsudku, rokovanie v dobrej viere a materiály pripravené spoločne slovenskou a maďarskou delegáciou, ako aj výsledky práce odborných skupín, vyústili 27. februára 1998 do parafovania návrhu „Rámcovej dohody“ medzi vládou Maďarskej republiky a vládou Slovenskej republiky o zásadách realizácie Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora z 25. septembra 1997 v spore týkajúcom sa projektu Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros“. Tento návrh vláda Slovenskej republiky schválila, čím vyjadrila pripravenosť ho podpísať.

Maďarská vládna delegácia (nová Delegácia ustanovená po voľbách v MR v lete 1998) prehlásila, že už vypracovaná a parafovaná Rámcová dohoda „O zásadách realizácie rozsudku ...“ nemôže byť východiskom pre nasledujúce rokovania. Slovenská strana si preto vyžiadala, aby nová vládna delegácia predstavila maďarský návrh na naplnenie realizácie rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora.

Následne, v novembri 1999, Úrad predsedu vlády Maďarskej republiky - Kancelária vládneho komisára pre Dunaj, vypracovala a 9. decembra 1999 slovenskej strane odovzdala obsiahly (vyše 1400 stranový) materiál nazvaný „Úlohy analýzy vplyvov pre Dunaj“, ktorý predstavuje novú koncepciu maďarskej strany na realizáciu rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora v Haagu, diametrálne sa líšiace od „Spoločného zmluvného projektu“ a od predchádzajúcich názorov (spoločne vypracovaných odborníkmi maďarskej a slovenskej strany), ktoré boli zahrnuté v parafovanej Rámcovej dohode.

Po veľmi podrobnom preštudovaní materiálov a zodpovednom posúdení slovenskými odborníkmi, predložila slovenská strana v decembri 2000 „Stanovisko k návrhu maďarskej strany na vykonanie rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora (MSD) z 25. septembra 1997 vo veci Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros“. V tomto stanovisku sú vyjadrené hlavne expertné pripomienky a poznámky k maďarskej predstave o naplnení a realizácii rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora.

Následne, 2. apríla 2001, slovenská strana dostala maďarský materiál „Návrh dohody... uvedenia rozsudku MSD z 25. septembra 1977 do účinnosti“ s ubezpečením, že maďarská strana „veľmi pozorne“ preštudovala stanovisko slovenskej vládnej delegácie, avšak bez jeho odmietnutia alebo akceptovania.

Pretože tieto maďarské návrhy nezohľadňovali vecné odborné stanoviská slovenskej strany k maďarskému technickému návrhu a ekologickému zdôvodneniu z novembra 1999, slovenská delegácia vysvetlila na rokovaniach 5.6.2001 a 29.6.2001 svoje predstavy a odovzdala maďarskej strane materiál nazvaný „Podklady pre ustanovenie a rokovanie spoločných odborných skupín“, príloha 5 zápisnice. V tomto materiály sú znovu definované „modality“ na splnenie cieľov Zmluvy, na ktorých sa musíme napred odborne dohovoriť, aby sme mohli pripraviť návrh Rámcovej dohody o implementácii Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora.

Od tohoto momentu všetky spoločné diskusie ukazujú principiálne rozdiely medzi vládnymi delegáciami v spôsobe implementácie Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora. Slovenská vládna delegácia presvedčila maďarskú stranu, že bez diskusie o technických a odborných otázkach, bez dohody o technickom usporiadaní a využívaní stavieb a bez dohody o spôsobe technickej realizácie Zmluvy z roku 1977 a jej porovnaní s cieľmi Zmluvy (vo vodnom hospodárstve, plavbe, výroby energie, ochrane pred povodňami a ekológie) na úseku rieky celej Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, nie je možné vypracovať rozumný návrh implementácie Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora.

Na tomto základe sa podarilo ustanoviť spoločnú pracovnú skupinu pre otázky vodného hospodárstva, ekológiu, plavbu a energetiku a pracovnú skupinu pre právne otázky. Na šiestom rokovaní pracovnej skupiny pre vodné hospodárstvo, ekológiu, plavbu a energetiku, dňa 23. apríla 2002 v Budapešti, strany spoločnou dohodou uzavreli mandát pracovnej skupiny a otázky, ktoré budú spoločne preskúmané. Pracovná skupina pre právne otázky zatiaľ nedospela k návrhu dohody o právnom usporiadaní Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros a o naplnení rozsudku MSD.

Nové obdobie v rokovaniach sa očakávalo znovu po voľbách v Maďarsku v lete 2002. Maďarská vládna delegácia bola rozpustená a nového vedúceho delegácie ustanovili až 29 decembra 2003. Slovenská vládna delegácia bola stále pripravená a naliehala na pokračovanie v rokovaniach na úrovniach vládnych delegácií a pracovných skupín. K decembru 2004 sa stav v rokovaniach, okrem uskutočnenia úvodného rokovania a ustanovenia ekonomickej pracovnej skupiny prakticky nezmenil.

II.4.1 Rozdiely stanovísk

V prvej etape rokovaní (do 27. februára 1998) sa slovenskí a maďarskí odborníci dohovorili na riešení prijateľnom pre obe strany, a čo je hlavné, na riešení, ktoré spĺňa ciele Zmluvy 1977 v najdôležitejších bodoch, ako je protipovodňová ochrana, zlepšenie plavebných podmienok, ochrana prírodného prostredia, výroba elektrickej energie, a prináša aj mnohé ďalšie úžitky pre obe strany.

V druhej etape rokovaní (od leta 1998) sa ukázalo, že medzi stanoviskami slovenskej a v poradí druhej maďarskej vládnej delegácie vznikli principiálne rozdielne stanoviská na vecný spôsob naplnenia rozsudku a hlavne na naplnenie cieľov Zmluvy 1977, ako výsledok zmeny politiky maďarskej vlády po voľbách.

Tretia etapa, po voľbách v roku 2002, začala až úvodným rokovaním 13. apríla v roku 2004.

Principiálne rozdiely medzi vládnymi delegáciami v druhej etape, pretrvávajúce do dne (december 2004), sú uvedené v Tab. II.1.

Názor slovenskej vládnej delegácie	Názor maďarskej vládnej delegácie

Úsek Dunaja stupňa Nagymaros
Vybudovať stupeň Nagymaros alebo iný stupeň spĺňajúci ciele Zmluvy 1977.	Nevybudovať stupeň Nagymaros ani iný podobný projekt
V priestore stupňa Nagymaros vytvoriť zvýšenie hladiny vody v koryte Dunaja vzdutím, stupňom, bez ďalšieho opevnenia dna a brehov, okrem protipovodňových hrádzí.	Zabrániť ďalšiemu nadmernému poklesu hladín v Dunaji opevnením dna a brehov Dunaja gabionmi a skalným záhodzom, zúžením plavebnej dráhy, bagrovaním a budovaním výhonov.
Zabezpečiť protipovodňovú ochranu dokončením výstavby stupňa Nagymaros alebo iného stupňa na tomto úseku Dunaja.	Zabezpečiť protipovodňovú ochranu bez výstavby akéhokoľvek stupňa vodného diela inými dodatočnými prácami.
Vyrábať elektrickú energiu na stupni Nagymaros, alebo inom dolnom stupni postavenom na vhodnom mieste, priemerne okolo 1000 GWh v roku.	Nevyrábať elektrickú energiu na stupni Nagymaros a nevyužívať hydroenergetický potenciál.
Vytvorenie podmienok pre aspoň sčasti špičkovú výrobu elektrickej energie na stupni Gabčíkovo.	Nevytvoriť podmienky na výrobu špičkovej elektrickej energie na stupni Gabčíkovo.
Zlepšiť plavebné podmienky v úseku medzi Gabčíkovom a Budapešťou podľa odporúčania Dunajskej komisie na triedu VIc. Pre plavbu lodí s ponorom do 3,5 m a plavebnou šírkou plavebnej dráhy 180m. SR v rámci projektu už postavila hrádze po celej dĺžne Dunaja.	Zhoršiť plavebné podmienky (preklasifikovať) na triedu VIb. Pre plavbu lodí s ponorom do 2,5 m a plavebnou šírkou plavebnej dráhy 80 – 150 m.
Zabezpečiť prepojenie Dunajskej vodnej cesty s vnútornou vodnou cestou medzinárodného významu na Váhu vzdutím hladiny vody v Dunaji.	Nezabezpečiť plavebné prepojenie Dunaja s Váhom vzdutím, ale iným spôsobom (napríklad výstavbou hate na ústí Váhu do Dunaja).
Trvalé poklesávanie dna a hladiny vody Dunaja medzi Gabčíkovom a Budapešťou sa považuje za nepriaznivý ekologický proces.	Poklesávanie dna a hladiny vody Dunaja medzi Gabčíkovom a Budapešťou sa považuje za prirodzený ekologický proces.
Koryto Dunaja a dunajské ramená na úseku stupňa Nagymaros sú považované za ekologicky dôležité a riešenie ekologických otázok má byť realizované vzdutím hladiny v Dunaji.	Ramená Dunaja na úseku Nagymaros sa považujú za ekologicky dôležitejšie a riešenie ekologických otázok sa má realizovať ich prebagrovaním a prehĺbením.
N Á K L A D Y
Celkové náklady odpovedajú vybudovaniu hate na vzdutie hladiny na ktorej môže byť hydroelektráreň. Ďalšie investície na úpravu a údržbu plavebnej dráhy sú minimálne. Náklady na hať a hydroenergetickú časť podľa názoru slovenskej strany by nemali byť vyššie ako náklady uvedené maďarskou stranou na zabezpečenie plavby podľa ich návrhu.	Celkové náklady (v cene roku 1999) na vybudovanie opevnenia koryta Dunaja na dobu 50 rokov (likvidácia plavebných prekážok, obmedzenie poklesu hladín, zabezpečenie medzinárodnej plavby, trvalá údržba plavebnej dráhy sú 136689 miliónov Forintov. K tomu treba pripočítať dodatočné náklady, napríklad na napojenie splavneného Váhu na Dunaj a iné škody z nerealizovania stupňa Nagymaros.
Slovenskej strane z maďarského návrhu vyplývajú ďalšie vyvolané náklady a to napríklad na vybudovanie hate na zabezpečenie plavby medzi Dunajom a Váhom, na dodatočnú protipovodňovú ochranu, na zabezpečenie závlahovej vody v dolnej časti rieky Ipeľ.	Maďarskej strane vyplývajú z maďarského návrhu ďalšie náklady na protipovodňovú ochranu, vybudovanie infraštruktúry, prípadne mostu v oblasti Visegrádu a iné.
Úsek Dunaja stupňa Gabčíkovo
Zapojenie hate Dunakiliti do regulovania hladín v Dunaji a prietokov do maďarskej ramennej sústavy, na prevádzanie povodní a ľadov. Protipovodňová ochrana hlavne územia Szigetköz a prevádzanie ľadov.	Nevyužívanie hate Dunakiliti? (rozhodnutie maďarského parlamentu)
Zapojenie VD Čunovo ako integračnej súčasti stupňa Gabčíkovo do zmluvného režimu	Pozri Rozsudok [články 145, 146, 154, 135, 136, 137]. Maďarská strana k tomu zatiaľ nepodala svoj návrh.
Zabezpečenie vzdutia hladín vody v koryte Dunaja pod Čunovom pretekanými prehrádzkami. Na jednu pretekanú prehrádzku sa predpokladá, podľa konštrukcie, približne 100 000 – 200 000 m³ materiálu.	Zabezpečenie vzdutia hladín v koryte Dunaja vybudovaním nového meandrujúceho koryta viacerými prehradeniami Dunaja 70 000 m³ kamenných blokov, alebo zúžením starého koryta a nasypaním štrku (11 miliónov m³ na úseku 30 km).
Protipovodňová ochrana pre prietoky nad prietoky prevádzané derivačným kanálom. Staré koryto by malo previesť minimálne prietok 10600 m³/s.	Pri zvýšení dna koryta Dunaja, alebo vytvorením meandrujúceho koryta, je treba protipovodňovú ochranu znovu vyprojektovať a hrádze prerobiť.
Výroba špičkovej elektrickej energie na stupni Gabčíkovo podľa Spoločného zmluvného projektu.	Vylúčenie špičkovej prevádzky. Nižšia kvalita vyrobenej energie.
Prepojenie ramennej sústavy so starým korytom Dunaja na viacerých miestach.	Prepojenie ramennej sústavy so starým korytom Dunaja na viacerých miestach.
Všetky typy plavby v starom koryte Dunaja za určitých dohovorených podmienok.	Zabezpečenie malej športovej plavby v Dunaji a v dunajských ramenách.
Prietoky do starého koryta Dunaja a ramennej sústavy podľa Zmluvy 1977 sú: mininálny prietok v starom koryte Dunaja 50 m³/s, vo vegetačnom období 200 m³/s. Dohoda z roku 1995 hovorí o 400 m³/s v ročnom priemere, v priemerne vodnatom roku, v zime minimálne 250 a v lete, mimo povodňových situácií, do 600 m³/s.	Podľa ekologického zdôvodnenia maďarskej strany v zimnom období treba prepúšťať do starého koryta Dunaja minimálne 20 – 40 m³/s, a vo vegetačnom období 400 m³/s. Do ramennej sústavy je v zimnom období treba prepúšťať 20 m³/s, a vo vegetačnom období 90 m³/s.
N Á K L A D Y
Celkové náklady na úpravy v starom koryte Dunaja odpovedajú vybudovaniu 6 – 9 pretekaných prehrádzok s výškou 2 – 4 m. Približná odhadnutá cena jednej prehrádzky (typu ako pri Dunakiliti), v závislosti na jej veľkosti a tvarovaní sa odhaduje od 20 do 100 miliónov SK. Prepojením starého koryta Dunaja s ramenami v inundácii môže začať proces meandrovania dunajských ramien. Staré koryto Dunaja a celá inundácia musí ostať pripravená previesť povodňové prietoky.	Náklady (podľa materiálu maďarskej strany odovzdaného slovenskej strane 9.12.1999) na zúženie a zvýšenie dna predstavujú 34 – 46 miliárd Forintov a náklady na údržbu v prvých rokoch 2 – 6 miliárd Forintov. Maďarskou stranou odhadované náklady na vytvorenie meandrujúceho nového koryta Dunaja sú 17 – 20 miliárd Forintov a na údržbu 0,5 – 0,8 miliárd Forintov ročne.

II.4.2 Základ sporu v zmysle Rozsudku

Súd konštatuje, že {40} „počas celého konania MR argumentovala, že hoci prerušila alebo zastavila určité práce na projekte, na druhej strane nikdy nepozastavila uplatňovanie samotnej Zmluvy z roku 1977. Na zdôvodnenie svojho správania sa, v podstate vychádzala zo stavu „ekologickej núdze“. Súd ďalej konštatuje niektoré fakty a vyjadrenia oboch strán a potvrdzuje {48}, že v dôsledku správania sa MR nebolo možné zavŕšiť výstavbu Sústavy vodných diel, ktorú Zmluva výslovne definuje ako „jednotnú a nerozdeliteľnú“. Argument maďarskej strany o stave núdze {54, 40} nepresvedčil Súd, pretože sa ani v najmenšej miere nedokázalo, že v roku 1989 reálne existovalo „vážne“ a „bezprostredné“ „nebezpečenstvo“, a že opatrenia prijaté Maďarskom boli na to jedinou možnou reakciou. Súd zastáva názor {57}, že aj keby sa preukázalo, že vznikol stav núdze v súvislosti s plnením Zmluvy z roku 1977, bolo by neprípustné, aby sa MR odvolala na tento stav núdze ako na dôvod pre vlastné nedodržanie zmluvných záväzkov, pretože svojim konaním sama prispela k jeho vzniku. K problematike stavu núdze Súd poznamenáva {101}, že aj keby sa zistilo, že stav núdze existoval, táto skutočnosť nemôže slúžiť ako dôvod na skončenie platnosti Zmluvy. Aj keby sa bolo zistilo, že ide o oprávnený dôvod, platnosť Zmluvy sa tým neskončí, zmluva môže byť neúčinná, pokiaľ existuje stav núdze, kedy sa jej účinnosť vlastne nachádza v latentnom stave, avšak – pokiaľ sa strany vzájomne nedohodnú na skončení platnosti zmluvy – platnosť zmluvy naďalej trvá. Len čo stav núdze pominie, povinnosť plniť zmluvné záväzky sa obnovuje. To znamená minimálne od vyhlásenia Rozsudku. Ďalšie námietky maďarskej strany vyvracia súd napríklad v {102, 103, 104}. Súd ďalej konštatuje {104}, že zmena okolností uvádzaná MR, nie je podľa názoru Súdu takej povahy, a to ani jednotlivo ani súhrnne, že by účinok mal radikálne zmeniť rozsah záväzkov, ktoré sa mali splniť na dokončenie Sústavy vodných diel.

Slovenská vládna delegácia to chápe tak, že Súd konštatoval {101}, že stav ekologickej núdze neexistoval, (čo dokazujú aj výsledky spoločného monitorovania prírodného prostredia od roku 1995), že Zmluva platí, a preto stále existuje povinnosť plniť zmluvné záväzky, respektívne, že plnenie zmluvných záväzkov nemôže byť v latentnom stave na základe toho, že neexistuje oprávnený dôvod. Slovenská vládna delegácia je tiež názoru, že neexistuje dôvod radikálne zmeniť rozsah záväzkov, ktoré sa mali splniť na dokončenie Sústavy vodných diel, pretože pre to neexistuje ani vecný dôvod. Nepostavenie druhej polovice „jednotnej a nerozdielnej prevádzkovej sústavy“, ani iného náhradného riešenia, spĺňajúceho ciele Zmluvy, slovenská strana považuje za radikálnu „zmenu“ v postoji a neplnenie záväzkov. Naviac, ak maďarská strana navrhuje investovať do zabezpečenia plavby s nižšou kvalitou plavebnej dráhy väčšie náklady ako do viacúčelového vodného diela prinášajúceho aj ďalšie úžitky. Maďarská strana tým, že pozastavila výstavbu objektov, prispela k vzniku situácie, ktorá neviedla ku konaniu plodných rokovaní {107}, čo platí aj o súčasnom stave rokovania, (december 2004).

Základom sporu, v zmysle rozsudku, bol maďarský názor o ekologickej núdzi. Spoločné monitorovanie prírodného prostredia od roku 1995 nedospelo k záveru, že v oblasti vplyvu vodného diela Gabčíkovo, takýto stav existuje. Naopak, v mnohých výsledkoch poukazuje na to, že bez vodného diela by pokračoval pokles hladín podzemných vôd, vysúšanie územia a neboli by vznikli ani prírodné „rezervácie na zabezpečenie ochrany biotopu lužného lesa a biotopu mokradí, ako typického rázu lužnej krajiny“. O optimalizácii vodného režimu ramennej sústavy by sme ani nemohli hovoriť, pretože ramenná sústava by bola postupne zanikla [12]. Detailné modelovanie a porovnanie situácie aká by bola vznikla bez uvedenia vodného diela do prevádzky so stavom aký je dnes a aký by mohol byť po optimalizovaní vodného režimu [12] môže prispieť k ešte lepšiemu zodpovedaniu mnohých otázok.

II.4.3 Chápanie Rozsudku slovenskou vládnou delegáciou

Zásadný význam pre rokovanie má fakt, že Zmluva z roku 1977 a príslušné dokumenty včítane Spoločného zmluvného projektu platia, a že Slovensko je v tejto Zmluve nástupníckym štátom v rokovaniach, ktoré musia byť vedené v dobrej viere, berúc do úvahy dnešnú situáciu a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie cieľov Zmluvy v súlade s takými modalitami, na ktorých sa dohodneme. Inými slovami, máme sa spoločne dohodnúť na modalitách, ktorých realizáciou dosiahneme čo najlepšie splnenie cieľov Zmluvy z roku 1977.

Rozsudok zdôrazňuje požiadavku v čo najvyššej miere dosiahnuť ciele Zmluvy a zaradiť skutočnú situáciu, ktorá sa vyvinula od roku 1989 do kontextu ďalej rozvíjajúceho sa zmluvného vzťahu. Dnešný neregulárny stav vecí treba napraviť tak, že obe strany sa majú chovať v súlade s ich zmluvnými záväzkami. Teda základnou myšlienkou rozsudku je, že záväzky na správanie sa strán a záväzky na výsledok zostávajú v platnosti podľa Zmluvy 1977, že ciele zmluvy nestratili na význame, sú dobré, a teda ich treba splniť tak dobre, ako sa len dajú. Ide predovšetkým o protipovodňovú ochranu a prevádzanie ľadov, o zlepšenie existujúcich plavebných podmienok, o výrobu energie, o nájdenie a realizovanie uspokojivého riešenia pre ochranu prírodného prostredia a prípadne ďalšie, ako napríklad rozvoj regiónov, pomoc pre poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, rozvoj turistiky a hlavne rozvoj vzájomných vzťahov medzi Maďarskom, Slovenskom a ďalšími podunajskými štátmi, okrem iného, aj podstatne lepším využívaním najvýznamnejšej transeurópskej plavebnej cesty. O záväzkoch na konanie je treba spoločne rokovať.

Súd považuje dopad a dôsledky projektu na životné prostredie za kľúčovú otázku. Obom Vládnym delegáciám sú k dispozícii národné a spoločné výsledky spoločného Slovensko–maďarského monitorovania prírodného prostredia v zmysle dohody z roku 1995, ďalej zhrňujúce výsledky maďarských štúdií „Úlohy analýzy vplyvov pre Dunaj“ ktorá bola slovenskej strane odovzdaná 9. decembra 1999, dva zborníky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského nazvané „Gabčíkovo part of the hydroelectric power project, Environmental impact Review, (Evaluation based on two and six year monitoring), publikované v roku 1995 a 1999 a monografia 37 expertov nazvaná Optimalizácia vodného režimu ramennej sústavy v úseku Dunaja Dobrohošť – Sap z hľadiska prírodného prostredia, vydaná v roku 2003 (ed. Lisický, Mucha). Okrem toho existujú mnohé ďalšie práce, ktoré je možné využiť pri vypracovávaní EIA (Environmental Impact Assesment). Tieto práce sledujú stanovisko Súdu, že strany majú posúdiť účinky prevádzky gabčíkovskej elektrárne na životné prostredie. Tieto práce, spoločné pre obe krajiny, budú použité pri hľadaní spôsobu a modalít naplnenia cieľov Zmluvy pri optimalizovaní ich vplyvu na životné prostredie. Aj k tomu prispieva spoločný slovensko-maďarský monitoring.

Slovenská vládna delegácia chápe Rozsudok Medzinárodného Súdneho Dvora ako dokument, ktorý predovšetkým považuje mnohoraké ciele Zmluvy za správne, chce aby ciele boli zrealizované, aby obe strany pritom našli rozumné spoločné riešenie a aby naďalej všestranne rozvíjali vzájomné vzťahy založené na Zmluve z roku 1977. Podporuje pritom riešenia založené na spolupráci, na spoločnom a spravodlivom využívaní, zhodnocovaní a ochrane vodného toku. Súd podporuje vzájomnú spoluprácu oboch krajín, dobré susedské a partnerské vzťahy a vyriešenie sporu v čo najprijateľnejšej forme pre obe strany, podľa zásady rovnakej deľby financovania, stavebných prác, prevádzkovania a rovnakej deľby úžitkov (equal footing in respect of the financing, construction and operation of the work and equal footing in respect of profit).

Protipovodňová ochrana je pre slovenskú delegáciu základnou prioritou pri rokovaniach. V roku 1954 povodeň zaplavila na území Maďarského Szigetközu približne 33000 hektárov v úseku gabčíkovskej časti Projektu. V roku 1965 povodeň zaplavila okolo 114000 hektárov územia pri Komárne na Slovensku v úseku nagymarošskej časti Projektu. Prietoková špička nameraná v Bratislave bola vtedy 9170 m³/s. Predpoveď 100 a 1000-ročnej povodne podľa meraní pri Bratislave je 10600 a 13000 m³/s a po prúde, pri Nagymarosi 8700 a 10000 m³/s. Maximálny prietok v druhej polovici marca 2002 v Bratislave bol 8500 m³/s a v Budapešti 7360 m³/s (vďaka protipovodňovej koncepcii Sústavy vodných diel). Naviac, v auguste 2002 maximálny prietok v tom roku druhej povodne v Bratislave – Devíne bol 10390 m³/s a v Budapešti 8250 m³/s. Nie je zanedbateľný ani fakt, že medzi Bratislavou a Budapešťou sú prítoky riek Váh, Hron, Ipeľ a niekoľko menších tokov na slovenskej aj maďarskej strane, ktoré v auguste mali tiež zvýšené prietoky. Retenčná schopnosť projektu Gabčíkovo – Nagymaros je preto vyššia ako rozdiel prietokov medzi maximálnymi prietokmi v Bratislave a Budapešti.

Sústava vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros bola vyprojektovaná a vodné dielo Gabčíkovo vybudované pre bezpečné prevedenie povodňovej vody s výskytom raz za 100 rokov, čo sa potvrdilo v roku 2002, a bolo posúdené i pre prevedenie povodne, ktorá sa vyskytne raz za 1000 rokov. Koncepcia zachovania inundácie Dunaja v gabčíkovskej časti projektu, ktorá zahrňuje aj schopnosť podzemnej vody prijať časť povodňovej vody, spolu s konštrukciou derivačného kanála mimo územia inundácie, podstatne znižuje kulminačné prietoky počas povodní v Dunaji pod Gabčíkovom, Tab.II.2.

Stanica (riečny km)	Čas kulminácie (deň, hod.)	Kulminačná hladina H_max (cm)	Kulminačný prietok Q_max (m³s^-1)	Rozdiel prietokov k predchádzajúcej stanici (m³s^-1)
Bratislava-Devín (1879,78)	16.8., 1-2	948	10390
Bratislava (1868,75)	16.8., 2-4	991	10310	- 80
Medveďov (1806,30)	17.8., 3-6	852	9240	- 1070 (Vplyv stavieb VD Gabčíkovo)
Komárno (1767,80)	17.-18.8., 22-1	842	8940	- 300
Budapest	20.8.		8250	- (690 + X)
Rozdiel: Devín - Budapest				- (2140 + X)

*X – Prietoky dunajských prítokov medzi Devínom a Budapešťou približne 300 – 400 m³/s

Rozdiel v kulminačných prietokoch (pozri tabuľku) medzi stanicou Bratislava-Devín a Bratislava reprezentuje vplyv alúvia Pečenského lesa a ostrova Sihoť. Rozdiel medzi Bratislavou a Medveďovom reprezentuje vplyv úseku stupňa Gabčíkovo. Rozdiel medzi Medveďovom a Komárnom reprezentuje vplyv realizovaných protipovodňových opatrení v hornej časti stupňa Nagymaros. Rozdiel medzi Komárnom a Budapešťou reprezentuje vplyv tohoto úseku Dunaja, s protipovodňovými opatreniami realizovanými v zmysle Zmluvy 1977. Prietoky prítokov pod Bratislavou je treba pripočítať k prietoku v Bratislave, čo odpovedá približne 300 – 400 m³/s. Maximálny prietok zistený v Bratislave – Devíne, doplnený o prítoky Dunaja, sa teda zmenšil v Budapešti o približne 2500 m³/s .

Rozdelenie dunajských prietokov medzi derivačný kanál a staré koryto Dunaja zlepšuje protipovodňovú ochranu územia Szigetközu. Koncepcia projektu zachovať funkčnú inundáciu s riečnymi ramenami a použiť inundáciu pre transformáciu a dočasné uloženie povodňových prietokov, zmenšilo maximálne povodňové prietoky smerom na Budapešť.

To sú skúsenosti prečo je slovenská strana názoru, že protipovodňová ochrana má byť splnená podľa Zmluvy 1977 na celom úseku Projektu od Bratislavy, po prúde, až po Budapešť, bez akejkoľvek redukcie účinnosti. Povodeň v auguste 2002 je mementom. Ukázala slabé úseky nad a pod vodným dielom Gabčíkovo. Slovenská strana by rada dosiahla bespečnú protipovodňovú ochranu tiež v úsekoch nad a pod vodným dielom Gabčíkovo, čo znamená od Viedne po Bratislavu (Plánované vodné dielo Wolfsthal) a od Gabčíkova po Budapešť, vybudovaním vodného diela Nagymaros v rámci Zmluvy 1977.

II.5 Literatúra

[1] Commission of the European Communities, Czech and Slovak Federative Republic, Republic of Hungary, Fact Finding Mission on Variant C of the Gabcikovo-Nagymaros Project, Mission Report, October 31,1992.

[2] Treaty between the Hungarian People’s Republic and the Czechoslovak Socialist Republic concerning the construction and operation of the Gabčíkovo-Nagymaros system of locks, United Nations Treaty Series, Vol. 1109, I. 17134, 1977.

[3] Agreement between the Government of the Slovak Republic and the Government of Hungary about Certain Temporary Measures and Discharges to the Danube and Mosoni branch of the Danube, signed on April 19, 1995 (Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o niektorých dočasných technických opatreniach a o prietokoch do Dunaja a Mošonského ramena Dunaja, podpísaná 19. apríla 1995 v Budapešti).

[4] Gabčíkovo part of the Hydroelectric Power Project – Environmental Impact Review, Evaluation based on two year monitoring, collective volume, Sc. Editor I. Mucha, Faculty of Natural Sciences, Comenius University, Bratislava, 1995, 384 s.

[5] Gabčíkovo part of the Hydroelectric Power Project – Environmental Impact Review, Evaluation based on six year monitoring, collective volume, Sc. Editor I. Mucha, Faculty of Natural Sciences, Comenius University, Bratislava, 1999, 399 s.

[6] Visit to the area of the Gabčíkovo hydropower project. Návšteva oblasti Vodného diela Gabčíkovo. Splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, Konzultačná skupina Podzemná Voda, s.r.o., Bratislava, 1999, 103 s.

[7] Národná ročná správa z monitorovania prírodného prostredia na slovenskom území za roky 1995, 1996, 1997, 1998, 1999, 2000 2001 a 2002 podľa “Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o niektorých dočasných technických opatreniach a o prietokoch do Dunaja a Mošonského ramena Dunaja” podpísanej dňa 19. apríla 1995. Bratislava.

[8] Joint annual report on the environment monitoring in 1995, 1996, 1997, 1998, 1999, 2000 and 2001 according to the "Agreement between the Government of the Slovak Republic and the Government of the Republic of Hungary concerning Certain Temporary Technical Measures and Discharges in the Danube and Mosoni branch of the Danube", signed in April 19, 1995.

[9] Report on the Activity in 1995, 1996, 1997, 1998, 1999, 2000, 2001, 2002, 2003 of the Hungarian - Slovak Joint Monitoring System Defined in the Intergovernmental Agreement, 19 April 1995, submitted by the Hungarian side as the Hungarian National Annual Report.

[10] Štatút o činnosti Poverených zástupcov pre monitorovanie predvídaný v “Dohode medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o niektorých dočasných technických opatreniach a prietokoch do Dunaja a Mošonského ramena Dunaja”, podpísaný 29. mája 1995.

[11] International Court of Justice, Year 1997, 25 September 1997, Case Concerning the Gabcikovo-Nagymaros Project (Hungary/Slovakia).

[12] Lisický M. J., Mucha I., ved. edit. 2003: Optimalizácia vodného režimu ramennej sústavy v úseku Dunaja Dobrohošť – Sap z hľadiska prírodného prostredia, Prírodovedecká fakulta UK v Bratislave, Bratislava, september 2003, 205 s.

II. ROZSUDOK MEDZINÁRODNÉHO SÚDNEHO DVORA

II.1 Sústava vodných diel ako ju vidí Rozsudok MSD

II.2 Výroková časť Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora

II.3 Zhrnutie pohľadu Súdu na ekologické hľadisko

II.4 Rokovania po vynesení Rozsudku Medzinárodného Súdneho Dvora

II.4.1 Rozdiely stanovísk

II.4.2 Základ sporu v zmysle Rozsudku

II.4.3 Chápanie Rozsudku slovenskou vládnou delegáciou

II.5 Literatúra