MEDZINÁRODNÝ SÚDNY DVOR

ROK 1997

25. september 1997

Hlavný zoznam

číslo 92

25. SEPTEMBER 1997

SPOR O SÚSTAVU VODNÝCH DIEL GABČÍKOVO - NAGYMAROS

(MAĎARSKO/SLOVENSKO)

Zmluva zo 16. septembra 1977 o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros /*/- „Súvisiace dokumenty”.

Pozastavenie a zanechanie prác na projekte Maďarskom v roku 1989 - použiteľnosť Viedenskej konvencie z roku 1969 o zmluvnom práve - Zmluvné právo a právo o zodpovednosti štátu - Stav núdze ako dôvod pre vylúčenie účinkov protiprávnosti úkonu - „Základný záujem” štátu uskutočňujúceho úkon - Životné prostredie - „Vážne a bezprostredné ohrozenie” - Úkon, ktorý má byť „jediným prostriedkom” ako zabezpečiť ohrozený záujem - Štát, ktorý „prispel k vzniku stavu núdze”.

Prikročenie Československa k „Variantu C” v novembri 1991 a uvedenie tohto variantu do prevádzky od októbra 1992 - Argumenty odvodené z navrhnutej zásady aproximatívneho plnenia - Rešpektovanie rozsahu zmluvy - Právo na spravodlivý a primeraný podiel na medzinárodných vodných tokoch - Uskutočnenie protiprávneho úkonu a predchádzajúce konanie prípravného charakteru - Povinnosť zmierniť škody - Zásada týkajúca sa iba výpočtu škôd - Protiopatrenia - Reakcia na medzinárodne protiprávny úkon - Proporcionalita - Prevzatie jednostrannej kontroly nad spolčne zdieľaným zdrojom.

Notifikácia Maďarska z 19. mája 1992 o skončení Zmluvy z roku 1977 a na ňu nadväzujúcich dokumentov - Právne účinky - Otázky patriace do oblasti zmluvného práva - Články 60 až 62 Viedenskej konvencie o zmluvnom práve - Obyčajové právo - Nemožnosť plnenia - Trvalý zánik alebo likvidácia „objektu” nepostrádateľného pre plnenie - Nemožnosť plnenia ako dôsledok porušenia záväzku podľa Zmluvy stranou, ktorá sa ho dovoláva - Podstatná zmena okolností - Podstatný základ pre súhlas strán - Rozsah záväzkov, ktoré ešte treba splniť - Stabilita zmluvných vzťahov - Vecné porušenie Zmluvy - Dátum, v ktorom nastalo porušenie a dátum notifikácie o skončení - Obeť porušenia, ktorá sa predtým sama dopustila porušenia Zmluvy- Vznik nových noriem environmentálneho práva - Trvalo udržateľný vývoj - Ustanovenia zmluvy, ktoré povoľujú stranám na základe dohody vziať do úvahy tieto normy - Vypovedanie zmluvy - Recipročné neplnenie - Integrita pravidla pacta sunt servanda - Zmluva zostáva v platnosti, pokým sa neskončí dohodou.

Právne dôsledky rozsudku Súdu - Rozdelenie Československa - Článok 12 Viedenskej konvencie z roku 1978 o nástupníctve štátov do zmlúv - Obyčajové právo - Nástupníctvo štátov nemá účinky na zmluvy upravujúce práva a povinnosti „vzťahujúce sa” na územia - Neregulárny stav, ako dôsledok nesplnenia zmluvných povinností obidvomi stranami - Ex injuria jus non uritur - Ciele zmluvy - Povinnosti vyvolané udalosťami - Postoje prijaté stranami po uzavretí Zmluvy - Rokovania v dobrej viere - Účinky projektu na životné prostredie - Strany sa majú dohodnúť o riešení - Spoločný režim - Náprava konania uskutočneného obidvomi stranami - Spolupráca pri využívaní spoločných vodných tokov - Škody - Nástupníctvo do práv a povinností podľa Projektu - Vzájomné pohľadávky - Vyúčtovanie výstavby a prevádzky objektov.

ROZSUDOK

Prítomní: Predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY; sudcovia ODA, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, HERCZEGH, SHI, FLEISHHAUER, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI; Tajomník VALENCIA-OSPINA.

V spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros

medzi

Maďarskou republikou

zastupovanou

Jeho Excelencia pán György Szénási, veľvyslanec, vedúci odboru pre medzinárodné právo, Ministerstvo zahraničných vecí,

ako zástupca a advokát

Jeho Excelencia pán Dénes Tomaj, veľvyslanec Maďarskej republiky v Holandsku,

ako spoluzástupca,

pán James Crawford, profesor medzinárodného práva, Univerzita Cambridge,

pán Pierre-Marie Dupuy, profesor na Univerzite Panthéon-Assas (Paríž II) a riaditeľ Institut des hautes études internationales v Paríži,

pán Alexandre Kiss, riaditeľ výskumu Centre national de la recherche scientifique, (na dôchodku)

pán László Valki, profesor medzinárodného práva Univerzita Loránda Eötvösa, Budapešť,

pán Boldizsár Nagy, docent medzinárodného práva Univerzita Loránda Eötvösa, Budapešť,

pán Philippe Sands, odborný asistent medzinárodného práva, University of London, School of Oriental and African Studies, a profesor práva, Univerzita New York,

pani Katherine Gorove, konzultantka - právna zástupkyňa,

ako právni zástupcovia a advokáti;

Dr. Howard Wheater, profesor hydrológie, Imperial College London,

Dr. Gábor Vida, profesor biológie, Univerzita Loránda Eötvösa, Budapešť, člen Maďarskej akadémie vied,

Dr. Roland Carbiener, profesor na dôchodku, Univerzita v Štrasburgu,

Dr. Klaus Kern, inžinier konzultant, Karlsruhe,

ako advokáti;

pán Edward Helgeson,

pán Stuart Oldham,

pán Péter Molnár

ako poradcovia;

Dr. György Kovács,

pán Timothy Walsh,

pán Zoltán Kovács

ako technickí poradcovia;

Dr. Attila Nyikos

ako asistent;

pán Axel Gosseries,

ako prekladateľ;

pani Éva Kocsis,

pani Katinka Tompa,

ako sekretárky,

Slovenskou republikou

zastupovanou

Jeho Excelencia Dr. Peter Tomka, veľvyslanec, právny poradca Ministerstva zahraničných vecí,

ako zástupca;

Dr. Václav Mikulka, člen Komisie pre medzinárodné právo,

ako spoluzástupca, právny zástupca a advokát;

pán Derek W. Bowett, C.B.E, Q.C., F.B.A., profesor medzinárodného práva na dôchodku, Univerzita v Cambridge, bývalý člen Komisie pre medzinárodné právo,

ako právny zástupca;

pán Stephen C. McCaffrey, profesor medzinárodného práva na University of the Pacific, McGeorge School of Law, Sacramento, Spojené štáty americké, bývalý člen Komisie pre medzinárodné právo,

pán Alain Pellet, profesor na Univerzite Paríž X-Nanterre a na Ústave politických štúdií Paríž, člen Komisie pre medzinárodné právo,

pán Walter D. Sohier, člen Advokátskej komory štátu New York a District of Columbia,

Sir Arthur Watts, K.C.M.G., Q.C., obhajca pri súdoch vyššieho stupňa, člen Advokátskej komory Anglicka a Walesu,

pán Samuel S. Wordsworth, advokát pri Court d`appel de Paris, právny zástupca pri Najvyššom Súde Anglicka a Walesu, Frere Cholmeley, Paríž,

ako obhajca a advokáti;

pán Igor Mucha, profesor hydrológie a bývalý vedúci katedry podzemných vôd na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,

pán Karra Venkateswara Rao, riaditeľ Inžinieringu vodných zdrojov, odbor stavebného inžinierstva, City University, Londýn,

pán Jens Christian Refsgaard, vedúci výskumu a vývoja, Dánsky inštitút pre hydrauliku,

ako obhajca a experti;

Dr. Cecília Kandráčová, riaditeľka odboru, Ministerstvo zahraničných vecí,

pán Luděk Krajhanzl, právny zástupca, Vyroubal Krajhanzl Skácel a spol, Praha,

pán Miroslav Liška, vedúci sekcie pre vzťahy s verejnosťou a expertíz, Vodohospodárska výstavba, š. p. Bratislava,

Dr. Peter Vršanský, veľvyslanecký radca, chargé d`affaires a.i. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Haagu,

ako poradcovia;

slečna Anouche Beaudouin, výskumná pracovníčka na Univerzite Paríž X-Nanterre,

pani Cheryl Dunn, Frere Cholmeley, Paríž

pani Nikoleta Glindová, atašé, Ministerstvo zahraničných vecí,

pán Drahoslav Štefánek, atašé, Ministerstvo zahraničných vecí,

ako právni asistenti,

SÚD

v zložení ako je uvedené vyššie,

po porade,

vyniesol tento rozsudok:

1. Listom zo dňa 2. júla 1993 podaným tajomníkovi Súdu v ten istý deň, veľvyslanec Maďarskej republiky (ďalej len „Maďarsko“) v Holandsku a chargé d'affaires ad interim Slovenskej republiky (ďalej len „Slovensko”) v Holandsku spoločne notifikovali Súdu Osobitnú dohodu v angličtine, ktorú podpísali v Bruseli 7. apríla 1993, a ktorá nadobudla platnosť 28. júna 1993, v deň výmeny dokumentov o ratifikácii.

2. Text Osobitnej dohody znie nasledovne:

„Slovenská republika a Maďarská republika,

berúc do úvahy, že vznikol spor medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a Maďarskou republikou o plnenie a skončenie Zmluvy o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, podpísanej v Budapešti 16. septembra 1977, a súvisiacich dokumentov (ďalej uvádzané ako „Zmluva“) a o výstavbe a prevádzke „dočasného riešenia“,

majúc na zreteli, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a výlučným nástupníckym štátom do práv a záväzkov týkajúcich sa Projektu Gabčíkovo - Nagymaros,

uznávajúc, že príslušné strany neboli schopné vyriešiť tento spor rokovaním,

majúc na mysli, že maďarská a československá delegácia vyjadrili svoj záväzok predložiť spor súvisiaci s Projektom Gabčíkovo - Nagymaros vo všetkých jeho aspektoch záväznej medzinárodnej arbitráži alebo Medzinárodnému súdnemu dvoru,

želajúc si, aby tento spor bol vyriešený Medzinárodným súdnym dvorom,

pripomínajúc ich záväzok uplatňovať, do doby než Medzinárodný súdny dvor vynesie rozsudok, taký dočasný vodohospodársky režim Dunaja, aký si strany dohodnú,

želajúc si ďalej určiť otázky na predloženie Medzinárodnému súdnemu dvoru,

sa dohodli takto:

Článok 1

Strany predkladajú otázky uvedené v čl. 2 Medzinárodnému súdnemu dvoru v súlade s článkom 40, bod 1, Štatútu Medzinárodného súdneho dvora.

Článok 2

1) Súd sa žiada, aby na základe Zmluvy a pravidiel a zásad všeobecného medzinárodného práva, ako aj takých iných zmlúv, ktoré môže Súd považovať za aplikovateľné, rozhodol

a) či Maďarská republika bola oprávnená prerušiť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte Nagymaros a časti projektu Gabčíkovo, za ktoré zodpovedala podľa Zmluvy Maďarská republika,

b) či Česká a Slovenská Federatívna Republika bola oprávnená pristúpiť v novembri 1991 k „dočasnému riešeniu“ a uvedeniu tohto systému do prevádzky od októbra 1992, ako je opísané v Správe pracovnej skupiny nezávislých expertov Komisie Európskych spoločenstiev Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a Maďarskej republiky z 23. novembra 1992 (prehradenie Dunaja na riečnom kilometri 1851, 7 na česko-slovenskom území a z toho vyplývajúce dôsledky na vodný tok a plavebnú dráhu),

c) aké sú právne účinky notifikácie z 19. mája 1992 o skončení Zmluvy Maďarskou republikou.

2) Súd sa tiež žiada, aby určil právne dôsledky, vrátane práv a záväzkov, vyplývajúce pre strany z jeho rozsudku o otázkach uvedených v bodu 1 tohto článku.

Článok 3

1) Všetky procesné otázky a otázky dokazovania sa budú riadiť ustanoveniami Štatútu a Rokovacieho poriadku Súdu.

2) Strany však žiadajú Súd, aby nariadil, že písomné konanie bude pozostávať z:

a) Memoranda predloženého každou stranou do desiatich mesiacov odo dňa notifikácie tejto Osobitnej dohody tajomníkovi Medzinárodného súdneho dvora,

b) Protimemoranda predloženého každou stranou do siedmich mesiacov odo dňa keď každá strana dostala overenú kópiu Memoranda druhej strany,

c) odpovede predloženej každou stranou v takej časovej lehote, akú určí Súd.

d) Súd si môže vyžiadať od strán dodatočné písomné podania, ak tak určí.

3) Vyššie uvedené časti písomného konania a ich prílohy, predložené tajomníkovi, nebudú odovzdané druhej strane do doby, než tajomník dostane zodpovedajúcu časť konania druhej strany.

Článok 4

1. Strany súhlasia, že do doby, než Súd vynesie konečný rozsudok, vypracujú a budú uplatňovať dočasný vodohospodársky režim Dunaja.

2. Ďalej súhlasia, že v období, než sa takýto režim vypracuje alebo bude uplatňovať, ak ktorákoľvek strana pri Súde usúdi, že jej práva sú ohrozené postupom druhej strany, môže požiadať o okamžité konzultácie a, ak to bude potrebné, o zapojenie expertov, vrátane Komisie Európskych spoločenstiev, za účelom ochrany takých práv; a že nebudú žiadať o ochranu podaním žiadosti Súdu podľa čl. 41 Štatútu.

3. Tento záväzok sa prijíma obidvoma stranami ako podstatný pre uzavretie a pokračujúcu platnosť Osobitnej dohody.

Článok 5

1. Strany prijmú rozsudok Súdu ako konečný a pre ne záväzný a vykonajú ho dobromyseľne a v jeho úplnosti.

2. Ihneď po doručení rozsudku začnú strany rokovanie o spôsoboch jeho splnenia.

3. Ak sa nebudú môcť dohodnúť do šiestich mesiacov, môže ktorákoľvek strana požiadať Súd, aby vyniesol dodatočný rozsudok určujúci takéto spôsoby splnenia jeho rozsudku.

Článok 6

1. Táto dohoda podlieha ratifikácii.

2. Ratifikačné listiny budú vymenené čo možno najskôr v Bruseli.

3. Táto dohoda nadobudne platnosť dňom výmeny ratifikačných listín. Potom bude spoločne notifikovaná tajomníkovi Súdu.

Na dôkaz toho dolupodpísaní, sú na to riadne splnomocnení, túto dohodu podpísali a pripojili k nej svoje pečate.

3. V zmysle čl. 40, ods. 3 Štatútu a čl. 42 Rokovacieho poriadku Súdu, tajomník Súdu doručil kópie o oznámení a Osobitnej dohody generálnemu tajomníkovi Organizácie Spojených národov, členom Organizácie Spojených národov a ostatným štátom oprávneným predstúpiť pred Súd.

4. Pretože sa v zložení Súdu nenachádza žiadny sudca slovenskej štátnej príslušnosti, Slovensko uplatnilo svoje právo podľa článku 31, ods. 2 Štatútu zvoliť si sudcu ad hoc, aby zasadal v spore: zvolila si pána Krzysztofa Jana Skubiszewského.

5. Nariadením zo 14. júla 1993 Súd určil lehotu do 2. mája 1994 na podanie žalobného návrhu každej strany a do 5. decembra 1994 na podanie protinávrhu každej strany v zmysle ustanovení čl. 3, ods. 2 (a) a (b) Osobitnej dohody. Tieto písomné podania boli riadne predložené v rámci predpísaných lehôt.

6. Nariadením z 20. decembra 1994 predseda Súdu, v zmysle ustanovení čl. 3 ods. 2 (c) Osobitnej dohody, po vypočutí zástupcov strán, stanovil lehotu do 20. júna 1995 na podanie Replík. Repliky boli riadne podané v rámci určenej lehoty, a pretože Súd sám nepožiadal o predloženie dodatočných písomných podaní, spor bol pripravený na pojednávanie.

7. Listami z 27. januára 1997 zástupca Slovenska, poukazujúc na ustanovenia čl. 56, ods. 1 Rokovacieho poriadku, vyjadril želanie svojej vlády predložiť dva nové dokumenty; listom z 10. februára 1997 zástupca Maďarska vyhlásil, že jeho vláda namieta proti ich predloženiu listom z 26. februára 1997. Po riadnom zhodnotení stanovísk oboch strán, Súd povolil, podľa čl. 56, ods. 2 Rokovacieho poriadku, predložení týchto dokumentov za podmienok, o ktorých boli strany informované. V lehote stanovenej Súdom, podľa ods. 3 cit. článku, Maďarsko predložilo pripomienky k jednému z uvedených dokumentov. Súd povolil Slovensku pripomienkovať tieto stanoviská na základe želania Slovenska; jej pripomienky boli doručené v rámci časovej lehoty predpísanej na tento účel.

8. Navyše, každá zo strán požiadala o súhlas, aby počas ústneho konania mohla premietnuť videokazetu. Súd súhlasil s týmito žiadosťami s podmienkou, že uvedené kazety si strany vopred vymenia prostredníctvom tajomníka Súdu. Táto výmena sa uskutočnila.

9. Podľa čl. 53, ods. 2 Rokovacieho poriadku, a na základe ubezpečenia sa o názoroch oboch strán, Súd rozhodol, že kópie písomných podaní a pripojených dokumentov budú k dispozícii verejnosti od začiatku ústneho konania.

10. Listom zo dňa 16. júna 1995 zástupca Slovenska pozval Súd navštíviť miesto, ktorého sa spor týka, a tam uplatniť svoje funkcie vzhľadom na získanie dôkazov podľa čl. 66 Rokovacieho poriadku. Zástupca Maďarska naznačil listom z 28. júna 1995, že ak by Súd rozhodol, že návšteva bude užitočná, jeho vláda bude ochotne spolupracovať pri jej organizovaní. Listom zo 14. novembra 1995 zástupcovia strán spoločne oznámili Súdu text Protokolu o dohode podpísaný v rovnaký deň v Budapešti a v New Yorku s cieľom predložiť Súdu návrh na organizáciu takejto návštevy, a listom z 3. februára 1997 spoločne oznámili text Zápisnice o dohode vyhotovenej v rovnaký deň v Budapešti a v New Yorku, ktorým sa dopĺňa Protokol dohody zo 14. novembra 1995. Uznesením zo dňa 5. februára 1997 Súd rozhodol prijať pozvanie na vykonanie svojej funkcie pri získaní dôkazov na mieste, ktoré sa prípadu týka, a v tomto smere prijať usporiadanie návštevy navrhnutú stranami. Súd navštívil túto oblasť v čase od 1. do 4. apríla 1997; prezrel si množstvo objektov na Dunaji a oboznámil sa s technickým výkladom zástupcov, ktorých na tento účel strany určili.

11. Súd viedol prvé kolo desiatich verejných pojednávaní od 3. do 7. marca a od 24. do 27. marca 1997 a druhé kolo štyroch verejných pojednávaní dňa 10., 11., 14. a 15. apríla 1997, a to po vykonaní návštevy na mieste uvedenom v predchádzajúcom bode. Počas týchto pojednávaní Súd vypočul ústne argumenty a odpovede, ako ich predniesli:

Za Maďarsko:

Jeho Excelencia pán Szénási,

profesor Valki,

profesor Kiss,

profesor Vida,

profesor Cabiener,

profesor Crawford,

profesor Nagy,

Dr. Kern,

profesor Wheater,

pani Gorove,

profesor Dupuy,

profesor Sands.

Za Slovensko:

Jeho Excelencia Dr. Tomka,

Dr. Mikulka,

pán Wordsworth,

profesor McCaffrey,

profesor Mucha,

profesor Pellet,

pán Refsgaard,

Sir Arthur Watts.

12. Strany odpovedali ústne a písomne na rôzne otázky členov Súdu. S odvolaním sa na ustanovenia čl. 72 Rokovacieho poriadku každá zo strán predložila svoje pripomienky na odpovede poskytnuté druhou stranou na niektoré z týchto otázok.

*

13.V priebehu písomného konania strany predložili nasledovné návrhy na rozhodnutie Súdu:

V mene Maďarska

v žalobnom návrhu, protinávrhu a v replike (mutatis mutandis identické texty):

„Na základe dôkazov a právnych argumentov predložených v žalobnom návrhu a protinávrhu svojou odpoveďou Maďarská republika

žiada Súd , aby Súd rozhodol a vyhlásil:

po prvé, že Maďarská republika bola oprávnená prerušiť a následne zanechať práce na výstavbe objektov VD Nagymaros a na časti VD Gabčíkovo, za ktoré podľa Zmluvy zodpovedala Maďarská republika;

po druhé, že Česká a Slovenská federatívna republika nebola oprávnená pristúpiť k „dočasnému riešeniu“ (prehradenie Dunaja na riečnom kilometri 1.851,7 na československom území a z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre vodný tok a plavebnú dráhu);

po tretie, že svojím vyhlásením z 19. mája 1992 Maďarsko právoplatne skončilo platnosť Zmluvy o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros zo 16. septembra 1977;

ďalej žiada Súd , aby rozhodol a vyhlásil

že právne následky týchto rozhodnutí, ako aj dôkazov a argumentov predložených Súdu sú:

(1) Zmluva zo 16. septembra 1977 nikdy nebola v platnosti medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou;

(2) Slovenská republika je zodpovedná pred Maďarskou republikou za pokračovanie v prevádzkovaní vyššie uvedeného „dočasného riešenia;

(3) Slovenská republika je medzinárodne zodpovedná pred Maďarskou republikou za škodu a stratu, ktorú utrpela Maďarská republika a jej štátni príslušníci v dôsledku „dočasného riešenia”;

(4) Slovenská republika je povinná poskytnúť náhradu za túto škodu a stratu, pričom výšku náhrady škody, pokiaľ sa o nej strany nedohodnú do 6 mesiacov odo dňa vyhlásenia rozsudku, určí Súd;

(5) Slovenská republika je povinná:

(a) navrátiť vody Dunaja do toku, tvoriaceho medzinárodnú hranicu medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou, to znamená, do hlavného plavebného kanála, tak ako ho definujú príslušné zmluvy;

(b) obnoviť Dunaj do stavu pred spustením dočasného riešenia ; a

(c) poskytnúť primerané záruky proti opakovaniu škody a straty, ktorú utrpela Maďarská republika a jej štátni príslušníci.”

V mene Slovenska:

v žalobnom návrhu, protinávrhu a v replike (mutatis mutandis identické texty):

„Na základe dôkazov a právnych argumentov predložených Slovenskom v žalobnom návrhu, protinávrhu a v replike, vyhradzujúc si právo doplniť alebo zmeniť svoje nároky vo svetle ďalších písomných podaní, Slovenská republika

žiada Súd , aby rozhodol a vyhlásil:

1. že Zmluva medzi Československom a Maďarskom zo 16. septembra 1977 o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros a s ňou súvisiace dokumenty, ktorej je Slovenská republika uznaná ako nástupca, bola a je v platnosti odo dňa uzavretia; a že notifikácia Maďarskej republiky o skončení platnosti Zmluvy z 19. mája 1992 nemala právny účinok,

2. že Maďarská republika nebola oprávnená prerušiť a neskôr zanechať práce na výstavbe VD Nagymaros a na tej časti VD Gabčíkovo, za ktoré bola zodpovedná podľa Zmluvy z roku 1977,

3. že prikročenie k výstavbe a uvedenie Variantu C do prevádzky, „dočasným riešením”, bolo oprávnené,

4. že Maďarská republika preto musí okamžite upustiť od všetkého konania, ktoré bráni plnému a dobromyseľnému uplatňovaniu Zmluvy z roku 1977 a musí prijať všetky potrebné kroky, aby splnila vlastné záväzky podľa Zmluvy bez ďalších prieťahov, aby obnovila dodržiavanie Zmluvy,

5. že v dôsledku porušení Zmluvy z roku 1977 je Maďarská republika povinná zaplatiť a že Slovenská republika je oprávnená prijať plnú náhradu za stratu a škodu spôsobenú Slovenskej republike v dôsledku týchto porušení, vrátane úrokov a strát na úžitkoch v sumách, ktoré určí Súd v následnej etape konania o tomto spore.”

14. Na ústnom konaní strany predložili nasledujúce návrhy na rozhodnutie Súdu:

V mene Maďarska:

Na pojednávaní dňa 11. apríla 1997:

Návrhy prečítané na pojednávaní boli mutatis mutandis identické s návrhmi predloženými Maďarskom v rámci písomného konania.

V mene Slovenska:

Na pojednávaní dňa 15. apríla 1997:

„Na základe dôkazov a právnych argumentov predložených v písomných a ústnych podaniach Slovenská republika

žiada Súd , aby rozhodol a vyhlásil:

1. že Zmluva a s ňou súvisiace zmluvné dokumenty, uzatvorená medzi Maďarskom a Československom, ktorej je Slovenská republika nástupníckym štátom, tak ako je definovaná v prvom bode preambuly Osobitnej dohody zo 7. apríla 1993, týkajúceho sa výstavby a prevádzky Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, nikdy neprestala platiť a zostáva v platnosti a že notifikácia Maďarskej republiky z 19. mája 1992 o zamýšľanom skončení platnosti nemala právny účinok;

2. že Maďarská republika nebola oprávnená prerušiť a neskôr zanechať práce na VD Nagymaros a na tej časti VD Gabčíkovo, za ktoré zodpovedala podľa Zmluvy z roku 1977;

3. že Česká a Slovenská Federatívna Republika bola oprávnená v novembri 1991 pristúpiť k výstavbe„dočasného riešenia” a uviesť tento systém do prevádzky od októbra 1992; a že Slovenská republika bola a zostáva oprávnená pokračovať v prevádzke tejto Sústavy;

4. že Maďarská republika preto okamžite upustí od všetkého konania, ktoré bráni dobromyseľnému uplatňovaniu Zmluvy z roku 1977 a že prijme všetky potrebné kroky, aby splnila platné záväzky podľa Zmluvy bez ďalších prieťahov, aby obnovila dodržiavanie Zmluvy v súlade so všetkými zmenami a doplnkami, ktoré sa môžu dohodnúť medzi stranami;

5. že Maďarská republika poskytne primerané záruky, že nebude prekážať plneniu Zmluvy a pokračujúcej prevádzke systému;

6. že ako dôsledok porušení Zmluvy z roku 1977, Maďarská republika okamžite obnoví plnenie svojich zmluvných povinností, zaplatí Slovenskej republike úplnú náhradu za stratu a škodu, uvedenými porušeniami Zmluvy, vrátane strát na úžitkoch a úrokoch;

7. že strany okamžite začnú rokovania s cieľom najmä prijať nový časový rozvrh a primerané opatrenia na realizáciu Zmluvy oboma stranami, a stanoviť výšku náhrady škody, ktorú zaplatí Maďarsko Slovenskej republike; pokiaľ strany nebudú schopné dosiahnuť dohodu do 6 mesiacov, každá z nich môže požiadať Súd, aby vyniesol dodatočný rozsudok o modalitách vykonania tohto rozsudku.”

*

* *

15. Tento spor má svoj pôvod v Zmluve medzi Maďarskou ľudovou republikou a Československou socialistickou republikou „týkajúcej sa výstavby a prevádzky Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros” zo dňa 16. septembra 1977 (ďalej „Zmluva z roku 1977”). Názvy oboch zmluvných štátov sa počas rokov menili; v ďalšom sa budú uvádzať ako Maďarsko a Československo. Zmluva z roku 1977 nadobudla platnosť 30. júna 1978.

Zmluva definuje výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel stranami ako „spoločnú investíciu”. Podľa preambuly sa Sústavou vodných diel malo dosiahnuť „všestranné využívanie prírodného bohatstva Dunaja v úseku Bratislava - Budapešť pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiku, dopravu, poľnohospodárstva a ďalších odvetví národného hospodárstva zmluvných strán”. Základným cieľom spoločnej investície bola teda výroba elektriny z vody, zlepšenie plavby na príslušnej časti Dunaja a protipovodňová ochrana brehov. Zároveň, podľa podmienok Zmluvy, sa zmluvné strany zaviazali zabezpečiť, aby sa, v súvislosti s výstavbou a prevádzkou Sústavy vodných diel, nezhoršovala kvalita vody v Dunaji a zabezpečiť splnenie požiadaviek ochrany prírody, ktoré sa vyskytnú v súvislosti s realizáciou a prevádzkou Sústavy vodných diel.

16. Dunaj je druhou najväčšou riekou v Európe a na svojej 2860 km trase z Čierneho lesa smerom na východ do Čierneho mora preteká cez 9 štátov. V úseku 142 km tvorí hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Oblasť súvisiaca s týmto sporom predstavuje úsek asi 200 km dlhý medzi Bratislavou na Slovensku a Budapešťou v Maďarsku. Pod Bratislavou rýchlosť toku značne klesá, a vytvára oblasť sedimentácie aluviálnych štrkopiesčitých naplavenín. Túto oblasť vymedzuje na severovýchode na území Slovenska Malý Dunaj a na juhozápade na Maďarskom území Mošonský Dunaj. Hranicu medzi dvomi štátmi tvorí v hlavnej časti v tomto regióne hlavné koryto rieky. Oblasť ležiaca medzi Malým Dunajom a týmto korytom vytvára na slovenskom území Žitný ostrov; oblasť medzi hlavným korytom a Mošonským Dunajom na Maďarskom území vytvára Szigetköz. Čunovo a ďalej dolu tokom Gabčíkovo ležia na rieke v tejto časti na slovenskom území, Čunovo na pravom a Gabčíkovo na ľavom behu. Ďalej po prítokoch rôznych ramien rieka vstupuje na maďarské územie a topografia sa stáva kopcovitejšou. Nagymaros leží v úzkom údolí na ohybe Dunaja tesne predtým, než sa stočí na juh, zahŕňajúc veľký riečny ostrov Szentendre pred Budapešťou (náčrt mapky č. 1).

17. Dunaj zohrával významnú úlohu z hľadiska obchodného a hospodárskeho rozvoja pobrežných štátov, zdôrazňoval a posilňoval ich vzájomnú prepojenosť, bol dôležitým článkom medzinárodnej spolupráce. Skvalitnením plavebného kanála sa Dunaj, teraz spojený kanálom s Mohanom a ďalej s Rýnom stal dôležitou vodnou tepnou, ktorá spája Severné more s Čiernym morom. V úseku rieky, ktorý súvisí s týmto sporom sa v priebehu storočí postavili ochranné protipovodňové zariadenia, darilo sa poľnohospodárstvu a lesníctvu a v nedávnej minulosti tu vzrástol počet obyvateľov a priemyselná výroba. Dlhodobé účinky rôznej ľudskej činnosti nemali na rieku, na životné prostredie a osobitne na vodné hospodárstvo, vždy len priaznivé účinky.

Odstráneniu týchto problémov najviac napomôže medzinárodná spolupráca. Vodohospodárske projekty na Dunaji sa usilovali spojiť skvalitnenie plavby s protipovodňovou ochranou a s výrobou energie v hydroelektrárni. Potenciál Dunaja pre výrobu elektriny využívajú niektoré pobrežné štáty vo veľmi širokej miere. V uplynulých 25 rokoch vzniklo niekoľko pokusov spútať potenciál jednotlivých úsekov súvisiacich s oblasťou, ktorej sa týka tento spor, ktoré napokon vyvrcholili podpísaním Zmluvy z roku 1977.

18. Čl. 1, ods. 1 Zmluvy z roku 1977 definuje základné objekty, ktoré sa majú vybudovať v rámci Sústavy vodných diel. Uvádza výstavbu Sústavy dvoch vodných diel, jednej v Gabčíkove (na československom území) a druhej v Nagymarosi (na Maďarskom území), aby vytvárali „jednotnú a nerozdeliteľnú prevádzkovú Sústavu (náčrt mapky č. 2). Súd sa neskôr vráti k podrobnému popisu týchto vodných diel, ktoré mali okrem iného zahŕňať napr. zdrž v Dunakiliti na Maďarskom a československom území; hať v Dunakiliti na Maďarskom území; derivačný kanál na československom území, na ktorom sa malo postaviť vodné dielo Gabčíkovo (spolu s vodnou elektrárňou s inštalovaným výkonom 720 megawatov (MW)); prehĺbenie koryta Dunaja v úseku, kde sa derivačný kanál opäť spája so starým korytom rieky; zosilnenie protipovodňových objektov pozdĺž Dunaja nad Nagymarosom; vodné dielo Nagymaros na Maďarskom území (s vodnou elektrárňou s výkonom 158 MW); a prehĺbenie koryta Dunaja po prúde rieky.

Čl. 1, ods. 4 Zmluvy ďalej uvádza, že technické údaje Sústavy budú uvedené v Spoločnom zmluvnom projekte, ktorý sa má vypracovať podľa Dohody podpísanej na tento účel oboma vládami 6. mája 1976; podľa čl. 4, ods. 1 „spoločná investícia sa bude realizovať podľa Spoločného zmluvného projektu”.

Podľa čl. 3 ods. 1

„Zmluvné strany usmerňujú a kontrolujú práce spojené s realizáciou spoločnej investície a plnením úloh vyplývajúcich z prevádzky Sústavy vodných diel prostredníctvom … (… „splnomocnencov vlád”).”

Títo splnomocnenci mali inter alia „dohliadať, aby sa výstavba Sústavy vodných diel... uskutočňovala podľa schváleného Spoločného zmluvného projektu a harmonogramu výstavby”. V čase uvedenia do prevádzky, mali ďalej ustanoviť manipulačné a prevádzkové poriadky Sústavy vodných diel a kontrolovať ich dodržiavanie”.

Čl. 4, ods. 4 zabezpečuje, že

„Práce na spoločnej investícii budú zmluvné strany organizovať tak, aby energetické agregáty boli uvedené do prevádzky v rokoch 1986 - 1990.”

Čl. 5 stanovuje, že náklady spoločnej investície znášajú zmluvné strany spoločne v rovnakom pomere. Presne uvádza práce, ktoré mala vykonať každá strana. Článok 8 ďalej vymedzoval, že hať Dunakiliti, derivačný kanál a oba stupne v Gabčíkove a Nagymarosi tvoria „spoločné vlastníctvo“ zmluvných strán „v rovnakom pomere”. Ostatné objekty Sústavy vodných diel mali prejsť do vlastníctva tej zmluvnej strany, na území ktorej boli vybudované.

Strany sa mali v rovnakom pomere zúčastniť na úžitkoch z vybudovanej Sústavy vodných diel, najmä na vyrobenej základnej a špičkovej energie vyvedenej z elektrární (čl. 9).

Podľa čl. 10 sa o prevádzku objektov Sústavy vodných diel stará zmluvná strana, na území ktorej boli vybudované podľa spoločne dohodnutého manipulačného a prevádzkového poriadku”, a podľa čl. 10 náklady na prevádzku, údržbu (opravu) a rekonštrukciu objektov Sústavy vodných diel, ktoré tvoria spoločne vlastníctvo, tiež znášajú zmluvné strany v rovnakom pomere.

Podľa čl. 14

„V koryte Dunaja (medzi Dunakiliti a Sapom) sa zabezpečia prietoky určené v bilancii vôd schváleného Spoločného zmluvného projektu, ak si prírodné podmienky alebo iné okolnosti dočasne nevyžiadajú väčšie alebo menšie prietoky.”

V ods. 3 tohto článku sa uvádza:

„Ak ďalší odber na spoločnom Maďarsko-československom úseku Dunaja nad množstvo určené v bilancii vôd schváleného Spoločného zmluvného projektu znižuje výrobu energie, bude zmluvná strana, ktorá odber uskutoční, postihnutá zodpovedajúcim znížením podielu na odbere elektrickej energie.“

Čl. 15 presne stanovil, že zmluvné strany „zabezpečia riešením navrhnutým v Spoločnom zmluv7nom projekte, aby sa, v súvislosti s výstavbou a prevádzkou Sústavy vodných diel, kvalita vody v Dunaji nezhoršovala”.

Čl. 16 stanovil povinnosti zmluvných strán pri udržiavaní koryta Dunaja.

Čl. 18, ods. 1 uvádza:

„Zmluvné strany, v súlade s doteraz prijatými záväzkami najmä v súlade s čl. 3 Dohovoru o režime plavby na Dunaji podpísanom v Belehrade 18. augusta 1948, zabezpečia plynulú a bezpečnú plavbu na medzinárodnej vodnej ceste tak počas výstavby Sústavy vodných diel, ako aj v čase ich prevádzky.”

V čl. 19 sa uvádza:

„Zmluvné strany riešením navrhnutým v Spoločnom zmluvnom projekte zabezpečia splnenie požiadaviek ochrany prírody, ktoré sa vyskytnú v súvislosti s realizáciou a prevádzkou Sústavy vodných diel.”

Čl. 20 stanovil, aby zmluvné strany vykonali v rámci národných investícií príslušné opatrenia v zmysle Dohody o rybolove vo vodách Dunaja uzavretej v Bukurešti 29. januára 1958.

Podľa čl. 22, ods. 1 Zmluvy sa zmluvné strany v súvislosti s realizáciou a prevádzkou objektov Sústavy vodných diel dohodli na menších úpravách a zmenách charakteru svojich štátnych hraníc takto:

„(d) v priestore zdrže Hrušov - Dunakiliti od hraničného bodu 161. V.O.á. až po hraničný kameň I.5. budú prebiehať štátne hranice v priamej línii tak, že dotknuté územia v rozlohe asi 10 hektárov sa medzi obidvoma štátmi vyrovná.”

V ods. 2 sa ďalej uvádza, že úpravy štátnych hraníc na takto určenú výmenu území zabezpečia „zmluvné strany osobitnou zmluvou”. Takáto dohoda sa neuzavrela.

Napokon riešenie sporných otázok stanovil čl. 27 takto :

„1. Riešenie sporných otázok, ktoré sa vyskytnú pri realizácii a prevádzke Sústavy vodných diel, je úlohou splnomocnencov vlád.

2. Ak by sa splnomocnenci vlád pri riešení sporných otázok nedohodli, predložia ich na rozhodnutie vládam zmluvných strán.”

19. Spoločný zmluvný projekt, uvádzaný v predchádzajúcom bode, v niekoľkých ustanoveniach stanovil jednak ciele systému a jednak charakteristiky diela. Vo svojej poslednej verzii v ods. 6.2, stanovil že gabčíkovský derivačný kanál by mal dosahovať prietok 4000 metrov kubických za sekundu (m³ /s). Elektráreň by zahŕňala „osem… turbín s priemermi obežných kolies 9,20 m” a mala by „zväčša pracovať v špičkovej prevádzke a nepretržite pri vysokej hladine vody”. Týmto typom prevádzky sa malo vyrobiť 2650 gigawathodín (GWh) elektriny za rok. Projekt v ods. 4.4.2 ďalej uvádzal:

„Pri nízkom stave sa prietoky budú v zdrži denne akumulovať, čo zabezpečí špičkovú prevádzku gabčíkovskej elektrárne … minimálne 50 m³ za sekundu dodatočnej vody sa zabezpečí pre staré koryto (Dunaja), mimo zásobovania ramenného systému .”

Projekt ďalej špecifikoval, že v prípade, že prietok vody do derivačného kanála prekročí 4000 - 4500 m³ /s, prebytočné množstvo vody sa odvedie do starého koryta. Napokon, podľa ods. 7.7 projektu:

„Spoločný prevádzkový poriadok stanovuje, že pokiaľ ide o prevádzku zdrže Dunakiliti sa v prípade potreby do starého koryta Dunaja počas vegetačného obdobia prepustí prietokové množstvo 200 m³ /s, okrem zabezpečenia potrebného sanitárneho prietoku koryta.”

Spoločný zmluvný projekt obsahoval aj „Predbežný manipulačný a prevádzkový poriadok”, pričom v jeho čl. 23 sa uvádzalo, že „konečný manipulačný a prevádzkový poriadok bude schválený do roka po uvedení Sústavy do prevádzky”. (Spoločný zmluvný projekt, súhrnná dokumentácia, zv. O-1-A.)

Nagymaros so 6 turbínami mal podľa ods. 6.3 projektu predstavovať „vodnú elektráreň… u základného typu schopnej špičkovej prevádzky počas 5 hodín v intervale prietokového množstva 1000 - 2500 m³ /s” denne. Plánovaná ročná výroba mala dosiahnuť 1025 GWh (t.j. 38% výroby Gabčíkova pri inštalovanom výkone len 21% výkonu Gabčíkova).

20. Z toho vyplýva, že projekt mal mať formu integrovaného spoločného diela zabezpečeného dvoma zmluvnými stranami na rovnakom základe financovania výstavby a prevádzky diel. Jednotná a nerozdeliteľná povaha sa mala realizovať pomocou Spoločného zmluvného projektu, ktorý doplňoval Zmluvu. Konkrétne Maďarsko malo mať kontrolu nad haťou a objektmi v Dunakiliti a stupňom Nagymaros, pričom Československo malo mať kontrolu nad objektmi v Gabčíkove.

*

21. Harmonogram práce bol stanovený v Dohode o vzájomnej pomoci podpísanej oboma stranami 16. septembra 1977 spolu so Zmluvou. Táto dohoda navyše uvádzala určité úpravy rozdelenia prác medzi stranami, ako to stanovila Zmluva.

Práce na projekte začali v roku 1978. Z iniciatívy Maďarska sa obe strany najprv dohodli prostredníctvom dvoch protokolov podpísaných 10. októbra 1983 (pričom jedným sa dopĺňal čl. 4, ods. 4 Zmluvy z roku 1977 a druhým Dohoda o vzájomnej pomoci), spomaliť výstavbu a pozastaviť uvedenie elektrární do prevádzky a potom, protokolom podpísaným 6. februára 1989 (ktorým sa dopĺňala Dohoda o vzájomnej pomoci), urýchliť projekt.

22. V dôsledku intenzívnej kritiky, ktorú spôsobila výstavba vodného diela v Maďarsku, maďarská vláda sa rozhodla dňa 13. mája 1989 prerušiť práce na stupni Nagymaros až do ukončenia jednotlivých štúdií, ktoré mali kompetentné orgány dokončiť do 31. júla 1989. Dňa 21. júla 1989 predĺžila maďarská vláda prerušenie prác v Nagymarosi do 31. októbra 1989 a okrem toho pozastavila práce v Dunakiliti do toho istého dátumu. Nakoniec, 27. októbra 1989 sa Maďarsko rozhodlo zanechať práce v Nagymarosi a udržiavať status quo v Dunakiliti.

23. Počas tohto obdobia sa medzi stranami konali rokovania. Aj Československo začalo skúmať alternatívne riešenia. Jedno z nich, neskôr známe ako „Variant C”, obsahovalo jednostranné odklonenie Dunaja Československom na jeho územie približne 10 kilometrov nad Dunakiliti (náčrt mapky č. 3). V konečnej fáze Variant C zahŕňal výstavbu prehradenia v Čunove a ochrannej hrádze spájajúcej prehradenie s južným brehom derivačného kanála. Tomu zodpovedajúca zdrž mala mať menšiu plochu a mala zadržiavať približne o 30% menší objem zásob vody v porovnaní s pôvodnou zdržou. Prijalo sa opatrenie o výstavbe pomocných objektov, a to: odberný objekt na napájanie Mošonského Dunaja; hať v inundácii na presmerovanie povodňovej vody pozdĺž starého koryta Dunaja; pomocná plavebná komora; a dve vodné elektrárne (jedna s kapacitou ročnej výroby 4 GWh na Mošonskom Dunaji a druhá s výrobou 174 GWh na starom koryte Dunaja). Odber vody do bočných ramien Dunaja na československom brehu mal byť zabezpečený pomocou dvoch odberných objektov v derivačnom kanále v Dobrohošti a v Gabčíkove. Malo sa nájsť riešenie pre maďarský pobrežný úsek. Navyše, otázka prehĺbenia koryta Dunaja na sútoku derivačného kanála a starého koryta rieky zostala nevyriešená.

Dňa 23. júla 1991 slovenská vláda rozhodla „začať v septembri 1991 výstavbu, aby sa vodné dielo Gabčíkovo uviedlo do prevádzky „dočasným riešením“. Toto rozhodnutie schválila vláda ČSFR 25. júla. Práce na Variante C začali v novembri 1991. Medzi oboma stranami pokračovali diskusie, avšak bez výsledku a 19. mája 1992 maďarská vláda doručila československej vláde verbálnu nótu, ktorou ukončila platnosť Zmluvy z roku 1977 s účinnosťou od 25. mája 1992. 15. októbra 1992 Československo začalo práce, aby umožnilo uzavrieť Dunaj a od 23. októbra pokračovalo v prehradzovaní rieky.

24. Dňa 23. októbra 1992 Súd obdržal „Podanie Maďarska proti Českej a Slovenskej Federatívnej Republike o odklonení rieky Dunaj”; avšak Maďarsko pripustilo, že neexistoval základ, podľa ktorého by Súd mohol konať o podaní, ku ktorému Československo nepodniklo žiadne kroky. Medzitým, Komisia Európskych spoločenstiev ponúkla sprostredkovanie a počas rokovania oboch strán s Komisiou uskutočnenom v Londýne 28. októbra 1992, obe strany prijali viaceré predbežné záväzky. V zásade sa dohodli, že spor by sa mal predložiť Medzinárodnému súdnemu dvoru, že trojstranná misia na zistenie skutočností by mala podať správu o Variante C najneskôr do 31. októbra a že trojstranná skupina nezávislých expertov by mala predložiť návrhy na núdzové opatrenia, ktoré treba prijať.

25. Dňa 1. januára 1993 vzniklo Slovensko ako nezávislý štát. Dňa 7. apríla 1993 bola v Bruseli podpísaná „Osobitná dohoda o predložení sporu medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou o Projekte Gabčíkovo-Nagymaros Medzinárodnému súdnemu dvoru”, text ktorej sa uvádza v bode 2 vyššie. Po notifikácii Osobitnej dohody Súdu, Maďarsko informovalo Súd listom zo dňa 9. augusta 1993, že považuje svoje „pôvodné podanie za bezpredmetné a … prekonané”.

Podľa čl. 4 Osobitnej dohody „ strany (súhlasia), že do doby kým Súd vynesie konečný rozsudok, vypracujú a budú uplatňovať dočasný vodohospodársky režim Dunaja“. Tento režim však nebolo ľahké dosiahnuť. Napustenie čunovskej zdrže viedlo rýchlo k výraznému zníženiu prietoku a hladiny vody v starom koryte Dunaja po prúde, ako aj v ramenách rieky. 26. augusta 1993 Maďarsko a Slovensko dosiahli dohodu o ustanovení trojstrannej skupiny expertov (jeden expert menovaný každou stranou a traja nezávislí experti menovaní Komisiou Európskych spoločenstiev).

„Aby zabezpečila spoľahlivé a nesporné údaje o najvýznamnejších účinkoch súčasného prietokového množstva vody a opatreniach na nápravu, ktoré sa už vykonali, a aby sa prijali odporúčania na primerané opatrenia.”

Dňa 1. decembra 1993 experti menovaní Komisiou Európskych spoločenstiev odporučili prijatie rôznych dočasných opatrení na zlepšenie situácie. Strany neboli schopné dohodnúť sa na týchto odporúčaniach. Po zdĺhavých rokovaniach nakoniec 19. apríla 1995 uzavreli Dohodu „o niektorých dočasných technických opatreniach a prietokoch do Dunaja a do mošonského ramena Dunaja ”. Dohoda umožnila zvýšiť prietokové množstvo vody do Mošonského Dunaja na 43 m³ /s. Predvídala ročný priemerný prietok do starého koryta vo výške 400 m³ /s (bez prietokov v čase povodne). A nakoniec, v záujme zlepšenia zásobovania bočných ramien Dunaja na maďarskej strane, predvídala výstavbu prelievanej dnovej prehrádzky Maďarskom pri Dunakiliti. Bolo stanovené, že platnosť tejto dohody uplynie 14 dní po rozsudku Súdu.

*

* *

26. Prvá časť preambuly Osobitnej dohody obsahuje zmienku o sporných otázkach, ktoré vznikli medzi Československom a Maďarsko v súvislosti s plnením a skončením nielen Zmluvy z roku 1977, ale aj „súvisiacich dokumentov”; v ďalšej časti preambuly sa uvádza, že pre účely Osobitnej dohody sa Zmluva z roku 1977 a súvisiace dokumenty budú označovať ako „Zmluva”. O „Zmluve“ sa výslovne hovorí v znení otázok predložených Súdu v čl. 2, ods. 1, písm. (a) a (c) Osobitnej dohody.

Osobitná dohoda však nevymedzuje pojem „súvisiace dokumenty”, ani ich nevymenúva. Strany venovali tejto otázke určitú pozornosť - najmä v písomnom konaní - avšak nedohodli sa na presnom zmysle pojmu alebo na dokumentoch, na ktoré sa pojem vzťahuje. Súd však vzal na vedomie to, že strany sa pravdepodobne zhodli na tom, zahrnúť pod tento pojem prinajmenej dokumenty súvisiace s vykonávaním Zmluvy z roku 1977, ako napr. Dohodu o vzájomnej pomoci zo 16. septembra 1977 a jej doplňujúce protokoly z 10. októbra 1983 a 6. februára 1989 (pozri bod 21 vyššie), a Dohodu o štatúte splnomocnencov plniacich úlohy súvisiace s výstavbou a prevádzkou Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, podpísanú v Bratislave 11. októbra 1979. Súd vzal na vedomie to, že Maďarsko, na rozdiel od Slovenska, odmietla uplatniť vymedzenie dokumentov súvisiacich so Zmluvou z roku 1977 na spoločný zmluvný projekt (pozri bod 19 vyššie), ktorý odmietla považovať za „dohodu na rovnakej úrovni ako ostatné (…) súvisiace zmluvy a medzištátne dohody”.

Nakoniec, Súd berie na vedomie to, že strany sa sústredili, pri koncipovaní odpovedí, ktoré podľa ich názoru mali nasledovať na otázky uvedené v Osobitnej dohode, na zdôvodnenie opodstatnenosti Zmluvy z roku 1977; a že boli v situácii, keď museli svoje argumenty rozšíriť na „súvisiace dokumenty”, pretože ich považovali za súčasť celkového zmluvného systému, ktorého osud bol principiálne spojený s osudom hlavnej časti, Zmluvy z roku 1977. Súd berie na vedomie postoje strán a nepokladá za potrebné v tejto fáze ďalej skúmať túto záležitosť.

27. Súd sa teraz vráti k otázkam predložených stranami. V zmysle čl. 2, ods. 1 (a) Osobitnej dohody strany požiadali Súd, aby predovšetkým rozhodol:

„či bola Maďarská republika oprávnená prerušiť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte Nagymaros a na časti projektu Gabčíkovo, za ktorú zodpovedala, podľa Zmluvy, Maďarská republika.”

28. Súd pripomína, že Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros je definovaná v čl. 1, ods. 1 Zmluvy z roku 1977 ako „jednotná a nerozdeliteľná prevádzková sústava objektov”.

Vodné diela, ktoré mali tvoriť túto Sústavu, sú uvedené vo všeobecných podmienkach vyššie (pozri bod 18). Podrobnosti uvádzajú ods. 2 a 3 čl. 1 Zmluvy.

Vodné dielo Gabčíkovo podľa ods. 2 tvoria tieto hlavné objekty:

„(a) zdrž Hrušov - Dunakiliti v úseku Dunaja na riečnom kilometri (ďalej len rkm) 1860 - 1842 s maximálnou vzdutou hladinou 131,10 metrov nad Baltickým morom (Ďalej len m n.B.), na československom území a Maďarskom území;

(b) hať Dunakiliti a pomocná plavebná komora na rkm 1842 na Maďarskom území;

(d) stupeň na derivačnom kanále na československom území, ktorý pozostáva z vodnej elektrárne s inštalovaným výkonom 720 MW, z dvoch plavebných komôr a príslušenstva;

(e) upravené staré koryto Dunaja na rkm 1842 - 1811 na spoločnom Maďarsko-československom úseku,

(f) prehĺbené a regulované koryto Dunaja na rkm 1811 - 1791 na spoločnom Maďarsko-československom úseku.”

Vodné dielo Nagymaros podľa ods. 3 tvoria tieto hlavné objekty:

„(a) zdrž a potrebné ochranné objekty v úseku Dunaja na rkm 1.791 - 1.696,25 a v úsekoch prítokov ovplyvnených vzdutím, vybudovaných na maximálne vzdutie 107,83 m n. B. na Maďarskom a československom území;

(b) stupeň na rkm 1.696,25 na Maďarskom území, ktorý pozostáva z hate, vodnej elektrárne s inštalovaným výkonom 158 MW, z dvoch plavebných komôr a príslušenstva;

(c) prehĺbené a regulované koryto Dunaja na Maďarskom území v úseku Dunaja, v obidvoch jeho ramenách, na rkm 1.696,25 - 1.657.”

29. Okrem toho presné rozdelenie prác pri výstavbe objektov, za ktoré zodpovedala každá strana bolo stanovené v čl. 5 ods. 5 Zmluvy z roku 1977 takto:

„5. Práce a dodávky spojené s realizáciou spoločnej investície sa rozdelili medzi zmluvné strany takto:

(a) Československá strana bude realizovať:

(1) ľavobrežné objekty zdrže Hrušov - Dunakiliti na československom území;

(2) derivačný kanál - prívodný kanál na československom území;

(3) stupeň Gabčíkovo na československom území;

(4) ochranné opatrenia zdrže Nagymaros na československom území okrem oblasti dolný Ipeľ;

(5) rekultivácie na československom území.

(b) Maďarská strana bude realizovať:

(1) pravobrežné objekty zdrže Dunakiliti - Hrušov na československom území vrátane spájacej hrádze a usmerňovacej hrádze;

(2) pravobežné objekty zdrže Hrušov - Dunakiliti na Maďarskom území;

(3) hať Dunakiliti na Maďarskom území;

(4) derivačný kanál - odpadový kanál na československom území;

(5) prehĺbenie koryta Dunaja pod Palkovičovom na Maďarskom a československom území;

(6) úpravu starého koryta Dunaja na Maďarskom a československom území;

(7) prevádzkové zariadenia vodného diela Gabčíkovo (dopravné prostriedky a stroje na údržbu) na československom území;

(8) ochranné opatrenia zdrže Nagymaros pre oblasť dolný Ipeľ na československom území;

(9) ochranné opatrenia zdrže Nagymaros na Maďarskom území;

(10) stupeň Nagymaros na Maďarskom území;

(11) prehĺbenie koryta pod stupňom Nagymaros na Maďarskom území;

(12) prevádzkové zariadenia vodného diela Nagymaros (dopravné prostriedky a stroje na údržbu) na Maďarskom území;

(13) rekultivácie na Maďarskom území.”

30. Ako už Súd uviedol (pozri bod 18 vyššie), čl. 1, ods. 4 Zmluvy z roku 1977 všeobecne vymedzil, že „technické údaje” Sústavy vodných diel budú uvedené v „Spoločnom zmluvnom projekte”. Harmonogram prác bol stanovený v Dohode o vzájomnej pomoci podpísanej týmito dvomi stranami 16. septembra 1977 (pozri bod 21 vyššie). Podľa ustanovení čl. 1, ods. 1 tejto Dohody všetky práce na Sústave vodných diel mali byť dokončené v roku 1991. Ako sa uvádza v ods. 2 toho istého článku, celkový harmonogram výstavby bol pripojený k dohode s tým, že podrobný harmonogram prác sa má vypracovať v Spoločnom zmluvnom projekte. Dohoda zo 16. septembra 1977 bola ďalej dvakrát doplnená. V Protokole podpísanom 10. októbra 1983 sa strany najprv dohodli odložiť práce a uvedenie elektrární do prevádzky o 4 ďalšie roky; potom v Protokole podpísanom 6. februára 1989 sa strany naopak rozhodli urýchliť výstavbu o 15 mesiacov, pričom prevádzka celej sústavy sa mala spustiť v roku 1994. Ku každému protokolu bol pripojený nový celkový harmonogram výstavby, ktoré sa mali realizovať pomocou nových podrobných harmonogramov začlenených do Spoločného zmluvného projektu.

31. Na jar 1989 práce v oblasti Gabčíkova značne pokročili: priehrada v Dunakiliti bola ukončená na 90%, priehrada v Gabčíkove bola dokončená na 85% a derivačný kanál bol dokončený na 60% (pod Gabčíkova) a na 95% (nad Gabčíkovom), a hrádze zdrže Dunakiliti-Hrušov boli na jednotlivých miestach dokončené na 70% - 98%. Inak tomu bolo v oblasti Nagymarosu, kde, hoci sa hrádze budovali, jediným objektom, ktorý súvisel so zdržou bola ochranná hrádza, ktorá mala uľahčiť jej výstavbu.

32.V dôsledku hlbokých politických a ekonomických zmien, ktoré sa v tomto čase odohrali v strednej Európe, sa projekt Gabčíkovo-Nagymaros v Československu, ale najmä v Maďarsku stal predmetom rastúcich obáv, jednak v určitej časti verejnej mienky, jednak určitých vedeckých kruhov. Neistota sa netýkala len ekonomickej priechodnosti projektu, ale najmä záruk na zachovanie životného prostredia a vyvolal atmosféru narastajúcich obáv a nesúhlasu voči projektu.

33. Za tejto situácie 13. mája 1989 maďarská vláda prijala uznesenie o pozastavení prác na stupni Nagymaros a nariadila:

„príslušným ministrom zadať ďalšie výskumné úlohy, aby v súvislosti s medzinárodnou zmluvou o danej investícii pripravili Rade ministrov fundované podklady na predloženie návrhov do parlamentu. V uvedenom záujme musíme preskúmať medzinárodné a právne dôsledky, technické hodnotenie a záväzky týkajúce sa nepretržitej plavby na Dunaji, ako aj ekologických a seizmických dopadov na životné prostredie v prípade zastavenia prác na investičnom celku Nagymaros. Ďalej je potrebné preskúmať možnosti náhrady stratenej elektrickej energie a postupy na minimalizovanie nárokov na náhradu škôd.”

Pôvodným zámerom bolo výstavbu stupňa Nagymaros pozastaviť na obdobie trvania výskumných úloh, ktoré sa mali skončiť do 31. júla 1989. Československá vláda okamžite protestovala doručením písomného stanoviska veľvyslancovi Maďarska v Prahe 15. mája 1989. Predsedovia vlád oboch štátov sa stretli 24. mája 1989, ale ich rozhovory neviedli k žiadnemu podstatnému výsledku. 2. júna maďarský parlament poveril vládu, aby začala rokovania s Československom s cielom modifikovať Zmluvu z roku 1977.

34. Na rokovaní splnomocnencov dňa 8. a 9. júna 1989 Maďarsko poskytlo Českolovensku množstvo ubezpečení o pokračovaní prác v oblasti Gabčíkova a podpísala protokol, v zápisnici z ktorého sa nachádza aj táto pasáž.

„Mimoriadny splnomocnenec maďarskej vlády a maďarský splnomocnenec konštatovali, že maďarská strana dokončí výstavbu projektu Gabčíkovo v dohodnutom čase a podľa plánov projektu. Už boli vydané smernice na pokračovanie prác, ktoré boli pozastavené v dôsledku nedorozumení.”

Tieto ubezpečenia boli znovu zopakované v liste splnomocnenca vlády MĽR adresovanom československému splnomocnencovi 9. júna 1989.

35. Vzhľadom na prerušenie prác na stupni Nagymaros maďarský podpredseda vlády, v liste zo dňa 24. júna 1989, adresovanom československému podpredsedovi vlády, sa vyjadril takto:

„Maďarská akadémia vied (MAV) študovala environmentálne, ekologické dopady a kvalitu vody, ako aj seizmologické účinky prerušenia a realizácie stupňa Nagymaros Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros.

Po preštudovaní predpokladaných dopadov výstavby podľa pôvodného projektu výbor (ad hoc) Akadémie vied (ustanovený na tento účel) dospel k záveru, že nemáme adekvátne poznatky o následkoch environmentálnych rizík.

Výbor je toho názoru, že riziká výstavby Sústavy vodných diel podľa pôvodného projektu nemožno pokladať za prijateľné. Prirodzene, nemôžeme s istotou tvrdiť, či tieto nepriaznivé dopady budú pretrvávať, preto odporúča , že je potrebný ďalší dôkladný a časovo náročný výskum..”

36. Predsedovia vlád Maďarska a Československa sa opätovne stretli na neúspešných rokovaniach 20. júla 1989. Okamžite po tomto stretnutí maďarská vláda prijala druhé uznesenie, na základe ktorého sa prerušenie prác v stupni Nagymaros predĺžilo do 31. októbra 1989. Toto uznesenie však išlo ešte ďalej, keď nariadilo pozastavenie do toho istého dátumu „prípravných prác na uzavretí riečneho koryta v … Dunakiliti“; účelom tohto opatrenia bolo vyzvať „medzinárodné vedecké inštitúcie (a) zahraničné vedecké ústavy a expertov“ na spolupráci s „maďarskými a československými ústavmi a expertmi” pri hodnotení ekologického dopadu projektu, „rozvoja technického prevádzkového systému ochrany kvality vody a … jeho realizácii”.

37.V nasledujúcom období oba štáty uskutočnili rokovania na rôznych úrovniach, ale ukázali sa ako neplodné. Napokon listom zo 4. októbra 1989 maďarský predseda vlády formálne navrhol Československu, aby úsek projektu Nagymaros celkom zastavil a aby sa uzavrela dohoda na zníženie ekologických rizík spojených s úsekom projektu Gabčíkovo. Navrhoval, aby sa dohoda uzavrela do 30. júla 1990.

Obaja predsedovia vlád sa stretli 26. októbra 1989, ale neboli schopní dosiahnuť dohodu. Verbálnou nótou z 30. októbra 1989 Československo, potvrdzujúc názory, ktoré vyjadrilo počas týchto rozhovorov, navrhlo Maďarsku prerokovať dohodu o systéme technických prevádzkových a ekologických záruk súvisiacich s projektom Gabčíkovo-Nagymaros „za predpokladu, že maďarská strana začne okamžite prípravné práce na naplnenie koryta Dunaja v oblasti Dunakiliti”. Dodalo, že technické zásady dohody by sa mohli navrhnúť do dvoch týždňov a dohoda samotná by sa mohla podpísať do konca marca 1993. Po prijatí navrhovaných zásad Maďarsko „(malo) začať skutočné prehradenie koryta Dunaja”. Československo ďalej potvrdilo ochotu „uzavrieť… separátnu dohodu, v ktorej by sa obe strany zaviazali obmedziť alebo vylúčiť špičkový režim … Sústavy”. Taktiež navrhlo „vrátiť sa ku konečným termínom uvedeným v protokole z októbra 1983”, čím by sa termíny výstavby stupňa Nagymaros predĺžili o 15 mesiacov tak, aby Maďarsko mohlo takto získaný čas využiť na štúdium ekologických problémov a formulovanie vlastných návrhov v potrebnom čase. Československo na záver oznámilo, že ak by Maďarsko naďalej jednostranne porušovalo Zmluvu, Československo by pristúpilo k výstavbe dočasného riešenia.

Medzitým maďarská vláda prijala 27. októbra ďalšie uznesenie, ktorým sa rozhodla skončiť výstavbu vodného diela Nagymaros a ponechať opatrenia predtým prijaté na prerušenie prác v Dunakiliti. Potom verbálnymi nótami z 3. a 30. novembra 1989 Maďarsko predložilo Československu návrh zmluvy, ktorý zahŕňal predchádzajúce návrhy na vylúčenie špičkového režimu prevádzky gabčíkovskej elektrárne a na zanechanie výstavby vodného diela Nagymaros. Návrh uvádzal uzavretie dohody o dokončení Gabčíkova ako výmenu za záruky na ochranu životného prostredia. Napokon predpokladal možnosť, že sa jedna alebo druhá strana obráti na rozhodcovský súd alebo na Medzinárodný súdny dvor , v súvislosti s rozdielnymi názormi strán a ich vlád, ktoré vznikli a budú pretrvávať v otázkach výstavby a prevádzky vodného diela Gabčíkovo, ako aj v opatreniach, ktoré sú potrebné prijať na ochranu životného prostredia. Maďarsko konštatovalo, že je pripravená okamžite pristúpiť „na prípravné práce na odbagrovanie koryta v Dunakiliti”. Ďalej vymedzujúc, že pokým sa neuzavrie dohoda o garanciách, rieka by sa nemala v Dunakiliti prehradiť..

38. Počas zimy 1989 - 1990 sa zmenila politická situácia v Československu aj v Maďarsku a nové vlády boli postavené pred mnoho nových problémov.

Na jar 1990 nová maďarská vláda pri predkladaní Programu národnej obnovy oznámila, že celý projekt Gabčíkovo-Nagymaros bol „omyl” a že by mala v čo najkratšom čase iniciovať rokovania s československou vládou „o nahradení a podieľaní sa na škodách”. 20. decembra 1990 maďarská vláda prijala uznesenie na začatie rokovaní s Československom o skončení Zmluvy vzájomnou dohodou a o uzavretí dohody na riešenie následkov skončenia Zmluvy. 15. februára 1991 maďarský splnomocnenec doručil návrh dohody v zmysle týchto zámerov svojmu československému partnerovi.

Toho istého dňa československý prezident vyhlásil, že projekt Gabčíkovo-Nagymaros je „pomník totalite a gigantománii, ktorá je proti prírode”, pričom zdôraznil, že „problémom je, že (gabčíkovská elektráreň) sa už dobudovala”. Československý minister životného prostredia v prejave pred maďarským parlamentným výborom 11. septembra 1991 však vyhlásil, že „projekt Gabčíkovo-Nagymaros je starý a zastaraný, avšak ak aj existuje „veľa dôvodov na zmenu a modifikáciu Zmluvy,…je neprijateľné Zmluvu zrušiť… a ďalej o nej rokovať”.

Počas nadchádzajúceho obdobia Maďarsko upustilo od dokončenia diela v Dunakiliti, za ktoré bola stále zodpovedná. Hoci naďalej udržiavala objekty, ktoré už boli vybudované, a na konci roku 1991 dokončila práce týkajúce sa odpadového kanála derivačného kanála podľa čl. 5, ods. 5 (b) Zmluvy z roku 1977.

* *

39. Obe strany v spore zhodne uznali, že Zmluva z roku 1977, vyššie uvedená Dohoda o vzájomnej pomoci z roku 1977 a Protokol z roku 1989 boli právoplatne uzavreté a platné v čase, keď došlo k uvedeným okolnostiam.

Rovnako nenamietajú ani proti skutočnosti, že bez ohľadu na flexibilnosť ich znenia, nepredvídajú možnosť, aby signatári jednostranne prerušili alebo zastavili práce nimi uvádzané, ani aby sa tieto vykonali podľa nového harmonogramu, ktorý nebol schválený oboma zmluvnými stranami.

40. Počas celého konania Maďarsko argumentovalo, že hoci prerušila alebo zastavila určité práce na projekte, na druhej strane nikdy nepozastavila uplatňovanie samotnej Zmluvy z roku 1977 . Na zdôvodnenie svojho správania sa, v podstate vychádzala zo „stavu ekologickej núdze.“

Maďarsko tvrdilo, že rôzne zariadenia Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros boli naprojektované tak, aby umožnili prevádzku gabčíkovskej elektrárne v špičkovom režime. Voda by prechádzala cez elektráreň len dva razy denne v čase energetickej špičky. Prevádzka v špičkovom režime si vyžiadala obrovské rozšírenie plochy (60 km² ) plánovanej zdrže v Dunakilliti, ako aj hať v Nagymarosi na pokrytie vzdutia a zníženie kolísania hladiny vody pod Gabčíkovom. Takýto systém, o ktorom sa predpokladalo, že bude ekonomickejší ako prietokové riečne elektrárne, obsahoval ekologické riziká, ktoré Maďarsko považovalo za neprijateľné.

Podľa Maďarska zásadné ekologické riziká, ktoré mohla Sústava spôsobiť, sú tieto: v Gabčíkove/Dunakiliti - podľa pôvodného projektu, ako sa uvádza v Spoločnom zmluvnom projekte -, sa zvyšné prietokové množstvo do starého koryta Dunaja obmedzilo na 50 m³ /s , okrem prietoku zabezpečeného pre systém bočných ramien. Tento objem sa počas vegetačnej sezóny mohol zvýšiť na 200 m³ /s. Dodatočné prietokové množstvá a najmä povodňové prietoky bolo možné zabezpečiť v rozsahu, ktorý nebol stanovený. Za týchto okolností by hladina podzemnej vody najviac klesla v Szigetközi. Ďalej, podzemnú vodu by už neposkytoval Dunaj - ktorý by naopak pôsobil ako drenáž - ale hať stojatej vody v Dunakiliti a bočných ramenách, ktoré by sa mohli zaniesť naplaveninami. Dlhodobo by sa vážne zhoršila kvalita vody. Pokiaľ ide o povrchovú vodu, mohlo by dôjsť k eutrofikácii, najmä v hati; takže namiesto starého Dunaja by vznikla rieka zanesená pieskom, kadiaľ by pretekalo len relatívne malé množstvo vody. Ramenný systém by sa z väčšej časti oddelil od hlavného koryta. Poriečna fauna a flóra, ako to býva v aluviálnych rovinách, by bola odsúdená na vyhynutie.

Čo sa týka stupňa Nagymaros, Maďarsko argumentovalo, že ak by sa bola vybudovala zdrž, koryto Dunaja by bolo na hornom toku zanesené, v dôsledku čoho by sa v tejto oblasti zhoršila kvalita presakujúcej vody zachytávanej v studniach. Navyše, prevádzka elektrárne Gabčíkovo v špičkovom režime by spôsobila významné denné zmeny hladiny vody v zdrži na hornom toku, čo by mohlo vytvoriť hrozbu najmä pre vodné biotopy. Ďalej, výstavba a prevádzka priehrady Nagymaros by spôsobila eróziu koryta rieky po prúde v blízkosti szentendreského ostrova. Hladina vody v rieke by v tejto oblasti klesla a výdatnosť pobrežných studní, ktoré zabezpečujú dve tretiny dodávok vody mestu Budapešť, by sa výrazne znížila. Zredukovala by sa, alebo možno zmizla aj filtračná vrstva a v určitých častiach rieky by sa ukladali jemné sedimenty. Toto tvorí dvojnásobný dôvod vážneho ohrozenia kvality presakujúcej vody.

Na základe takejto prognózy, podloženej rôznymi vedeckými štúdiami, Maďarsko dospelo k záveru, že „stav ekologickej núdze“ skutočne existuje od roku 1989.

41. Vo svojich písomných podaniach Maďarsko obvinilo Československo z toho, že aj pred rokom 1989 porušovalo rôzne ustanovenia Zmluvy z roku 1977, keď odmietlo zohľadniť zrejmé ekologické riziká a trvalo na pokračovaní výstavby práve stupňa Nagymaros. V tejto súvislosti Maďarsko argumentovalo, že podľa čl. 3, ods. 2 Dohody zo 6. mája 1976 o Spoločnom zmluvnom projekte za výskum dopadov projektu na životné prostredie zodpovedá Československo. Maďarsko zdôraznilo, že Československo neuskutočnilo adekvátny výskum a potenciálne dopady projektu na životné prostredie začalo hodnotiť len od septembra 1990. Zdá sa však, že v záverečnej fáze svojej argumentácie Maďarsko túto sťažnosť nekoncipovalo ako argument formálne zdôvodňujúci prerušenie a zastavenie prác, za ktoré nesie zodpovednosť podľa Zmluvy z roku 1977. Sústredila sa skôr na porušenia Zmluvy pred rokom 1989, z ktorých viní Československo, ako na jeden z prvkov prispievajúcich k vzniku stavu núdze.

42. Maďarsko navyše od začiatku namietalo, že jej správanie by sa v tomto prípade nemalo posudzovať len vo vzťahu k zmluvnému právu. Uviedla, že v zmysle čl. 4 Viedenský dohovor z 23. mája 1969 o zmluvnom práve nemožno aplikovať na Zmluvu z roku 1977, keďže bola uzatvorená skôr, ako dohovor nadobudol platnosť vo vzťahu k týmto stranám. Maďarsko, poukazujúc na jurisdikciu Súdu, skutočne uznáva, že dohovor v mnohých ohľadoch odráža existujúce obyčajové právo. Napriek tomu Maďarsko zdôraznilo nevyhnutnosť zaujať opatrný postoj, a navrhla, aby Súd zvážil súlad podmienok dohovoru s medzinárodným obyčajovým právom.

43. Slovensko kategoricky odmietlo, aby sa základ na prerušenie alebo zastavenie plnenia zmluvnej povinnosti hľadal mimo zmluvného práva. Uznala, že Viedenský dohovor z roku 1969 sa ako taký nemôže aplikovať na Zmluvu z roku 1977, avšak zároveň zdôraznila, že množstvo ustanovení dohovoru odráža predtým existujúce normy medzinárodného obyčajového práva a presne uviedla, že sa to týka najmä ustanovení časti V o neplatnosti ukončenia a pozastavenia platnosti zmlúv. Slovensko okrem toho konštatovalo, že po nadobudnutí platnosti Viedenského dohovoru vo vzťahu k stranám, Maďarsko síce potvrdilo pristúpenie k základným záväzkom stanovených Zmluvou z roku 1977 a podpísala Protokol zo 6. februára 1989, ktorým sa skrátil harmonogram prác; a toto viedlo k záveru, že Viedenský dohovor je použiteľný na „zmluvný právny režim” vytváraný sieťou vzájomne súvisiacich dohôd, ktorých súčasťou je aj Protokol z roku 1989.

44. V priebehu konania Slovensko uvádzalo rozsiahle argumenty, že stav núdze, na ktorý sa odvoláva Maďarsko, nevytvára dôvod na pozastavenie zmluvnej povinnosti uznanej zmluvným právom. Zároveň spochybňovala tvrdenia, že by „ekologická núdza” alebo „ekologické riziko” vo vzťahu k zodpovednosti štátu mohli vytvoriť okolnosť vylučujúcu protiprávnosť konania.

Slovensko v žiadnom prípade nepripustilo, že by v danom spore v roku 1989 alebo neskôr bolo došlo k „ekologickému stavu núdze”. Odvolávala sa na autoritu rôznych vedeckých štúdií, keď tvrdila, že Maďarsko podalo prehnane pesimistickú charakteristiku situácie, i keď Slovensko, prirodzene, možnosť vzniku ekologických problémov neodmieta, tvrdí však, že ich možno vo veľkej miere napraviť. Podobne zdôraznila, že dohoda o spôsobe prevádzky gabčíkovskej elektrárne v špičkovom režime sa síce nedosiahla, ale že obavy Maďarska sa týkajú len extrémnych prevádzkových podmienok. Takisto argumentovala, že pôvodný projekt prešiel od roku 1977 rôznymi úpravami a že ho bolo možné modifikovať aj ďalej, napríklad vzhľadom na prietokové množstvo vody vyhradené pre staré koryto Dunaja, alebo dodávku vody do bočných ramien pomocou prelievaných hrádzok.

45. Slovensko ďalej popiera, že by akýmkoľvek spôsobom porušila Zmluvu z roku 1977 - osobitne čl. 15 a 19 - tvrdiac okrem iného, že v zmysle čl. 3, ods. 2 Dohody zo 6. mája 1976 týkajúcej sa Spoločného zmluvného projektu, výskum dopadu projektu na životné prostredie nebol výlučnou povinnosťou Československa, ale vždy tej strany, na území ktorej sa objekt nachádzal.

Napokon, Slovensko naopak vytýka Maďarsku, že tým, ako prijala jednostranné opatrenia na prerušenie a zastavenie prác, porušila ustanovenia čl. 27 Zmluvy z roku 1977 (pozri bod 18 vyššie), v zmysle ktorého bolo podľa jej názoru, potrebné postupovať pri riešení sporných otázok tak, ako sa uvádza v tomto článku.

* *

46. Súd sa nemusí podrobne zaoberať otázkou aplikovateľnosti Viedenského dohovoru z roku 1969 o zmluvnom práve. Musí zohľadniť iba skutočnosť, že mal už niekoľko príležitostí konštatovať, že niektoré pravidlá uvedené v tomto dohovore možno považovať za kodifikáciu existujúceho obyčajového práva. Súd je tohto názoru, že toto sa v mnohých smeroch týka ustanovení Viedenského dohovoru o skončení a pozastavení platnosti zmlúv stanovené v čl. 60 - 62 (pozri Právne následky pretrvávajúcej prítomnosti Južnej Afriky v Namíbii (juhozápadnej Afrike) v rozpore s uznesením Rady bezpečnosti číslo 276 (1970) pre štáty, Posudok, ICJ Reports 1971, str. 47 a Fisheries Jurisdiction (Veľká Británia proti Islandu), Jurisdikcia Súdu, Rozsudok, ICJ Reports 1973, str. 18; pozri taktiež Interpretácia dohody z 25. marca 1951 medzi Svetovou zdravotníckou organizáciou a Egyptom, Posudok, ICJ Reports 1980 str. 95 - 96).

Súd však nestráca zo zreteľa skutočnosť, že Viedenský dohovor je možné v každom prípade aplikovať na Protokol zo 6. februára 1989, ktorým sa Maďarsko a Československo dohodli urýchliť dokončenie prác týkajúcich sa projektu Gabčíkovo-Nagymaros.

47. Súd nemusí rozoberať ani otázku vzťahu medzi zmluvným právom a právom o zodpovednosti štátu, ku ktorým strany predložili obšírne argumenty, pretože tieto dve odvetvia medzinárodného práva sa zvyčajne odlišujú svojim rozsahom. Rozhodnutie či dohoda je, alebo nie je platná a či jej plnenie bolo, alebo nebolo riadne pozastavené či vypovedané, spadá pod zmluvné právo. Na druhej strane hodnotenie rozsahu, v rámci ktorého sa pozastavenie alebo vypovedanie dohody pokladá za nezlučiteľné so zmluvným právom, zahŕňa zodpovednosť štátu, ktorý na ňu pristúpil, a vykonáva sa podľa práva o zodpovednosti štátu.

Tým sa Viedenský dohovor z roku 1969 o zmluvnom práve obmedzuje - v ohraničenej miere - na definovanie podmienok, na základe ktorých možno zmluvu právoplatne vypovedať alebo pozastaviť; kým účinky vypovedania alebo pozastavenia považované za nesplnenie týchto podmienok, sú , na rozdiel od toho, výslovne vylúčené z dohovoru účinnosťou čl. 73. Navyše, je správne stanovené, že ak sa štát dopustí medzinárodného protiprávneho konania, jeho medzinárodná zodpovednosť zrejme vzniká bez ohľadu na povahu záväzku, ktorý sa prestal rešpektovať (porovnaj Interpretácia mierových zmlúv s Bulharskom, Maďarskom a Rumunskom, Druhá fáza, Posudok, ICJ Reports 1950, str. 228; a pozri čl. 17 návrhu článkov o zodpovednosti štátu, provizórne prijatého Komisiou pre medzinárodné právo na prvom čítaní, Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, 1980, zväzok II, časť 2, str. 32).

48. Súd nemôže akceptovať argument Maďarska, že v roku 1989 prerušením a následne pozastavením prác, za ktoré zodpovedala v oblasti Nagymaros a Dunakiliti, nepozastavila uplatňovanie samotnej Zmluvy z roku 1977, a ani ju následne neodmietala. Správanie sa Maďarska v tomto čase možno interpretovať iba ako výraz jej neochoty plniť prinajmenšom niektoré ustanovenia Zmluvy a Protokolu zo 6. februára 1989, ako boli definované v Spoločnom zmluvnom projekte. V dôsledku správania sa Maďarska nebolo možné zavŕšiť výstavbu Sústavy vodných diel, ktorú Zmluva výslovne definovala ako „jednotnú a nerozdeliteľnú”.

Súd okrem toho konštatuje, že keď sa Maďarsko odvolávala na stav núdze, v úsilí zdôvodniť svoje správanie, sama zaujala od začiatku postoj, ktorý spadá do rámca zodpovednosti štátu, čím implikovala, že pokiaľ by táto okolnosť chýbala, správanie sa Maďarska by bolo protiprávne. Stav núdze, ktorého sa dovoláva Maďarsko - predpokladajúc, že k nemu došlo - takto neumožnil dospieť k záveru, že v roku 1989 konala v súlade so záväzkami vyplývajúcimi zo Zmluvy z roku 1977, alebo že tieto povinnosti stratili pre Maďarsko záväznosť. Iba by umožnil potvrdiť, že za takýchto okolností, Maďarsko by vylúčilo svoju medzinárodnú zodpovednosť, keby konalo ako konalo. Nakoniec, Súd pripomína, že Maďarsko výslovne uznalo, že v každom prípade, takýto stav núdze by ho neoslobodil od povinnosti odškodniť svojho partnera.

*

49. Súd sa teraz bude venovať otázke či v roku 1989 existoval stav núdze, ktorý umožnil, aby Maďarsko, bez ohľadu na medzinárodnú zodpovednosť, prerušila alebo zanechala práce, ktoré bola povinná vykonať podľa Zmluvy z roku 1977 a súvisiacich dokumentov.

50. V tomto spore sa strany zhodujú, že existencia stavu núdze sa musí posudzovať v svetle kritérií stanovených Komisiou pre medzinárodné právo v čl. 33 návrhu Článkov o medzinárodnej zodpovednosti štátov, ktoré prijala na prvom čítaní. Toto ustanovenie hovorí:

„Článok 33. Stav núdze

1. Stavu núdze sa nemôže dovolávať štát ako dôvodu na vylúčenie protiprávnosti svojho konania, ktoré je v rozpore s medzinárodným záväzkom štátu, ak:

(a) konanie nebolo jediným prostriedkom ochrany podstatného záujmu štátu pred vážnym a bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom a

(b) konanie vážne poškodilo podstatný záujem štátu, voči ktorému má existujúci záväzok.

2. V žiadnom prípade sa stavu núdze nemôže dovolávať štát ako dôvodu na vylúčenie protiprávnosti:

(a) ak medzinárodný záväzok, voči ktorému je konanie štátu v rozpore, vyplýva z kogentnej normy všeobecného medzinárodného práva; alebo

(b) ak medzinárodný záväzok, voči ktorému je konanie štátu v rozpore, ukladá zmluva, ktorá vzhľadom na tento záväzku explicitne alebo implicitne vylučuje možnosť odvolávania sa na stav núdze; alebo

(c) ak daný štát prispel k vzniku stavu núdze”. (Ročenka Komisie pre medzinárodné právo 1980, zväzok II, časť 2, str. 34.)

Vo svojom komentári Komisia pre medzinárodné právo definovala „stav núdze” ako

„situáciu štátu, ktorého jediným prostriedkom, ako ochrániť podstatný záujem tohto štátu pred vážnym a bezprostredným ohrozením, je správanie sa, ktoré je v rozpore s tým, čo sa od neho vyžaduje v medzinárodnom záväzku voči inému štátu”(ibid.,ods. 1).

Komisia pre medzinárodné právo dospela k záveru, že „pojem stavu núdze je … hlboko zakorenený vo všeobecnom právnom myslení” (ibid., str. 49, ods. 31).

51. Súd predovšetkým zohľadňuje, že stav núdze je dôvodom, ktorý medzinárodné obyčajové právo uznáva ako dôvod na vylúčenie protiprávnosti konania v rozpore s medzinárodným záväzkom. Navyše konštatuje, že takýto dôvod na vylúčenie protiprávnosti je možné akceptovať len výnimočne. Komisia pre medzinárodné právo mala rovnaký názor, keď vysvetľovala, prečo sa rozhodla negatívne vymedziť pojem v čl. 33 svojho návrhu

„aby aj týmto formálnym prostriedkom ukázala, že prípad dovolávania sa stavu núdze ako dôvodu ospravedlnenia, sa musí zvažovať ako výnimočný, navyše ako zriedkavo prípustný v porovnaní s inými okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť…” (ibid., str. 51, ods. 40).

V tomto zmysle, podľa Komisie, stavu núdze sa možno dovolávať len za určitých prísne vymedzených podmienok, ktoré musia byť úhrnne splnené; pričom daný štát nie je výlučným posudzovateľom toho, či tieto podmienky boli splnené.

52. Pre tento spor sú relevantné nasledujúce základné podmienky stanovené v návrhu čl. 33: stav núdze musí byť vyvolaný „podstatným záujmom” štátu, ktorý sa dopustil konania odporujúceho niektorému z jeho medzinárodných záväzkov; tento záujem musí byť ohrozený „vážnym a bezprostredným ohrozením”; konanie, proti ktorému sa namieta, musí byť „jediným prostriedkom” ochrany tohto záujmu; toto konanie nesmie „vážne poškodiť podstatný záujem” štátu, voči ktorému záväzok existuje; a štát, ktorý sa dopustil tohoto konania, nesmie „prispieť k vzniku stavu núdze”. Tieto podmienky zohľadňujú medzinárodné obyčajové právo.

Súd sa teraz pousiluje určiť, či tieto podmienky boli splnené v čase prerušenia a zastavenia prác zo strany Maďarska, ktoré ich malo vykonávať podľa Zmluvy z roku 1977.

53. Súd nemal problémy uznať, že obavy Maďarska o životné prostredie v oblasti ovplyvnenej projektom Gabčíkovo-Nagymaros, sa týkajú „podstatného záujmu” štátu v zmysle uvedenom v čl. 33 Návrhu Komisie pre medzinárodné právo.

Komisia vo svojom komentári naznačila, že v tomto kontexte by sa nemal „podstatný záujem” redukovať iba na záležitosť „existencie” štátu a že celá otázka sa v konečnom dôsledku musí posúdiť vo svetle konkrétneho sporu (pozri Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, 1980, Zväzok II, časť 2, str. 49, ods. 32); a zároveň medzi situácie, ktoré môžu spôsobiť stav núdze zahrnula „vážne ohrozenie pre… ochranu životného prostredia celého územia štátu, alebo jeho časti (ibid., str. 35, ods. 3); a odkazujúc na prax štátov, uviedla, že „najmä v posledných dvoch desaťročiach, sa ochrana ekologickej rovnováhy začala považovať za „podstatný záujem” všetkých štátov” (ibid., str. 39, ods. 14).

Súd pripomína, že sa mu v tomto smere nedávno naskytla príležitosť zdôrazniť veľký význam, ktorý sa pripisuje ochrane životného prostredia, nielen z hľadiska štátov, ale aj celého ľudstva:

„životné prostredie nie je abstrakcia, ale predstavuje životný priestor, kvalitu života a skutočné zdravie ľudí, vrátane nenarodených generácií. Existencia všeobecnej povinnosti štátov zabezpečiť, aby činnosti v ich pôsobnosti a pod ich riadením rešpektovali životné prostredie ostatných štátov alebo oblastí mimo národnej kontroly, je dnes súčasťou súboru medzinárodného práva týkajúceho sa životného prostredia” (Zákonnosť hrozby alebo použitia jadrových zbraní, Posudok, ICJ Reports 1996, str. 241 - 242, ods. 29).

54. Overenie existencie „ohrozenia“ v roku 1989, na ktoré sa odvoláva Maďarsko, jeho vážneho a bezprostredného“ charakteru, ako aj absencie „prostriedkov” na jeho odvrátenie, iných ako opatrenia, ktoré prijalo Maďarsko, aby prerušila a zanechala práce, predstavuje zložitý proces.

Ako už Súd naznačil (pozri bod 33 a n.), Maďarsko pri viacerých príležitostiach vyjadrilo v roku 1989 svoje „pochybnosti” v súvislosti s ekologickým dopadom výstavby Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, čo vysvetľuje jej nástojčivé požiadavky na uskutočnenie nového vedeckého výskumu.

Súd však berie do úvahy, že napriek vážnosti týchto pochybností, samotné nemohli vytvoriť objektívnu existenciu „ohrozenia” v zmysle nevyhnutného prvku stavu núdze. Slovo „ohrozenie” určite vyvoláva myšlienku „rizika”; práve presne týmto sa „ohrozenie” odlišuje od materiálnej škody. Avšak stav núdze nemohol existovať bez toho, aby sa „ohrozenie” v príslušnom čase patrične preukázalo; púha obava z možného „ohrozenia“ v tomto smere nestačí. Inak, sotva by to mohlo byť opačne, keď „ohrozenie”, ktoré vytvára stav núdze, musí byť zároveň aj „vážne” a „bezprostredné”. „Bezprostredné” je synonymom „okamžitého” alebo „časovej aproximácie” a ďaleko presahuje pojem „možnosti”. Ako zdôraznila Komisia pre medzinárodné právo vo svojom komentári , „mimoriadne vážne a bezprostredné” ohrozenie musí „hroziť záujmu v konkrétnom čase” (Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, 1980, Zväzok II, časť 2, str. 49, ods. 33). Podľa názoru Súdu, táto skutočnosť nevylučuje možnosť, že dlhodobé „ohrozenie” sa môže považovať za „bezprostredné”, len čo sa v konkrétnom čase preukáže, že uskutočnenie hrozby, bez ohľadu na to, ako je vzdialená, je napriek tomu isté a nevyhnutné.

Argument maďarskej strany o stave núdze nepresvedčil Súd, pretože sa ani v najmenšej miere nedokázalo, že v roku 1989 reálne existovalo „vážne” a „bezprostredné” „nebezpečenstvo”, a že opatrenia prijaté Maďarskom boli na to jedinou možnou reakciou .

Obe strany predložili k podaniam pozoruhodné množstvo vedeckých materiálov s cieľom posilniť vlastné argumenty. Týmto materiálom, v ktorých strany predložili svoje protichodné názory na ekologické dôsledky Sústavy vodných diel, venoval Súd mimoriadne starostlivú pozornosť. Dospel však k záveru, že ako sa ukáže ďalej, nie je potrebné, aby v súvislosti s otázkami definovanými v Osobitnej dohode, rozhodol, ktorý z týchto názorov je vedecky lepšie zdôvodnený.

55. Súd zhodnotí najprv situáciu v Nagymarosi. Ako už bolo uvedené (pozri bod 40 vyššie), Maďarsko tvrdí, že keby sa práce v Nagymarosi vykonali v plánovanom rozsahu, životné prostredie - a najmä zdroje pitnej vody - by boli v tejto oblasti vystavené vážnemu ohrozeniu, súvisiacim na jednej strane s problematikou nad zdržou a na druhej strane s rizikom erózie koryta rieky po prúde.

Súd konštatuje, že riziká pripisované nad zdržou boli zväčša dlhodobej povahy a že zostávajú neurčité. Aj keď Spoločný zmluvný projekt predpokladal, že elektráreň Gabčíkovo by „bola v prevádzke najmä v špičkovom režime a nepretržite pri vysokom stave hladiny”, konečné pravidlá prevádzky dosiaľ neboli stanovené (pozri bod 19 vyššie); avšak všetky nebezpečenstvá spojené s uvedením stupňa Nagymaros do prevádzky by boli úzko spojené s rozsahom, v ktorom by bol prevádzkovaný v špičkovom režime a s modalitami tejto prevádzky. Z toho vyplýva, že aj keby sa bolo preukázalo - čo sa podľa hodnotenia dôkazov, ktoré mal Súd k dispozícii, nestalo - že by zdrž v konečnom dôsledku vytvárala „vážne nebezpečenstvo” pre životné prostredie v oblasti, dospelo sa k záveru, že nebezpečenstvo nebolo „bezprostredné” v čase, keď Maďarsko prerušilo a potom zastavila práce súvisiace so zdržou.

Pokiaľ ide o dodávku pitnej vody pre Budapešť, ktorá by bola týmto ovplyvnená, by sa nebezpečenstvo mohlo javiť ako vážnejšie a naliehavejšie, vzhľadom na zníženie dna rieky pod stupňom Nagymaros. Súd by však mohol poukázať na to, že koryto Dunaja v blízkosti Szentendre bolo prehĺbené ešte pred rokom 1980, kvôli ťažbe stavebného materiálu a že rieka v tom čase v tomto úseku dosahovala hĺbku požadovanú Zmluvou z roku 1977. Nebezpečenstvo, na ktoré sa odvoláva Maďarsko, sa teda vo veľkom rozsahu prejavovalo už niekoľko rokov, a v roku 1989 nepredstavovalo nebezpečenstvo vznikajúce iba v dôsledku projektu. Súd navyše zdôrazňuje, že aj za predpokladu, ako to tvrdí Maďarsko, že by výstavba a prevádzka tohoto stupňa boli vytvárali vážne nebezpečenstvo, Maďarsko malo k dispozícii aj iné prostriedky ako prerušenie a pozastavenie prác, ktorými mohla reagovať na túto situáciu. Mohla napríklad, v prípade potreby pravidelne vypúšťať štrk do rieky po prúde pod priehradou. Podobne mohla, v prípade potreby, zásobovať Budapešť pitnou vodou vhodným spracovaním riečnej vody. Obidve strany výslovne uznávajú, že táto možnosť zostáva otvorená, i keď - čo nie je pre stav núdze rozhodujúce - čistenie riečnej vody, podobne ako iné predvídané opatrenia by boli zrejme nákladnejšie.

56. Súd teraz pristúpi k úseku Gabčíkovo. Konštatuje, že obavy Maďarska v tejto oblasti sa týkajú na jednej strane kvality povrchovej vody v zdrži Dunakiliti a jej účinkov na kvalitu podzemnej vody v oblasti a na druhej strane všeobecne na hladinu, prietok a kvalitu povrchovej a podzemnej vody na celom Szigetköze a ich účinkov na faunu a flóru v aluviálnej rovine Dunaja (pozri bod 40 vyššie).

Rovnako vo vzťahu k výstavbe Dunakiliti ako aj k celému Szigetközu Súd zistil, že nebezpečenstvo, na ktoré sa Maďarsko odvoláva, bolo potrebné hodnotiť ako dlhodobé, a čo je dôležitejšie, neurčité. Ako Maďarsko samo uznala, škody, ktorých sa obáva, sú predovšetkým dôsledky určitých relatívne pomalých prírodných procesov, ktorých účinky sa nedajú ľahko odhadnúť.

Hoci výstavba v tejto časti pokročila ďalej v stupeň Nagymarosi, v júli 1989 nebola ukončená, a ako to Súd objasnil v ods. 34, Maďarsko sa výslovne zaviazalo, že práce ukončí do júna 1989. Správa z 23. júna 1989 ad hoc výboru Maďarskej akadémie vied, ktorá je uvedená v ods. 35 tohto rozsudku, sa nevyjadruje o žiadnom potvrdenom nebezpečenstve - ani vo forme určitého nebezpečenstva, uvedomenie ktorého bolo v dlhodobej perspektíve nevyhnutné, realizácia by bola nevyhnutná dlhodobo - keď uvádza, že:

„Výsledky meraní minimálne päťročného monitorovacieho obdobia po dokončení výstavby Gabčíkova sú pre dôveryhodnú prognózu ekologických dopadov Sústavy vodných diel nevyhnutné. Bude nepochybne potrebné zriadiť a pravidelne udržiavať všeobecný monitorovací systém, ktorý musí byť rozvinutejší ako v súčasnosti. Musí obsiahnuť výskum biologických ukazovateľov, ktoré by citlivo zaznamenávali zmeny, ku ktorým dôjde v životnom prostredí, ktoré sa dnes zanedbávajú.”

Správa končí nasledovne:

„Možno konštatovať, že dopady na životné prostredie, ekológiu a kvalitu vody sa počas projektovania a výstavby až dodnes nebrali dostatočne do úvahy. Pre zložitosť ekologických procesov a nedostatku nameraných údajov a príslušných výpočtov nemožno dopady na životné prostredie vyhodnotiť.

Údaje monitorovacieho systému, ktorý novo pôsobí vo veľmi obmedzenej oblasti nie sú dostatočné na prognózovanie dopadov, ktoré pravdepodobne vzniknú v dlhodobej perspektíve. So zreteľom na širšie a spoľahlivejšie údaje, je potrebné ďalšie viacročné skúmanie, aby sa znížilo ďalšie zhoršovanie kvality vody, ktorá má v tejto problematike dominantnú úlohu. Predpokladaná kvalita vody ovplyvňuje rovnako vodné ekosystémy, pôdy a rekreačné a turistické využitie krajiny.”

Súd ďalej konštatoval, že v tomto konaní Maďarsko uznalo, že vo všeobecnosti sa kvalita dunajských vôd za posledných dvadsať rokov zlepšila, aj keď tieto vody zostávajú vystavené hypertrofickým podmienkam.

Akokoľvek „vážne” to mohlo byť, v zmysle predchádzajúcich úvah by bolo veľmi obtiažne údajné nebezpečenstvo z roku 1989 považovať za dostatočne určité, a teda „bezprostredné”.

Súd berie do úvahy aj to, že Maďarsko mohlo v tomto kontexte pristúpiť k iným prostriedkom, a tak reagovať na riziká, ktorých sa obávala. Osobitne v rámci pôvodného projektu Maďarska; ako sa zdá, bola v pozícii aspoň čiastočne riadiť distribúciu vody do derivačného kanála; starého koryta Dunaja a ramennej sústavy. Nemalo by sa prehliadať, že zdrž v Dunakiliti bola umiestnená na Maďarskom území a že Maďarsko mohlo vybudovať objekty potrebné na reguláciu prietokov v starom koryte Dunaja a v ramennej sústave. Navyše treba mať na zreteli čl. 14 Zmluvy z roku 1977, ktorý poskytoval možnosť, aby každá zo strán mohla odoberať prietoky presahujúce objemy uvedené v Spoločnom zmluvnom projekte, pričom uvádzal, že v takom prípade „podiel elektrickej energie zmluvnej strany, ktorá takéto prietoky odoberá, sa zodpovedajúcim podielom zníži”.

57. Súd dospel k záveru na základe predchádzajúceho, že rovnako vzhľadom na Nagymaros, ako aj na Gabčíkovo, nebezpečenstvá, na ktoré sa Maďarsko odvoláva, aj bez hodnotenia ich závažnosti, neboli v roku 1989 dostatočne preukázané ani „bezprostredné”; a že Maďarsko malo v tom čase k dispozícii aj iné prostriedky, ktorými mohla reagovať na takto vnímané nebezpečenstvá, ako prerušenie a zastavenie prác, ktorými bola poverená. Okrem toho sa pripravovali rokovania, ktoré mohli viesť k revízii projektu a k predĺženiu niektorých časových limitov bez toho, aby bolo potrebné projekt zanechať. Súd z tohoto usudzuje, že rešpektovanie záväzkov zo strany Maďarska v súlade so Zmluvou z roku 1977 by v roku 1989 nebolo viedlo k situácii „charakterizovanej tak vhodne zásadám summum jus summa injuria” (Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, Zväzok II, časť 2, str. 49, ods. 31).

Súd ďalej konštatuje, že Maďarsko sa rozhodlo uzavrieť Zmluvu z roku 1977, zmluvu, ktorá - bez ohľadu na to, aké politické okolnosti panovali v čase jej uzavretia - Maďarsko považovalo za platnú a účinnú až do dátumu notifikácie o skončení jej platnosti v máji 1992. Ako sa možno presvedčiť z materiálov predložených Súdu, v období predchádzajúcom uzavretiu Zmluvy Maďarsko aj Československo vykonali početné štúdie vedeckej a technickej povahy. Maďarsko si bolo zrejme vedomá situácie známej v čase prevzatia zmluvných záväzkov. Pred Súdom Maďarsko namietalo, že tieto štúdie boli neadekvátne a že úroveň poznatkov v tom čase nebola taká, aby umožnila kompletné zhodnotenie ekologických dôsledkov projektu Gabčíkovo-Nagymaros. Napriek tomu, že hlavným predmetom Zmluvy z roku 1977 bola výstavba Sústavy vodných diel na výrobu elektriny, zlepšenie plavby na Dunaji a ochranu proti povodniam, strany sa nevyhli ani nevyhnutnosti zabezpečiť ochranu životného prostredia, ako o tom svedčia čl. 15, 19 a 20 Zmluvy.

Súd si navyše nemôže nepovšimnúť postoje, ktoré zaujalo Maďarsko po nadobudnutí platnosti Zmluvy z roku 1977. V roku 1983 Maďarsko žiadalo spomalenie prác vyplývajúcich zo Zmluvy v podstate z ekonomických dôvodov, sekundárne súvisiace však aj s ekologickými aspektmi. V roku 1989, keď podľa Maďarska úroveň vedeckých poznatkov zaznamenala významný pokrok, sama požiadala o urýchlenie prác, ale o tri mesiace sa rozhodla práce prerušiť a neskôr ich zastaviť. Súd si však plne uvedomuje, že v Maďarsku došlo v roku 1989 k hlbokým zmenám a v tejto prechodnej fáze bolo omnoho obtiažnejšie koordinovať rozličné hľadiská, ktoré sa z času na čas vyskytli.

Na základe uvedeného, Súd zastáva názor, že v tomto spore, aj keby sa preukázalo, že v roku 1989 vznikol stav núdze v súvislosti s plnením Zmluvy z roku 1977, bolo by neprípustné, aby sa Maďarsko odvolalo na tento stav núdze ako na dôvod pre vlastné nedodržanie zmluvných záväzkov, pretože svojím konaním alebo opomenutím sama prispela k jeho vzniku.

58. Z toho vyplýva, že Súd nemusí zvažovať, či Maďarsko svojím postupom v roku 1989 „ vážne poškodila podstatný záujem “ Československa v zmysle uvedenom v čl. 33 Návrhu Komisie pre medzinárodné právo - záver, ktorý žiadnym spôsobom vopred neposudzuje škodu, ktorú Československo údajne utrpelo v dôsledku postoja Maďarska.

Súd nemusel skúmať ani argument predložený Maďarskom, podľa ktorého k stavu núdze údajne prispelo Československo tým, že ešte pred rokom 1989 porušilo čl. 15 a 19 Zmluvy z roku 1977; a rovnako nepokladá za potrebné rozhodnúť o argumente Slovenska, podľa ktorého Maďarsko porušilo ustanovenie čl. 27 Zmluvy, z roku 1989 tým, že prijala jednostranné opatrenia bez toho, aby predtým využila mechanizmus prostriedkov na riešenie sporných otázok, ako to stanovuje uvedený článok.

* *

59. Vo svetle predchádzajúcich záverov, Súd odpovedajúc na otázku položenú v čl. 2, ods. 1 (a) Osobitnej dohody (pozri bod 27) zisťuje, že Maďarsko nebolo oprávnené prerušiť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte Nagymaros a na časti projektu Gabčíkovo, za ktoré zodpovedala podľa Zmluvy z roku 1977 a súvisiacich dokumentov.

*

* *

60. Po druhé, podľa ustanovení čl. 2, ods. 1 (b) Osobitnej dohody, Súd bol požiadaný rozhodnúť

„(b) či Česká a Slovenská federatívna republika bola oprávnená pristúpiť v novembri 1991 k „dočasnému riešeniu” a uvedeniu tohto systému do prevádzky od októbra 1992, ako je definovaný v Správe pracovnej skupiny nezávislých expertov Komisie Európskych spoločenstiev, Maďarskej republiky a Českej a Slovenskej federatívnej republiky zo dňa 23. novembra 1992 (prehradenie Dunaja na riečnom kilometri 1851,7 na československom území a jeho dôsledkoch na vodný tok a plavebnú dráhu)”.

61. Súd pripomína, že len čo Maďarsko 13. mája 1989 pozastavilo práce v Nagymarosi a nato prerušila aj určité práce, ktoré sa mali vykonať v Dunakiliti, Československo informovalo Maďarsko, že sa bude cítiť donútené prijať jednostranné opatrenia, ak Maďarsko bude trvať na neochote obnoviť práce. Verbálna nóta Československa z 30. októbra 1989, ktorá sa spomína v ods. 37 vyššie okrem iného uvádza:

„V prípade, že Maďarská republika nebude plniť svoje záväzky a naďalej bude jednostranne porušovať Zmluvu a súvisiace právne dokumenty, československá strana bude nútená pristúpiť k dočasnému náhradnému riešeniu na území Československej socialistickej republiky, aby tak zabránila ďalším stratám. Takéto dočasné riešenie bude znamenať nasmerovanie takého množstvo vody do stupňa Gabčíkovo, aké sa dohodlo v spoločnom projekte výstavby.”

Ako už Súd uviedol (pozri bod 23 vyššie), Československo uvažovalo o rôznych alternatívnych riešeniach. V septembri 1990 maďarské orgány boli informované o siedmich hypotetických alternatívach, ktoré definoval podnik Hydroconsult z Bratislavy. Všetky tieto riešenia predpokladali dohodu medzi stranami s výnimkou jedného variantu, neskôr známeho ako „Variant C”, ktorý bol predložený ako dočasné riešenie, ktoré by sa mohlo realizovať bez maďarskej spolupráce. Ďalšie kontakty medzi stranami sa uskutočnili bez toho, aby to viedlo k urovnaniu sporu. V marci 1991 Maďarsko získalo informácie, podľa ktorých sa v dokončovaní plánovaného Variantu C dosiahol zreteľný pokrok; bezprostredne v nadväznosti na toto sa vyjadrila o obavách, ktoré Variant spôsobil .

62. Medzivládne rokovania sa konali 22. apríla a 15. júla 1991.

Dňa 22. apríla 1991 Maďarsko navrhlo do septembra 1993 pozastaviť všetky práce, ktoré sa začali podľa Zmluvy z roku 1977, a to na základe súhlasu oboch strán, že sa zdržia jednostranných aktov a že v tejto lehote uskutočnia spoločné štúdie. Československo potvrdilo svoj predchádzajúci postoj, podľa ktorého sa predpokladané štúdie mali uskutočniť v rámci Zmluvy z roku 1977 a bez akéhokoľvek pozastavenia prác.

Dňa 15. júla 1991 Československo potvrdilo svoj úmysel uviesť elektráreň Gabčíkovo do prevádzky a naznačilo, že boli zhodnotené dostupné údaje o účinkoch štyroch alternatívnych riešení, ktoré prichádzajú do úvahy, z ktorých každý si vyžaduje spoluprácu oboch vlád. Zároveň navrhlo ustanoviť trojstranný výbor expertov, (Maďarsko, ČSFR, Európske spoločenstvá), ktorý mal pomôcť pri hľadaní technických riešení problémov, ktoré vzniknú uvedením do prevádzky stupňa Gabčíkovo. Maďarsko zastávalo názor, že

„V prípade úplnej absencie súhlasu strán, tzv. Variant C či „teoretická možnosť”, ako ich navrhuje československá strana ako jednostranné riešenie, by predstavoval vážne porušenie maďarskej územnej celistvosti a medzinárodného práva, bezprecedentné dokonca aj v praktikách bývalých socialistických štátov uplynulých tridsiatich rokov”;

a ďalej navrhla ustanoviť dvojstranný výbor na zhodnotenie environmentálnych dopadov za predpokladu, že sa pozastavia práce na československom území.

63. Listom z 24. júla 1991 maďarská vláda oznámila nasledujúcu správu premiérovi Slovenska:

„Maďarská verejná mienka a maďarská vláda znepokojene a pozorne sledujú (československé) tlačové správy o jednostranných krokoch vlády Slovenskej republiky v súvislosti so Sústavou vodných diel.

Prípravné práce pre odklonenie toku Dunaja neďaleko Dunakiliti vykonané jednostranne sú tiež alarmujúce. Tieto kroky sú v rozpore so Zmluvou z roku 1977 a s dobrými vzťahmi medzi našimi národmi.”

Dňa 30. júla 1991 slovenský premiér informoval maďarského premiéra o

„rozhodnutí slovenskej vlády a českej a slovenskej federálnej vlády pristúpiť vo výstavbe gabčíkovskej elektrárne ako k dočasnému riešeniu, ktoré má za cieľ spustiť prevádzku na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky.”

Toho istého dňa maďarská vláda protestovala verbálnou nótou proti naplneniu prívodného kanálu československou stavebnou spoločnosťou prečerpaním vody z Dunaja.

Listom z 9. augusta 1991 adresovaným premiérovi Slovenska maďarské orgány energicky protestovali proti „akémukoľvek jednostrannému kroku, ktorý je v rozpore so záujmami našich (dvoch) národov a s medzinárodným právom” a naznačili, že považujú „za veľmi dôležité (aby) čo najskôr získali informácie o podrobnostiach dočasného riešenia.” Československo vo verbálnej nóte z 27. augusta 1991 zamietlo argument Maďarsko, že pokračovanie prác za týchto okolností predstavuje porušenie medzinárodného práva a predložilo nasledujúci návrh:

„Za podmienky, že maďarská strana predloží konkrétne technické riešenie zamerané na uvedenie stupňa Gabčíkovo do prevádzky a riešenie Sústavy vodných diel, vychádzajúce z platnej Zmluvy z roku 1977 a súvisiacich zmluvných dokumentov, československá strana je pripravená realizovať vzájomne dohodnuté riešenia.”

64. Stavebné povolenie pre Variant C bolo vydané 30. októbra 1991. V novembri 1991 začala výstavba priehrady v Čunove, kde sa oba brehy Dunaja nachádzajú na československom (teraz slovenskom) území.

V priebehu nového medzivládneho rokovacieho zasadania 2. decembra 1991 sa strany dohodli zveriť úlohu preskúmania celej problematiky projektu Gabčíkovo-Nagymaros spoločnému expertnému výboru, pričom Maďarsko súhlasilo, aby bol doplnený expertom z Európskych spoločenstiev. Zakiaľ čo práca tohoto výboru by nemala pre Maďarsko význam, keby Československo pokračovalo vo výstavbe Variantu C, pre Československo by aj dočasné pozastavenie výstavby bolo neprijateľné.

Po tomto zasadaní došlo koncom roku 1991 a začiatkom roku 1992 k veľkému množstvu písomných komunikácií vymenených medzi stranami a k rôznym zasadaniam medzi ich zástupcami. 23. januára 1992 Československo vyjadrilo ochotu „zastaviť práce na dočasnom riešení a pristúpiť vo výstavbe podľa vzájomnej dohody”, ak trojstranný výbor expertov, ktorého vytvorenie navrhlo, a ak výsledky skúšobnej prevádzky časti Gabčíkovo „potvrdia, že negatívne ekologické vplyvy prevážia jeho prínosy”. Avšak postoje strán boli dovtedy všeobecne vyhranené a sotva by k niečomu viedli. Maďarsko zhodnotilo, ako to uviedla vo verbálnej nóte zo 14. februára 1992, že Variant C je v rozpore

„so (Zmluvou z roku 1977) … a s Dohodou ratifikovanou v roku 1976, týkajúcim sa vodohospodárskeho režimu hraničných vôd.

………………………………………….........................…………………………

so zásadami zvrchovanosti, územnej celistvosti, neporušiteľnosti štátnych hraníc, ako aj so všeobecnými zvykovými normami o medzinárodných riekach a duchom Belehradského dohovoru o Dunaji z roku 1948”;

a pozastavenie realizácie Variantu C bolo podľa názoru Maďarska základnou podmienkou. Čo sa týka Československa, zastávalo názor, že východisko Variantu C sa stalo nevyhnutným z ekonomických, ale aj ekologických a plavebných príčin v dôsledku protiprávneho prerušenia a zastavenia prác Maďarskom, ktoré sú uvedené v Zmluve z roku 1977. Každé rokovanie sa podľa názoru Československa malo viesť v rámci Zmluvy a bez realizácie Variantu C - označovaného ako „dočasný” - ktorý bol spochybňovaný.

65. Dňa 5. augusta 1992 československý zástupca v Dunajskej komisii túto informoval, že „práca na prerušení toku Dunaja začne 15. októbra 1992 na 1.851,759 km” a naznačil opatrenia, ktoré sa prijmú v čase „prerušenia”. Maďarský zástupca v Komisii protestoval 17. augusta 1992 a vyžiadal si dodatočné vysvetlenia.

Na jeseň v roku 1992 sa pristúpilo k realizácii Variantu C. Operácie, ktoré zahŕňali prehradenie Dunaja pri Čunove, naplánovalo Československo uskutočniť počas druhej polovice októbra 1992 v čase, keď vody rieky sú všeobecne na najnižšej úrovni. Z iniciatívy Komisie Európskych spoločenstiev sa v Bruseli dňa 21. a 22. októbra uskutočnili trojstranné rokovania so zámerom ustanoviť výbor expertov a vymedziť podmienky pôsobnosti. Toho dňa sa uskutočnila prvá fáza operácií, ktoré viedli k prehradeniu Dunaja (vystuženiu koryta rieky a zúženie hlavného kanálu). Uzavretie sa koryta začalo 23. októbra 1992 a výstavba vlastnej zdrže pokračovala od 24. do 27. októbra 1992: na československom území pomocou vlečných člnov sa vybudoval cez Dunaj pontónový most, do riečneho koryta sa navozili obrovské kamene a vystužili sa betónom, pričom 80 až 90% vôd Dunaja sa nasmerovalo do kanála určeného na napájanie elektrárne Gabčíkovo. Realizácia Variantu C však neskončila odklonením vôd, pretože ešte stále neboli dokončené práce na vystužení priehrady, ani dobudované pomocné objekty.

Súd v bode 24 poukázal na zasadanie konané v Londýne 28. októbra 1992 pod dohľadom Európskych spoločenstiev, v priebehu ktorého sa rokujúce strany okrem iného dohodli poveriť trojstrannú pracovnú skupinu vytvorenú z nezávislých expertov (t.j. 4 expertov určených Európskou komisiou, jedného určeného Maďarskom a ďalšieho Československom) úlohami revidovať situáciu, ktorá vznikla realizáciou Variantu C a predložiť návrhy na prijatie súrnych opatrení. Po týždennom zasadnutí v Bratislave a ďalšom týždni v Budapešti, pracovná skupina predložila správu 23. novembra 1992.

66. Súhrnný popis základných prvkov Variantu C je uvedený v ods. 23 tohto rozsudku. Pre účely otázky položenej Súdu, oficiálny popis, ktorý sa má prijať, je podľa čl. 2 ods. 1 (b) Osobitnej dohody popisom uvedeným v spomínanej správe pracovnej skupiny nezávislých expertov , pričom treba zdôrazniť, že podľa Osobitnej dohody „Variant C” znamená, že zahŕňa aj následky prehradenia uzatvárajúceho koryto Dunaja „na vodu a plavebnú dráhu”.

V časti nazvanej „Objekty a stav prebiehajúcich prác Variantu C” je v správe pracovnej skupiny táto pasáž:

„V oboch štátoch sú pôvodné objekty schémy Gabčíkovo dokončené s výnimkou prehradenia Dunaja pri Dunakiliti a

(1) dokončenia vodnej elektrárne (inštalácia a testovanie turbín) v Gabčíkove.

Variant C pozostáva z komplexu stavieb na území Československa … Ich výstavba je naplánovaná v dvoch fázach. Konštrukcie zahŕňajú…:

(2) Hať na obtoku, ktorá kontroluje prietoky do Dunaja.

(3) Prehradenie starého koryta Dunaja.

(4) Hať na odvádzanie vody počas povodne (hať v inundácii).

(5) Odberný objekt do Mošonského ramena.

(6) Odberný objekt pre kanál elektrárne.

(7) Spojovacie hrádze.

(8) Plavebná komora pre menšie lode (15 m x 80 m).

(9) Hať so sklzom.

(10) Vodná elektráreň.

Výstavba objektov 1 až 7 je zahrnutá do 1. fázy, zvyšné objekty 8 až 10 sú časťou 2. fázy, ktorá je naplánovaná na výstavbu v rokoch 1993 až 1995.”

* *

67. Československo tvrdilo, že pristúpenie k Variantu C a jeho uvedenie do prevádzky nie je medzinárodne protiprávnym konaním; Slovensko tento argument prevzalo. Počas konania pred Súdom tvrdila, že rozhodnutie Maďarska prerušiť a následne zastaviť výstavbu diel na Dunakiliti znemožnilo Československu vykonávať práce tak, ako boli pôvodne predvídané Zmluvou z roku 1977 a že preto bola oprávnená pristúpiť k riešeniu, ktoré bolo najbližšie k pôvodnému projektu. Slovensko sa odvolávalo na zásadu, ktorú označila ako „zásadu aproximatívneho plnenia” na zdôvodnenie výstavby a prevádzky Variantu C. Vysvetľovala, že predstavuje jedinú možnosť, ktorá jej zostala ako „splniť nielen ciele Zmluvy z roku 1977, ale aj pokračovať v plnení záväzkov v dobrej viere”.

68. Slovensko tiež tvrdilo, že Československo bolo povinné zmierniť škodu, ktorá vyplynula z protiprávneho konania na strane Maďarska. Tvrdila, že štát, ktorý musí čeliť protiprávnemu aktu iného štátu, je povinný minimalizovať svoje straty a tým škody, ktoré si môže uplatniť voči proti štátu konajúcemu protiprávne. Ďalej tvrdila, že „zmiernenie škôd je tiež aspektom plnenia záväzkov v dobrej viere”. Pre Slovensko by tieto škody boli nesmierne, berúc do úvahy uskutočnené investície a následnú ekonomickú a environmentálnu ujmu, ktorá by nastala v dôsledku nedokončenia prác v Dunakiliti/Gabčíkovo a neuvedenia systému do prevádzky. Z tohto dôvodu bolo Československo nielen oprávnené, ale dokonca povinné Variant C zrealizovať.

69. Hoci Slovensko tvrdilo, že správanie sa Československa je plnoprávne, argumentovala aj s alternatívou, že keby Súd dospel k inému záveru, uvedenie Variantu C do prevádzky by sa stále mohlo odôvodniť ako protiopatrenie.

70. Maďarsko namietalo, že Variant C predstavuje závažné porušenie Zmluvy z roku 1977. Uvádzala, že Variantom C sa porušili záväzky Československa vyplývajúce z iných zmlúv, osobitne z Dohody z 31. mája 1976 o úprave vodohospodárskych otázok na hraničných vodách, ktorá bola uzatvorená v Budapešti, ako aj záväzkov všeobecného medzinárodného práva.

71. Maďarsko tvrdilo, že argumenty Slovenska vychádzajú z chybného podávania faktických aj právnych skutočností. Maďarsko okrem iného odmietalo tvrdenie, že by sa dopustila čo len najnepatrnejšieho porušenia svojich zmluvných záväzkov, ktoré by mohli byť dôvodom uvedenie Variantu C do prevádzky. Tvrdila, že v medzinárodnom práve neexistuje „žiadne pravidlo” o „aproximatívnom plnení” Zmluvy; v súvislosti s argumentom súvisiacim so „zmiernením škôd” tvrdila, že táto otázka súvisí s kvantifikáciou straty, ale nemala by slúžiť na ospravedlnenie správania sa, ktoré je v podstate protiprávne. Maďarsko ďalej konštatovalo, že Variant C nespĺňa podmienky, ktoré predpisuje medzinárodné právo pre protiopatrenia, osobitne podmienku proporcionality.

* *

72. Pred rozobratím argumentov predložených stranami, Súd chce ešte zdôrazniť, že si je vedomý vážnych problémov, ktorým Československo čelilo v dôsledku rozhodnutia Maďarska upustiť od väčšiny prác výstavby Sústavy vodných diel, za ktoré zodpovedalo podľa Zmluvy z roku 1977. Uskutočnila obrovské investície, výstavba stupňa Gabčíkovo bola takmer dokončená, derivačný kanál bol dokončený a Maďarsko samotné si v roku 1991 riadne plnila záväzky v tomto smere podľa Zmluvy pri dokončovaní prác na odpadovom kanále. Zo správy z 31. októbra 1992 trojstrannej misie na zistenie skutočností, ktorú Súd uvádza v ods. 24 tohto rozsudku vyplýva, že nevyužívanie Sústavy by viedlo k značným finančným stratám a že by mohlo spôsobiť vážne problémy životnému prostrediu.

73. Československo opakovane kritizovalo prerušenie a zastavenie prác zo strany Maďarska, ako podstatné porušenie Zmluvy z roku 1977, následkom čoho sa mohlo dovolávať tohto porušenia ako dôvodu pre skončenie Zmluvy; lenže toto by nebolo doviedlo projekt bližšie k jeho dokončeniu. Preto sa rozhodlo, že bude trvať na realizácii Zmluvy zo strany Maďarska a opakovane ju vyzývalo, aby obnovila plnenie svojich záväzkov podľa Zmluvy.

Keďže tak Maďarsko tvrdo odmietalo urobiť - hoci vyjadrilo vôľu zaplatiť náhradu škôd, ktoré utrpelo Československo - a keď sa rokovania preťahovali pre diametrálne protichodné postoje strán, Československo sa rozhodlo uviesť stupeň Gabčíkovo do prevádzky jednostranne, výlučne pod vlastnou kontrolou a pre vlastný úžitok.

74. Toto rozhodnutie prechádzalo rôznymi fázami a v Osobitnej dohode strany požiadali Súd, aby rozhodol, či bolo Československo „ oprávnené pristúpiť v novembri 1991” k Variantu C a „uviesť (ho) do prevádzky od októbra 1992”.

75. Z hľadiska zdôvodnenia tohto konania sa Slovensko odvoláva na „zásadu aproximatívneho plnenia”, ktorú vyjadril sudca Sir Hersch Lauterpacht takto:

„Je zdravou zásadou práva, že vždy, keď nie je možné doslovne aplikovať platný právny nástroj kvôli správaniu sa jednej strany, musí sa, bez toho, aby sa tejto strane dovolilo využiť výhodu vlastného správania sa, aplikovať spôsobom, ktorý sa najväčšmi približuje k svojmu hlavnému cieľu. Potrebné je nástroj interpretovať a efektívne využívať - nie ho meniť.” (Prípustnosť vypočúvania sťažovateľov pred výborom pre Juhozápadnú Afriku, zvláštny posudok Sira Herscha Lauterpachta, ICJ Reports 1956, str. 46.)

Slovensko tvrdilo, že sa jedná o zásadu medzinárodného práva a všeobecnú právnu zásadu.

76. Súd nemusí nevyhnutne určiť, či existuje zásada medzinárodného práva alebo všeobecná právna zásada o práve „aproximatívneho plnenia”, pretože, ak aj takáto zásada existuje, mohla by sa podľa definície použiť iba v rámci obmedzení limitov danej Zmluvy. Podľa názoru Súdu, Variant C nespĺňa túto základnú podmienku vzhľadom na Zmluvu z roku 1977.

77. Ako už Súd konštatoval, základným účelom Zmluvy z roku 1977 je podľa článku 1 zabezpečiť výstavbu Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros ako spoločnej investície, ktorá tvorí jednotnú a nerozdeliteľnú prevádzkovú sústavu objektov. Tento prvok sa rovnako odráža v čl. 8 a 10 Zmluvy, ktoré stanovujú spoločné vlastníctvo najdôležitejších objektov projektu Gabčíkovo-Nagymaros a prevádzku spoločného majetku ako koordinovaného jednotného diela. Podľa definície toto všetko nemožno dosiahnuť jednostranným aktom. Napriek tomu, že má určitú vonkajšiu fyzickú podobnosť s pôvodným projektom, Variant C sa od neho značne odlišuje v právnych aspektoch.

78. Navyše, v praxi viedla prevádzka Variantu C k tomu, že Československo si privlastnilo, v podstate pre svoje vlastné použitie a úžitok, medzi 80% a 90% vôd Dunaja prv, ako ich vráti do hlavného koryta rieky, napriek skutočnosti, že Dunaj je nielen spoločnou medzinárodnou vodnou cestou, ale taktiež medzinárodnou hraničnou riekou.

Československo navrhlo, že Variant C v podstate nie je viac než to, s čím Maďarsko už súhlasilo a že jediné modifikácie, ktoré sa vykonali, sú tie, ktoré sa stali nevyhnutné v dôsledku rozhodnutia Maďarska nerealizovať svoje zmluvné záväzky. Je pravda, že Maďarsko pri uzatváraní Zmluvy z roku 1977 súhlasila s prehradením Dunaja a s odklonením jeho vôd do derivačného kanála. Avšak Maďarsko poskytlo svoj súhlas iba v kontexte spoločnej prevádzky a spoločného užívania prínosov Sústavy. Pozastavenie a odvolanie takéhoto súhlasu spôsobilo porušenie záväzkov Maďarskom, ktoré sa prejavili odmietnutím spoločnej prevádzky zo strany Maďarska; to však neznamená, Maďarsko stratilo základné právo na spravodlivé a primerané spoločné využívanie spoločných zdrojov medzinárodnej vodnej cesty.

Preto Súd dospel k záveru, že Československo pri uvádzaní Variantu C do prevádzky neaplikovalo Zmluvu z roku 1977, ale naopak, porušilo jej niektoré konkrétne ustanovenia, a týmto sa dopustilo medzinárodne protiprávneho konania.

79. Súd konštatuje, že medzi novembrom 1991 a októbrom 1992, Československo sa samé obmedzilo na výkon prác na svojom vlastnom území, ktoré boli nevyhnutné pre realizáciu Variantu C, ktoré mohli byť zanechané, keby sa bola dosiahla dohoda medzi stranami, a preto sa tým vopred neurčilo konečné rozhodnutie. Pokým Dunaj nebol jednostranne prehradený, Variant C sa v skutočnosti neuplatňoval.

Takáto situácia nie je v medzinárodnom práve alebo, v tomto prípade, aj vo vnútroštátnom práve, nezvyčajná. Protiprávnemu konaniu alebo činu často predchádzajú prípravné činnosti, ktoré sa nemajú zamieňať za čin alebo konanie samotné. Musí sa presne rozlišovať medzi vlastným vykonaním protiprávneho činu (jednorazového alebo opakujúceho sa) a správaním sa pred týmto konaním, ktoré má prípravný charakter, a ktoré sa „nekvalifikuje ako protiprávne konanie” (pozri napríklad komentár k čl. 4 Návrhu článkov o zodpovednosti štátu, „Správa Komisie pre medzinárodné právo o práci svojho 48. zasadania, 6. mája - 26. júla 1996”, Oficiálne záznamy Valného zhromaždenia, 51. zasadanie, doplnok č. 10 (A/51/10), str. 141 a Ročenka Komisie pre medzinárodné právo, 1993, Zväzok II, časť 2, str. 57, bod 14).

*

80. Slovensko ďalej tvrdilo, že pri uskutočnení Variantu C konala v súlade s povinnosťou zmierniť škody. Konštatovala, že „je všeobecnou zásadou medzinárodného práva, že strana poškodená neplnením druhej zmluvnej strany sa musí pokúsiť zmierniť škodu, ktorú utrpela”.

Z takejto zásady by vyplývalo, že poškodený štát, ktorý neprijal nevyhnutné opatrenia, aby obmedzil utrpenú škodu, by nebol oprávnený žiadať náhradu za škodu, ktorej mohol zabrániť. Zatiaľ čo by táto zásada mohla slúžiť ako základ pre výpočet odškodného, nemohla by na druhej strane slúžiť na ospravedlnenie inak protiprávneho aktu.

81. Pretože Súd zistil, že uvedenie Variantu C do prevádzky bolo medzinárodne protiprávnym konaním, argument o povinnosti zmierniť škodu, na ktorý sa Slovensko odvoláva, sa nemusí ďalej skúmať;

*

82. Hoci sa Slovensko neodvoláva na protiopatrenie, ako na hlavný argument, pretože Variant C nepovažuje za protiprávny, konštatovala, že „Variant C možno považovať za oprávnené protiopatrenie protiprávnych aktov Maďarska”.

Súd dospel v bode 78 k záveru, že Československo sa dopustilo medzinárodne protiprávneho konania tým, že uviedlo Variant C do prevádzky. Takže teraz musí určiť, či možno vylúčiť túto protiprávnosť z dôvodu, že prijaté opatrenie je odpoveďou na predchádzajúce neplnenie vlastných záväzkov Maďarska podľa medzinárodného práva.

83. Aby bolo odôvodniteľné, protiopatrenie musí spĺňať určité podmienky (pozri Vojenské alebo polovojenské akcie v a proti Nikarague (Nikaragua proti Spojený štátom americkým, Rozsudok, ICJ Reports 1986, 127 ods. 249. Pozri taktiež Rozhodcovský nález 9. decembra 1978 v prípade týkajúceho sa dohody o leteckých službách 27. marca 1946 medzi Spojenými štátmi americkými a Francúzskom, Organizácia Spojených národov, Report of International Arbitral Awards (RIAA), Zväzok XVIII, str. 443 a nasledujúce; taktiež články 47 až 50 Návrhu článkov o zodpovednosti štátu prijatých Komisiou pre medzinárodné právo na prvom čítaní, „Správa Komisie pre medzinárodné právo o práci jej 48. zasadania, 6. máj až 26. júl 1996”, Oficiálne záznamy Valného zhromaždenia, 51. zasadanie, doplnok č. 10 (A/51/10), str. 144 až 145.)

Po prvé, musí byť prijaté ako odpoveď na predchádzajúci medzinárodný protiprávny akt iného štátu a musí smerovať proti tomuto štátu. Hoci nie je primárne považovaný za protiopatrenie, je zrejmé, že Variant C bol reakciou na pozastavenie a zanechanie prác Maďarskom, a že bol nasmerovaný proti tomuto štátu; a je rovnako zrejmé, že podľa názoru Súdu, konanie Maďarska bolo medzinárodne protiprávne.

84. Po druhé, poškodený štát musí vyzvať štát, ktorý sa dopustil protiprávneho aktu, aby ukončil svoje protiprávne správanie, alebo aby ho napravil. Ako pripomína Súd vyššie, (pozri body 61 a ďalšie), zo skutkových okolností sporu je zrejmé, že Československo pri mnohých príležitostiach požadovalo od Maďarska, aby obnovilo plnenie svojich zmluvných povinností.

85. Podľa názoru Súdu dôležitým aspektom je to, že účinky protiopatrenia musia byť úmerné utrpenej škode, berúc do úvahy predmetné práva.

V roku 1929 Stály súdny dvor medzinárodnej spravodlivosti v spore týkajúcom sa plavby na rieke Odra konštatoval nasledovné:

„Spoločný záujem o splavnú rieku sa stáva základom spoločného právoplatného práva, ktorého podstatné vlastnosti tvoria dokonalá rovnosť všetkých pobrežných štátov pri využívaní celej trasy rieky a vylúčenie akéhokoľvek preferenčného privilégia ktoréhokoľvek pobrežného štátu vo vzťahu k iným” (Územná jurisdikcia Medzinárodnej komisie pre rieku Odru, Rozsudok č. 16, 1929, PCIJ, séria A, číslo 23, str. 27).

Moderný rozvoj medzinárodného práva zdôraznil existenciu tejto zásady neplavebného využívania medzinárodných vodných tokov, ako dokazuje prijatie Dohovoru o práve neplavebného využívania medzinárodných vodných tokov na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov 21. mája 1997.

Súd zobral do úvahy, že Československo tým, že jednostranne prevzalo kontrolu nad zdieľaným zdrojom a tým odobralo Maďarsko právo na spravodlivý a primeraný podiel na prírodných zdrojoch Dunaja - s pretrvávajúcimi účinkami odklonenia týchto vôd na pobrežnú ekológiu oblasti Szigetközu - nerešpektovalo proporcionalitu, ktorú vyžaduje medzinárodné právo.

86. Navyše, Súd už poukázal na to (pozri bod 78), že skutočnosť, že Maďarsko súhlasilo v kontexte s pôvodným projektom s odklonom Dunaja (a v Spoločnom zmluvnom projekte s dočasným opatrením odoberať vodu Dunaja) nemožno chápať v tom zmysle, že by oprávnila Československo bez súhlasu Maďarska pristúpiť k jednostrannému odkloneniu v takomto rozsahu.

87. Preto Súd dospel k záveru, že odklonenie Dunaja, ktoré uskutočnilo Československo, nebolo právoplatným protiopatrením, pretože nebolo proporcionálne. Nie je potrebné, aby sa venoval inej podmienke právoplatnosti protiopatrenia, konkrétne, že jeho účelom musí byť primäť štát, ktorý koná protiprávne, aby začal dodržiavať svoje záväzky podľa medzinárodného práva, a že preto takéto opatrenie musí byť reverzibilné.

*

88. Vo svetle vyššie urobených záverov, Súd odpovedajúc na otázku položenú v čl. 2, ods. 1 (b) Osobitnej dohody (pozri bod 60), zistil, že Československo bolo oprávnené pristúpiť v novembri 1991 k Variantu C, pokiaľ by sa obmedzilo na vykonanie prác, ktoré vopred neurčovali konečné rozhodnutie. Na druhej strane Československo nebolo oprávnené uviesť Variant do prevádzky od októbra 1992.

*

* *

89. Po tretie, v súlade s ustanoveniami čl. 2, ods. 1 (c) Osobitnej dohody, Súd bol požiadaný, aby určil:

„aké sú právne účinky notifikácie z 19. mája 1992 o skončení Zmluvy Maďarskou republikou”.

Súd poznamenáva, že bol požiadaný, aby stanovil, aké sú právne účinky notifikácie z 19. mája 1992 o skončení Zmluvy. Preto sa obmedzil iba na odpovedanie tejto otázky.

90. Súd pripomína, že na začiatku roku 1992 si príslušné zmluvné strany z roku 1977 objasnili svoje postoje vzhľadom na zámer Československa uchýliť sa k Variantu C. Maďarsko vo verbálnej nóte zo 14. februára 1992 vysvetlila svoj názor na Variant C, ktorý bol podľa nej v rozpore so zmluvou z roku 1977 (pozri bod 64 vyššie); Československo trvalo na realizácii Variantu C ako na podmienke ďalšieho rokovania. 26. februára 1992 v liste svojmu československému partnerovi maďarský premiér opísal chystané odklonenie Dunaja ako „vážne porušenie medzinárodného práva” a konštatoval, že pokým sa práce nepozastavia, aby sa uskutočnilo ďalšie preskúmanie, „maďarskej vláde nezostáva iná voľba, iba reagovať na tento stav núdze tým, že ukončí medzištátnu Zmluvu z roku 1977”. Vo verbálnej nóte z 18. marca 1992 Československo znovu potvrdilo, že je pripravené pristúpiť v rokovaniach „na každej úrovni”, ale nemôže súhlasiť „so zastavením všetkých prác na dočasnom riešení”.

Dňa 24. marca 1992 prijal maďarský parlament uznesenie, ktoré oprávňovalo vládu skončiť Zmluvu z roku 1977, ak Československo nezastaví práce do 30. apríla 1992. 13. apríla 1992 podpredseda Komisie Európskych spoločenstiev napísal obom stranám, pričom potvrdil ochotu Komisie predsedať výboru nezávislých expertov, spolu so zástupcami obidvoch štátov na pomoc obom vládam hľadať vzájomne prijateľné riešenia. Iniciatíva Komisie by závisela od každej vlády, aby neprijala „žiadne kroky… ktoré by bránili možným riešeniam na základe zistení správy”. Československý premiér konštatoval v liste maďarskému premiérovi 23. apríla 1992, že jeho vláda má naďalej záujem na ustanovení navrhovaného výboru „bez akýchkoľvek predbežných podmienok”; kritizujúc prístup Maďarska, zamietol pozastaviť práce na dočasnom riešení, avšak dodal „podľa môjho názoru, stále je čas do prehradenia Dunaja, (t.j. do 31. októbra 1992) na riešenie sporných otázok na základe dohody oboch štátov”.

Dňa 7. mája 1992 Maďarsko vlastným uznesením ktorým sa rozhodlo skončiť Zmluvu, predložilo slovenskému premiérovi návrh na šesťmesačné pozastavenie prác na Variante C. Slovenský premiér odpovedal, že slovenská vláda je stále pripravená rokovať, ale predbežné podmienky považoval „za neprimerané”.

91. Dňa 19. mája 1992 maďarská vláda doručila československej vláde vyhlásenie, ktorým jej oznamovala skončenie Zmluvy z roku 1977 k 25. máju 1992. V liste z toho istého dňa od maďarského premiéra československému premiérovi sa za bezprostrednú príčinu skončenia uvádzalo odmietnutie Československa listom z 23 apríla 1992 pozastaviť práce na Variante C, počas sprostredkovacieho úsilia Komisie Európskych spoločenstiev. Vo svojej deklarácii Maďarsko konštatovalo, že nemohlo akceptovať škodlivé vplyvy na životné prostredie a dopady na prírodu pri realizácii Variantu C, čo by sa prakticky rovnalo nebezpečenstvám spôsobeným realizáciou pôvodného projektu. Dodalo, že Variant C porušil množstvo medzinárodných dohôd a porušil územnú celistvosť maďarského štátu tým, že odklonil prirodzený tok Dunaja.

92. Počas konania Maďarsko predložilo päť argumentov na podporu právoplatnosti a tým účinnosti svojej notifikácie o skončení. Boli to existencia stavu núdze; nemožnosť plniť Zmluvu; výskyt podstatnej zmeny okolností; podstatné porušenie Zmluvy Československom; a nakoniec vývoj nových noriem medzinárodného environmentálneho práva. Slovensko spochybnilo každý z týchto dôvodov.

93. K prvému bodu Maďarsko konštatovalo, že pretože Československo „zostalo nepružné” a pokračovalo v realizácii Variantu C, „dočasný stav núdze sa nakoniec stal trvalým, čo oprávňovalo skončiť Zmluvu z roku 1977”.

Slovensko kategoricky poprelo, na základe vedeckých skutočností, že by existoval stav núdze a ďalej argumentovala, že ak by aj takýto stav núdze existoval, nemohol byť dôvodom pre vznik práva skončiť Zmluvu podľa Viedenského dohovoru z roku 1969 o zmluvnom práve.

94. Druhý argument Maďarska sa opiera o ustanovenia čl. 61 Viedenského dohovoru, ktorý znie takto

„Článok 61

Dôsledky nemožnosti plnenia

1. Strana sa môže odvolávať na nemožnosť plnenia zmluvy ako dôvodu na skončenie alebo odstúpenie, ak nemožnosť vyplýva z trvalého zániku alebo zničenia predmetu nevyhnutného pre vykonávanie zmluvy. Ak je nemožnosť dočasná, môže byť iba dôvodom pre pozastavenie platnosti zmluvy.

2. Na nemožnosť plnenia sa strana nemôže odvolávať ako na dôvod pre skončenie, odstúpenie alebo pozastavenie platnosti zmluvy, ak nemožnosť je dôsledkom toho, že strana porušila zmluvný záväzok alebo iný medzinárodný záväzok voči ktorejkoľvek druhej zmluvnej strane.”

Maďarsko vyhlasovalo, že nemohla byť „viazaná povinnosťou splniť prakticky nemožnú úlohu, konkrétne, postaviť sústavu vodných diel na vlastnom území, čo by spôsobilo nenapraviteľné škody životnému prostrediu”. Dospela k záveru, že

„Do mája 1992 podstatný predmet Zmluvy - ekonomická spoločná investícia, ktorá bola zlučiteľná s ochranou životného prostredia a ktorú prevádzkovali obidve strany spoločne - trvalo zanikla, a Zmluvu tak nebolo možné plniť.”

Podľa názoru Maďarska „predmet nepostrádateľný pre vykonávanie Zmluvy”, ktorého zánik alebo likvidáciu predvída čl. 61 Viedenského dohovoru, nemusel byť fyzickým predmetom, ale vyjadrené slovami Komisie pre medzinárodné právo mohol zahŕňať aj „právnu situáciu, ako zdroja práv a povinností”.

Slovensko tvrdilo, že čl. 61 je jediným základom na možnosť dovolávať sa nemožnosti plnenia, ako na dôvodu skončenia platnosti, že ods. 1 tohto článku jasne predpokladá fyzický „zánik alebo likvidáciu” predmetu zmluvy, a že ods. 2 v každom prípade vylučuje možnosť dovolávať sa nemožnosti plnenia „ak nemožnosť je dôsledkom porušenia stranou…, ktorej zo zmluvy vyplývajú záväzky”.

95. Na „podstatnú zmenu okolností” sa Maďarsko odvolávalo s poukazom na čl. 62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý uvádza:

„Článok 62

Podstatná zmena okolností

1. Na podstatnú zmenu okolností, ktorá nastala v porovnaní s okolnosťami existujúcimi v čase uzavretia zmluvy, a ktorú strany nepredvídali, sa nemožno odvolávať ako na dôvod na skončenie platnosti zmluvy alebo odstúpenia od nej, pokiaľ

a) existencia pôvodných okolností vytvárala podstatný základ pre súhlas strán byť viazanými zmluvou; a

b) účinok zmeny má zásadne zmeniť rozsah záväzkov, ktoré stále treba dodržiavať podľa zmluvy.

2. Na podstatnú zmenu okolností ako dôvod pre skončenie alebo odstúpenie od zmluvy sa nemožno odvolávať:

a) ak zmluva určuje hranice;

b) ak podstatná zmena vznikla ako dôsledok toho, že strana, ktorá sa podstatnej zmeny dovoláva, porušila svoj zmluvný záväzok alebo iný medzinárodný záväzok voči druhej zmluvnej strane.

3.V prípade, že sa strana môže odvolávať, v zmysle predchádzajúcich odsekov, na podstatnú zmenu okolností ako dôvod pre skončenie alebo odstúpenie od zmluvy, môže sa taktiež odvolávať na zmenu ako dôvod pre pozastavenie vykonávania zmluvy.“

Maďarsko uviedlo veľké množstvo „podstatných prvkov“ existujúcich v čase uzavretia Zmluvy v roku 1977 a ktoré sa , ako tvrdila, do termínu notifikácie o skončení jej platnosti podstatne zmenili. Sem patria pojem „socialistická integrácia“, ktorej prostriedkom bola pôvodne Zmluva „ktorej zmysel neskôr zanikol; „jednotná a nerozdeliteľná prevádzková sústava objektov“, z ktorej sa stal jednostranný projekt; skutočnosť, že základňa plánovej spoločnej investície bola rozvrátená neočakávaným prechodom oboch štátov na trhové hospodárstvo; postoj Československa, ktorý zapríčinil, že sa „rámcová zmluva“ zmenila na „nezmeniteľnú normu“, a nakoniec premena Zmluvy, ktorá bola v súlade s požiadavkou ochrany životného prostredia na „návod vedúci k environmentálnej katastrofe“.

Slovensko namietalo, že zmeny uvádzané Maďarskom nezmenili povahu zmluvných záväzkov, ktoré na seba prevzali strany podľa pôvodnej Zmluvy, preto na ich základe nevzniká oprávnenie na skončenie platnosti Zmluvy.

96. Maďarsko ďalej argumentovalo, že bolo oprávnená skončiť platnosť Zmluvy v dôsledku závažného porušenia Zmluvy zo strany Československa odvolávajúc sa na čl. 60 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý ustanovuje:

„Článok 60

Skončenie platnosti zmluvy alebo pozastavenie jej plnenia v dôsledku porušenia zmluvy

1. Závažné porušenie dvojstrannej zmluvy jednou stranou oprávňuje druhú zmluvnú stranu, aby sa odvolala na porušenie zmluvy ako na dôvod skončenia platnosti alebo pozastavenie jej plnenia úplne alebo čiastočne.

2. Závažné porušenie viacstrannej zmluvy jednou stranou oprávňuje:

a) ostatné strany jednomyseľnou dohodou pozastaviť plnenie zmluvy úplne alebo čiastočne, alebo skončiť jej platnosť, a to:

i) vo vzťahu všetkých k štátu, ktorý ju porušil, alebo

ii) medzi všetkými stranami navzájom;

b) stranu osobitne postihnutú neplnením, aby sa odvolala na túto skutočnosť, ako na dôvod na úplné alebo čiastočné pozastavenie vo vzťahu k štátu, ktorý ju porušil;

c) ktorúkoľvek stranu okrem štátu, ktorý sa dopustil závažného porušenia, aby sa na toto porušenie odvolala ako na dôvod na úplné alebo čiastočné pozastavenie vlastného plnenia zmluvy, pokiaľ je zmluva takej povahy, že vážne porušenie jej podmienok jednou stranou radikálne mení situáciu každej strany pokiaľ ide o ďalšie plnenie záväzkov podľa zmluvy.

3. Závažné porušenie zmluvy v zmysle tohto článku tvorí:

(a) také odstúpenie od zmluvy, ktoré tento Dohovor neuznáva; alebo

(b) porušenie podmienky, ktorá je podstatná pre dosiahnutie účelu zmluvy .

4. Predchádzajúce odseky nie sú na ujmu tých ustanovení zmluvy, ktoré možno použiť v prípade že nastane porušenie.

5. Odseky 1 až 3 sa nevzťahujú na ustanovenia o ochrane osôb v zmluvách humanitárnej povahy, osobitne na ustanovenia zakazujúce akúkoľvek formu represálií proti osobám ochraňovaným týmito zmluvami.“

Maďarsko tvrdilo najmä, že Československo porušilo Zmluvu z roku 1977 prinútením k výstavbe a uvedením Variantu C do prevádzky, ako aj nedodržaním záväzkov podľa čl. 15 a 19 Zmluvy. Maďarsko ďalej tvrdilo, že Československo porušilo iné medzinárodné dohovory (medzi nimi Dohodu z 31. mája 1976 o úprave vodohospodárskych otázok na hraničných vodách) a všeobecné medzinárodné právo.

Slovensko odmietlo tvrdenie, že by zo strany Československa, alebo zo strany Slovenska došlo k závažnému porušeniu záväzkov týkajúcich sa ochrany kvality vody a prírody, poukazujúc, že Variant C, ktorý v nijakom prípade nepredstavuje porušenie Zmluvy, bol zamýšľaný ako „najlepšie možné aproximatívne plnenie“ Zmluvy. Slovensko ďalej namietalo proti tvrdeniu, že by sa Československo bolo dopustilo porušenia iných medzinárodných dohovorov či všeobecného medzinárodného práva.

97. Nakoniec, Maďarsko argumentovalo, že plneniu Zmluvy bránili medzinárodným právom neskôr stanovené požiadavky na ochranu životného prostredia. Maďarsko tvrdilo, že pôvodne existujúci záväzok nespôsobiť na území iného štátu závažnú škodu, sa postupne zmenil na záväzok erga omnes predchádzať škodám v zmysle „preventívnej zásady“. Na základe toho, Maďarsko argumentovalo, že skončenie platnosti Zmluvy bolo „vynútené odmietnutím druhej strany zastaviť práce na Variante C“.

Slovensko reagovalo, že nič z toho čo prichádza do úvahy vo vývoji v oblasti v práva životného prostredia neviedlo k vzniku noriem jus cogens, prevažovali nad Zmluvou. Slovensko ďalej namietalo, že tvrdenie Maďarska o oprávnenosti takéhoto konania v žiadnom prípade nemôže slúžiť na ospravedlnenie skončenia Zmluvy v zmysle zmluvného práva, a skôr patrí „k jazyku z oblasti svojpomoci alebo represálií“.

* *

98. Otázka formulovaná v článku 2 ods. 1 (c) Osobitnej dohody sa týka zmluvného práva, pretože strany Súd požiadali, aby stanovil, aké sú právne účinky oznámenia o skončení Zmluvy. Otázkou zostáva, či sa notifikáciou Maďarska z 19. mája 1992 skončila platnosť Zmluvy z roku 1977, alebo či v dôsledku neplnenia požiadaviek medzinárodného práva sa tým platnosť Zmluvy neskončila.

99. Súd už predtým poukázal na otázku, či je možné na tento prípad aplikovať Viedenský dohovor z roku 1969 o zmluvnom práve. Viedenský dohovor nie je možné priamo aplikovať na Zmluvu z roku 1977, pretože oba štáty ratifikovali dohovor až po uzavretí Zmluvy. Preto na Zmluvu z roku 1977 možno aplikovať len pravidlá deklarované obyčajovým právom. Ako už Súd uviedol v predchádzajúcom (pozri bod 46), toto sa v mnohých smeroch vzťahuje aj na čl. 60 - 62 Viedenského dohovoru , ktoré sa týkajú skončenia platnosti zmluvy alebo pozastavenia jej plnenia. V tomto panuje medzi stranami všeobecná zhoda.

100. Zmluva z roku 1977 neobsahuje žiadne ustanovenie o skončení platnosti. Neexistuje ani náznak, že by strany mali v úmysle pripustiť možnosť vypovedania alebo odstúpenia od Zmluvy. Naopak, Zmluva stanovuje dlhodobý a trvalý režim spoločnej investície a spoločnej prevádzky. V dôsledku toho, keďže sa strany nedohodli inak, platnosť Zmluvy sa môže skončiť iba na základe obmedzených dôvodov uvedených vo Viedenskom dohovore.

101. Súd sa teraz bude venovať prvému z dôvodov predložených Maďarskom, a to stavu núdze. V tomto smere Súd iba poznamenáva, že aj keby sa zistilo, že stav núdze existoval, táto skutočnosť nemôže slúžiť ako dôvod na skončenie platnosti Zmluvy. Môže slúžiť iba ako dôvod na vylúčenie protiprávnosti konania štátu, ktorý porušil zmluvu. Aj keby sa zistilo že ide o oprávnený dôvod, platnosť zmluvy sa tým neskončí; zmluva môže byť neúčinná, pokiaľ existuje stav núdze; kedy sa jej účinnosť vlastne nachádza v latentnom stave, avšak - pokiaľ sa strany vzájomne nedohodnú na skončení platnosti zmluvy - platnosť zmluvy naďalej trvá. Len čo stav núdze pominie, povinnosť plniť zmluvné záväzky sa obnovuje.

*

102. Maďarsko sa dovolávalo zásady nemožnosti plnenia, v zmysle čl. 61 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Interpretácia znenia čl. 61 Maďarskom však nie je v súlade s ustanoveniami cit. článku, ani so zámermi diplomatickej konferencie, ktorá dohovor prijala. Čl. 61 ods. 1 vyžaduje „trvalý zánik alebo zničenie predmetu nepostrádateľného pre vykonanie“ zmluvy, ako dôvodu na skončenie platnosti zmluvy kvôli nemožnosti jej plnenia. V priebehu rokovania konferencie bol vznesený návrh rozšíriť rozsah článku tým, že by sa doň začlenili aj prípady nemožnosti uhrádzať určité platby v dôsledku vážnych finančných ťažkostí (Oficiálne záznamy konferencie Organizácie Spojených národov o zmluvnom práve, 1. zasadanie, Viedeň, 26. marec až 24. máj 1968, dokument A/CONF. 39/11, Zhrnuté záznamy plenárnych zasadaní a zasadaní výboru celého zhromaždenia, 62. zasadanie výboru celého zhromaždenia, s. 361-365). Aj keď sa uznalo, že v takýchto situáciách by sa dalo zamedziť protiprávnemu konaniu v dôsledku neplnenia zmluvných záväzkov jednej strany, účastnícke štáty neboli pripravené uvažovať o takýchto situáciách ako o dôvode na skončenie platnosti zmluvy alebo pozastavenie jej plnenia a dali prednosť užšie vymedzenému pojmu.

103. Maďarsko namietalo, že základný predmet Zmluvy - spoločná hospodárska investícia vyhovujúca požiadavkám ochrany životného prostredia a spoločne prevádzkovaná obidvoma zmluvnými stranami - trvalo zanikla, čím sa plnenie Zmluvy stalo nemožným. Nie je potrebné, aby Súd určil, či možno chápať pojem „predmet“ v čl. 61 tak, že zahŕňa aj právny režim ako každú inú udalosť, ale aj keby tomu bolo tak, Súd by musel dôjsť k záveru, že v tomto prípade tento režim neprestal existovať definitívne. Zmluva z roku 1977 - a osobitne jej čl. 15, 19 a 20 - skutočne poskytovali stranám potrebné možnosti, aby kedykoľvek pristúpili k rokovaniam o nevyhnutných úpravách pokiaľ išlo o naliehavé hospodárske a ekologické otázky. Súd ešte doplnil, že ak spoločné využívanie investičného projektu nebolo možné, stalo sa tak v podstate pre to, že Maďarsko nepostavilo objekty, ku ktorým ju zaväzovala Zmluva z roku 1977; čl. 61 ods. 2 Viedenského dohovoru výslovne stanovuje, že na nemožnosť plnenia sa nemôže dovolávať ako na dôvod pre skončenie platnosti zmluvy tá strana, ktorá porušením zmluvného záväzku neplnenie sama spôsobila.

104. Maďarsko ďalej argumentovalo, že je oprávnené dovolávať sa na veľké množstvo udalostí, ktoré v súhrne vyvolali podstatnú zmenu okolností. V tomto smere uvádzala hlboké zmeny politickej povahy, klesajúci ekonomický potenciál na realizáciu projektu, vývoj ekologických poznatkov a nových noriem a predpisov medzinárodného práva životného prostredia (pozri bod 95 vyššie).

Súd pripomína, že v kauze Príslušnosť v spore týkajúcom sa rybolovu (ICJ Reports 1973, str. 63, ods. 36), sa uvádza, že:

„Čl. 62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve… možno v mnohých smeroch považovať za kodifikáciu existujúceho obyčajového práva vo veciach skončenia platnosti zmluvného vzťahu z dôvodu zmeny okolností.“

Existujúca politická situácia bola určite významným faktorom pri uzatváraní Zmluvy z roku 1977. Avšak Súd zdôrazňuje, že Zmluva upravovala spoločný investičný projekt na výrobu elektrickej energiu, protipovodňovú ochranu a zlepšenie plavby na Dunaji. Podľa názoru Súdu, existujúca politická situácia nebola tak tesne spojená s predmetom a účelom Zmluvy, že by predstavovala podstatný základ súhlasu strán a pri meniacich sa podmienkach, a že by radikálne zmenila rozsah záväzkov, ktoré sa mali splniť. To isté sa vzťahuje na ekonomický systém z čias uzatvorenia Zmluvy z roku 1977. Okrem toho, aj keď predpokladaná výhodnosť projektu v roku 1992 mohla byť nižšia než v roku 1977, z podkladov predložených Súdu nevyplýva, že by sa znížila natoľko, že v dôsledku toho by sa museli radikálne zmeniť zmluvné záväzky.

Súd nezastáva názor, že nový vývoj v oblasti ekologických poznatkov a poznatkov práva na životné prostredie by sa mohol chápať ako nepredvídaný. Navyše aj text čl. 15, 19 a 20 predvídal požiadavky zmien a umožnil stranám, aby takýto vývoj zohľadnili a aplikovali ho pri plnení zmluvných ustanovení.

Zmena okolností uvádzaná Maďarskom, nie je podľa názoru Súdu takej povahy, a to ani jednotlivo ani súhrnne, že by jej účinok mal radikálne zmeniť rozsah záväzkov, ktoré sa mali splniť na dokončenie Sústavy vodných diel. Podstatná zmena okolností by musela byť nepredvídateľná; okolnosti v čase uzavretia Zmluvy by museli predstavovať podstatný základ súhlasu strán viazaných zmluvou. Negatívne a podmienečné vymedzenie textu čl. 62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve okrem toho jasne naznačuje, že stabilita zmluvných vzťahov si vyžaduje, aby sa dovolávanie na podstatnú zmenu okolností použilo len vo výnimočných prípadoch.

*

105. Súd teraz preskúma argument Maďarska, či bolo oprávnené skončiť platnosť Zmluvy z roku 1977 na základe dôvodu, že Československo porušilo články 15, 19 a 20 (ako aj mnohých iných dohovorov a noriem všeobecného medzinárodného práva); a že plánovanie, výstavba a uvedenie Variantu C do prevádzky boli závažným porušením Zmluvy z roku 1977.

106. Pokiaľ ide o časť argumentácie Maďarska vychádzajúcej z porušenia iných zmlúv a všeobecných noriem medzinárodného práva, Súd je toho názoru, že iba závažné porušenie Zmluvy samotnej jedným zmluvným štátom, oprávňuje druhú stranu, aby sa na toto odvolávala ako na dôvod pre skončenie platnosti Zmluvy. Porušenie ustanovení iných zmlúv alebo noriem všeobecného medzinárodného práva môže byť dôvodom na prijatie určitých opatrení, vrátane protiopatrení poškodeným štátom, avšak nevytvára dôvod na skončení platnosti podľa zmluvného práva.

107. Maďarsko namietalo, že Československo porušilo čl. 15, 19 a 20 Zmluvy tým, že odmietlo pristúpiť k rokovaniam s Maďarskom za účelom prijatia Spoločného zmluvného projektu v súvislosti s novým vývojom v oblasti vedeckých poznatkov a právnej ochrany životného prostredia. Čl. 15, 19 a 20 zaväzujú strany, aby spoločne a na trvalom základe prijímali adekvátne opatrenia potrebné v záujme ochrany kvality vody, prírody a rybného hospodárstva.

Čl. 15 a 19 výslovne stanovujú, že splnenie požiadaviek, ktoré sa v nich uvádzajú, sa zabezpečia prostredníctvom realizácie riešení navrhnutých v spoločnom zmluvnom projekte. To, že sa strany na týchto riešeniach nedohodli, nemožno na základe pokladov predložených Súdu pripísať výlučne jednej strane. Súd nemá k dispozícii dostatok dôkazov, aby dospel k záveru, že Československo sústavne odmietalo rokovať s Maďarskom o vhodnosti či nevyhnutnosti opatrení na ochranu životného prostredia. Súdne spisy skôr naznačujú, že obe strany síce boli ochotné uskutočniť ďalší výskum, avšak Československo v praxi odmietlo tolerovať pozastavenie výstavby objektov v Dunakiliti a neskôr pri Variante C, zasa Maďarsko požadovalo pozastavenie výstavby ako podmienku environmentálneho výskumu tvrdiac, že pokračovanie výstavby by ovplyvnilo výsledok rokovaní. V tomto smere nemožno nezohľadniť skutočnosť, že Maďarsko samotné tým, že pozastavilo výstavbu objektov v Nagymarosi a Dunakiliti, prispela k vzniku situácie, ktorá neviedla ku konaniu plodných rokovaní.

108. Hlavným argumentom Maďarska pre odvolávanie sa na závažné porušenie Zmluvy bola výstavba a uvedenie Variantu C do prevádzky. Ako Súd rozhodol v bode 79 vyššie, Československo porušilo Zmluvu až keď odviedlo vody Dunaja do derivačného kanála v októbri 1992. Pri výstavbe objektov, ktoré viedli k uvedeniu Variantu C do prevádzky, Československo nekonalo protiprávne.

Podľa názoru Súdu, oznámenie Maďarska o skončení platnosti Zmluvy z 19. mája 1992 bolo preto predčasné. Do tých čias sa Československo nedopustilo žiadneho porušenia Zmluvy, a Maďarsko nebolo preto oprávnené dovolávať sa porušenia Zmluvy ako dôvodu skončenia jej platnosti v čase, keď tak urobila.

109. V tomto smere treba zdôrazniť, že podľa vyhlásenia Maďarska z 19. mája 1992 skončenie platnosti Zmluvy z roku 1977 malo nadobudnúť účinnosť dňom 25. mája 1992, teda až o 6 dní. Obe strany súhlasia, že čl. 65 - 67 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ak už nekodifikujú obyčajové právo, prinajmenej medzinárodné obyčajové právo zohľadňujú a obsahujú určité procedurálne zásady vychádzajúce zo záväzku konať dobromyseľne. Ako Súd konštatoval vo svojom Posudku k Interpretácii dohody z 25. marca 1951 medzi Svetovou zdravotníckou organizáciou a Egyptom (v ktorom prípade Viedenský dohovor sa neuplatnil):

„Aké časové lehoty možno presne pokladať za dodržanie povinnosti konzultovať a rokovať, a aké obdobie na oznámenie skončenia platnosti treba poskytnúť, sú otázky, ktoré sa nevyhnutne menia podľa požiadaviek konkrétneho prípadu. V princípe si preto strany majú v každom prípade určiť dĺžku týchto lehôt prostredníctvom dobromyseľných konzultácií a rokovaní .“ (ICJ Reports 1980, str. 96, ods. 49).

Skončenie platnosti Zmluvy notifikované Maďarskom malo nadobudnúť účinnosť 6 dní po vyrozumení. V priebehu týchto dní Maďarsko neutrpelo žiadnu škodu vyplývajúcu z konania Československa. Súd preto musí potvrdiť svoj záver, že skončenie platnosti Zmluvy notifikované Maďarskom bolo predčasné.

110. Súd nemôže prehliadnuť ani skutočnosť, že Československo sa dopustilo medzinárodne protiprávneho konania spustením Variantu C do prevádzky v dôsledku predchádzajúceho protiprávneho správania sa Maďarska. Ako uviedol Stály súdny dvor medzinárodnej spravodlivosti:

„Ide navyše o princíp všeobecne prijatý v jurisdikcii medzinárodných rozhodcovských súdov, ako aj všeobecných súdov, na základe ktorého nemôže jedna strana sama využiť skutočnosť, že druhá strana nesplnila nejaký záväzok, alebo nevyužila určitý opravný prostriedok, ak prvá strana určitým protiprávnym konaním bránila druhej splniť daný záväzok, alebo využiť opravný prostriedok prostredníctvom tribunálu, ktorý mala k dispozícii.“ (Továreň v Chorzówe, Jurisdikcia, Rozsudok č.8, 1927, PCIJ,Series A, No.9,ods. 31.)

Maďarsko sa vlastným správaním zbavilo práva skončiť platnosť Zmluvy; toto by bolo platilo, aj keby Československo do času uvádzaného skončenia platnosti, porušilo podmienky podstatné pre dosiahnutie predmetu alebo účelu Zmluvy.

*

111. Napokon Súd zaujme stanovisko k tvrdeniu Maďarska, že bolo oprávnená skončiť platnosť Zmluvy z roku 1977, pretože nové požiadavky medzinárodného práva na ochranu životného prostredia bránili plneniu Zmluvy.

112. Žiadna zo strán nenamietala proti skutočnosti, že od uzavretia Zmluvy v roku 1977 vznikli nové kogentné normy práva životného prostredia a Súd preto nemusel skúmať zmysel čl. 64 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Na druhej strane Súd chce pripomenúť, že novovzniknuté normy práva životného prostredia sú pre plnenie Zmluvy relevantné, a že strany si ich môžu po vzájomnej dohode osvojiť prostredníctvom čl. 15, 19 a 20 Zmluvy. Tieto články neukladajú osobitné plnenie záväzkov, ale vyžadujú, aby strany pri vykonaní povinností zabezpečili, aby sa nezhoršila kvalita vody v Dunaji, aby sa chránila príroda, a aby sa pri dohode o riešeniach, ktoré sa majú stanoviť v spoločnom zmluvnom projekte zohľadnili nové normy na ochranu životného prostredia.

Začlenením týchto evolutívnych ustanovení do Zmluvy strany uznali potenciálnu nutnosť projekt prispôsobovať. Preto Zmluva nie je statická, je otvorená prispôsobeniu sa k vznikajúcim normám medzinárodného práva. Pomocou článkov 15 a 19 možno do spoločného zmluvného projektu začleniť nové normy práva životného prostredia.

Povinnosť toto uskutočniť bola spoločnou povinnosťou. Povinnosti uložené čl. 15, 19 a 20 sú definované všeobecne a treba ich transformovať na osobitné záväzky konania, a to prostredníctvom konzultácií a rokovaní. Ich splnenie si vyžaduje vzájomnú vôľu diskutovať v dobrej viere o skutočných a možných ekologických rizikách.

Je to o to dôležitejšie uskutočniť, pretože ako Súd uviedol vo svojom Posudku o Zákonnosti hrozby alebo použitia jadrových zbraní: „životné prostredie nie je abstrakcia, predstavuje životný priestor, kvalitu života a samotné zdravie ľudí vrátane nenarodených generácií“ (ICJ Reports 1996, ods. 29; pozri aj ods. 53 vyššie).

Uvedomenie si citlivosti otázok životného prostredia a chápanie nevyhnutnosti hodnotiť ekologické riziká nepretržite, sa zintenzívnilo v rokoch nasledujúcich po uzavretí Zmluvy. Tieto nové aspekty zdôraznili význam čl. 15, 19 a 20.

113. Súd uznáva, že obe strany sa dohodli o nutnosti vážne riešiť ekologické problémy a prijať požadované preventívne opatrenia, avšak podstatne sa rozchádzajú v otázke následkov týchto opatrení na spoločný projekt. V tomto prípade môže byť užitočné zapojiť do hľadania riešenia tretiu stranu, za predpokladu, že strany zaujímajú flexibilné postoje.

114. Na záver, Maďarsko tvrdilo, že svojím správaním sa obe strany odmietli Zmluvu, a že dvojstranná zmluva, ktorú obe strany odmietli nemôže prežiť. Súd však zastáva názor, aj keď zistil, že Maďarsko rovnako ako Československo nedodržalo záväzky podľa Zmluvy z roku 1977, takéto vzájomné protiprávne správanie nespôsobuje skončenie platnosti Zmluvy, ani nie je dôvodom na jej skončenie. Súd by inak vytvoril precedens so znepokojujúcimi dôsledkami pre zmluvné vzťahy a pravidlo pacta sunt servanda, ak by dospel k záveru, že z dôvodu vzájomného nedodržiavania zmluvy je možné jednostranne skončiť platnosť zmluvy medzi štátmi, keď ju strany vo veľkom rozsahu s vysokými nákladmi viac rokov realizovali. Situácia by bola prirodzene iná, pokiaľ by sa strany rozhodli Zmluvu skončiť vzájomným súhlasom. Avšak v tomto prípade, keď sa Maďarsko pokúsilo skončiť platnosť Zmluvy, Československo sa dôsledne postavilo proti tomuto konaniu a vyhlásilo ho za právne neúčinné.

* *

115. Vo svetle vyššie uvedených záverov, Súd odpovedajúc na otázku položenú v čl. 2 ods. 1 (c) Osobitnej dohody (pozri bod 89) zisťuje, že oznámenie Maďarska o skončení platnosti Zmluvy z 19. mája 1992 nemalo právny účinok na skončenie platnosti Zmluvy z roku 1977 a príslušných zmluvných dokumentov.

* *

116. V čl. 2 ods. 2 Osobitnej dohody bol Súd požiadaný, aby určil právne následky vrátane práv a záväzkov strán, ktoré vyplývajú z jeho rozsudku o otázkach formulovaných v ods. 1. V čl. 5 Osobitnej dohody sa strany dohodli, že pristúpia k rokovaniam o modalitách vykonania rozsudku bezprostredne po jeho vynesení Súdom.

117. Súd sa musí najprv zaoberať otázkou, či sa Slovensko stalo zmluvnou stranou Zmluvy z roku 1977, ako nástupca Československa. Alternatívnym argumentom Maďarsko namietalo, že aj keby Zmluva prežila oznámenie o skončení platnosti, v každom prípade prestala platiť dňom 31. decembra 1992 v dôsledku „zaniknutia jednej strany“. V tento deň Československo ako právny subjekt prestalo existovať a dňa 1. januára 1993 vznikla Česká republika a Slovenská republika.

118. Podľa Maďarska „Neexistuje pravidlo medzinárodného práva, ktoré uvádza automatické nástupníctvo do dvojstranných zmlúv po zaniknutí jednej strany“ a takáto zmluva neprežije, pokiaľ ďalší štát nenastúpi na jej miesto výslovnou dohodou medzi týmto štátom a zostávajúcou stranou. Kým druhý odsek preambuly Osobitnej dohody stanovuje, že „Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej federatívnej republiky a výlučným nástupníckym štátom vo vzťahu k právam a záväzkom týkajúcich sa projektu Gabčíkovo-Nagymaros“, Maďarsko sa usilovalo rozlišovať na jednej strane medzi právami a povinnosťami ako „pokračujúcimi vlastníckymi právami“ podľa Zmluvy z roku 1977 a na druhej strane zmluvou samotnou. Tvrdila, že počas rokovaní, ktoré viedli k podpisu Osobitnej dohody, Slovensko navrhlo text, v ktorom by bolo Slovensko výslovne uznané „za nástupcu vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky“ vo vzťahu k Zmluve z roku 1977, avšak že Maďarsko túto formuláciu odmietlo. Tvrdilo, že nikdy nesúhlasilo akceptovať Slovensko ako nástupcu Zmluvy z roku 1977. Maďarsko uvádzalo diplomatické výmeny, pri ktorých si obe strany navzájom predložili zoznamy tých dvojstranných zmlúv, ktorých platnosť si naďalej želali, o ktorých rokovali v jednotlivých prípadoch; pričom Maďarsko zdôrazňovalo, že sa dohoda vo vzťahu k Zmluve z roku 1977 sa nikdy nedosiahla.

119. Maďarsko tvrdilo, že neexistuje pravidlo o nástupníctve, ktoré by mohlo platiť v tomto prípade, aby prevážilo chýbajúci súhlas.

Odvolávajúc sa na čl. 34 Viedenského dohovoru z 23. augusta 1978 o nástupníctve štátov vo vzťahu k zmluvám, v ktorých „sa stanovuje pravidlo automatického nástupníctva ku všetkým zmluvám“ na základe zásady kontinuity, Maďarsko argumentovalo nielen, že nikdy nepodpísalo ani neratifikovala tento dohovor, ale že „pojem automatického nástupníctva“ definovaný v tomto článku nebol nikdy prijatý a ani sa neakceptuje ako vyhlásenie všeobecného medzinárodného práva.

Maďarsko ďalej predložilo argument, že Zmluva z roku 1977 nevytvárala „záväzky a práva… vo vzťahu k režimu hraníc“ v zmysle čl. 11 tohto dohovoru, a konštatovala, že Zmluva neovplyvnila existujúce hranice. Poprela tiež, že by Zmluva bola „lokalizovanou“ zmluvou alebo že by vytvárala práva „považované za práva viažuce sa k územiu“ v zmysle čl. 12 Dohovoru z roku 1978, ktoré ako také, neboli nástupníctvom štátov dotknuté. Maďarsko trvalo na tom, že Zmluva z roku 1977 tvorila jednoducho len spoločnú investíciu. Maďarsko dospelo k záveru, že neexistuje základ, na ktorom by Zmluva mohla prežiť zánik Československa tak, aby bola pre Maďarsko a Slovensko záväzná.

120. Podľa Slovenska Zmluva z roku 1977, ktorej platnosť sa notifikáciou Maďarska v máji 1992 právoplatne neskončila, zostáva medzi Slovenskom ako nástupníckym štátom a Maďarskom v platnosti.

Slovensko uznalo, že dohoda o nástupníctve ku Zmluve medzi Slovenskom a Maďarskom neexistuje. Namiesto nej vychádzala predovšetkým zo „všeobecného pravidla o kontinuite, ktorá sa uplatní v prípade rozpadu“; a po druhé, argumentovala, že Zmluva je zmluvou „viažucou k územiu“ v zmysle čl. 12 Viedenského dohovoru z roku 1978 a že obsahuje ustanovenia vzťahujúce sa na hranice.

121. Na podporu svojho prvého argumentu Slovensko citovalo čl. 34 Viedenského dohovoru, ktorý považuje za potvrdenie medzinárodného obyčajového práva, ktorým sa princíp automatického nástupníctva považuje za pravidlo platné v prípade rozpadu štátu, ak predchádzajúci štát prestal existovať. Slovensko tvrdilo, že v praxi štátov je v prípade rozpadu tendencia podporovať kontinuitu ako pravidlo, ktoré sa má dodržiavať vo vzťahu k dvojstranným zmluvám. Nástupníctvo Slovenska na časti územia bývalého Československa by mohlo byť pravidlom, ktoré možno aplikovať na daný prípad.

122. Druhý argument Slovenska spočíval na „princípe kontinuity zmlúv ipso iure teritoriálneho alebo lokalizovaného charakteru“. Slovensko uviedlo, že toto pravidlo je začlenené v čl. 12 Dohovoru z roku 1978, ktorý medzi iným stanovuje:

„Článok 12

Ostatné teritoriálne režimy

…………...…………..…………...…………..………….…………...…………..…………...

2. Nástupníctvo štátov sa ako také nedotýka:

(a) záväzkov týkajúcich sa využitia akéhokoľvek územia, alebo obmedzení na jeho využívanie, ktoré ustanovila zmluva v záujme skupiny štátov, alebo všetkých štátov, vzťahujúcich sa na tomto územiu.

(b)práv určených zmluvou v záujme skupiny štátov alebo všetkých štátov a týkajúcich sa využitia akéhokoľvek územia alebo obmedzení na jeho využívanie, vzťahujúcich sa na toto územie.

…………...…………..…………...…………..………….…………...…………..…………...

Podľa Slovenska „(tento) článok možno (tiež) považovať za jedno z tých ustanovení Viedenského dohovoru, ktoré kodifikujú medzinárodné obyčajové právo“. Zmluva z roku 1977 má spadať do jeho vymedzenia vďaka svojej „osobitnej povahe…, ktorá ju stavia do kategórie zmlúv lokalizovaného alebo územného charakteru“. Slovensko charakterizuje túto zmluvu ako zmluvu, „ktorá zakotvuje ustanovenia o hraniciach a stanovuje osobitný územný režim“, ktorý sa uplatňuje v záujme všetkých pobrežných štátov Dunaja, a ako „dispozitívnu zmluvu vytvárajúcu práva in rem nezávisle od právnej subjektivity jej pôvodných signatárov“. Tu Slovensko argumentovalo uznaním existencie „osobitného pravidla“ Komisiou pre medzinárodné právo, na základe čoho sa zmluvy „určené na stanovenie objektívneho režimu“ musia považovať za záväzné pre následnícky štát (Oficiálne záznamy konferencie Organizácie Spojených národov o nástupníctve štátov vo vzťahu k zmluvám, Zväzok III, dokument A/CONF.80/16/Add. 2, str. 34). Čiže podľa názoru Slovenska Zmluva z roku 1997, nebola zmluvou, ktorej platnosť by bolo možné skončiť zánikom jednej z pôvodných strán.

*

123. Pre účely tohoto sporu Súd nepovažuje za potrebné pristúpiť k diskusii o tom, či čl. 34 Dohovoru z roku 1978 zohľadňuje stav medzinárodného obyčajového práva. Pre analýzu má väčší význam konkrétna povaha a charakter Zmluvy z roku 1977. Skúmaním tejto Zmluvy sa potvrdilo, že okrem jednoznačnej povahy ako spoločnej investície, jej hlavné prvky vznikli za účelom výstavby a spoločnej prevádzky rozsiahlej, integrovanej a nedeliteľnej sústavy objektov a zariadení na príslušných častiach území Maďarska a Slovenska na Dunaji. Zmluva taktiež stanovila plavebný režim na významnej časti medzinárodnej vodnej cesty, osobitne presmerovanie hlavnej medzinárodnej plavby do derivačného kanála. Týmto nevyhnutne vytvorila situáciu, ktorou ovplyvnila záujmy iných užívateľov Dunaja. Okrem toho, záujmy tretích štátov boli výslovne uznané v čl. 18, pričom sa strany zaviazali zabezpečiť „plynulú a bezpečnú plavbu na medzinárodnej vodnej ceste“ v súlade so svojimi záväzkami podľa Dohovoru z 18. augusta 1948 týkajúceho sa plavebného režimu na Dunaji.

V komentári k návrhom článkov o nástupníctve štátov vo vzťahu k zmluvám prijatým na 26. zasadnutí Komisie pre medzinárodné právo sa „lokalizované zmluvy“ označili za zmluvy, ktoré sa podľa tradičnej doktríny a podľa moderných názorov majú pokladať za nedotknuté nástupníctvom štátov (Oficiálne záznamy konferencie Organizácie Spojených národov o nástupníctve štátov vo vzťahu k zmluvám, Zväzok III, dokument A/CONF 80/16Add. 2, str. 27, ods. 2). Návrh textu čl. 12, ktorý zachováva tento princíp, sa potom prijal nezmenený do Viedenského dohovoru z roku 1978. Súd berie do úvahy, že čl. 12 zachováva pravidlo medzinárodného obyčajového práva; konštatuje, že žiadna zo strán proti tomu nenamieta. Komisia ďalej naznačila, že „zmluvy týkajúce sa vodohospodárskych práv alebo plavby po riekach, sa všeobecne považujú za kandidátov na začlenenie do kategórie územných (lokalizovaných) zmlúv“ (ibid., str. 33 ods. 26). Súd konštatuje, že čl. 12, ktorý bez odkazu na samotnú Zmluvu, ustanovuje, že práva a záväzky územnej povahy vytvorené Zmluvou sú nástupníctvom štátov nedotknuté, zdanlivo podporuje skôr postoj Maďarska než Slovenska. Súd však dospel k záveru, že tento text vznikol najmä preto, aby sa zohľadnila skutočnosť, že v mnohých prípadoch už zmluvy, ktoré určili hranice alebo územné režimy, neplatia (ibid. str. 26-37). Tie, ktoré zostali v platnosti, však následnícky štát zaväzujú.

Berúc do úvahy všetky tieto faktory, Súd zistil, že svojim obsahom sa Zmluva z roku 1977 má chápať ako zmluva ustanovujúca územný režim v zmysle čl. 12 Viedenského dohovoru z roku 1978. Vytvorila práva a záväzky „viažuce“ sa k častiam Dunaja, ktorých sa týka; čiže zmluvu samotnú nemôže ovplyvniť nástupníctvo štátov. Súd preto dospel k záveru, že Zmluva z roku 1977 sa dňom 1. januára 1993 stala pre Slovensko záväznou.

124. Možno dodať, že Slovensko namietalo, pokiaľ tvorilo súčasť Československa, zohrávala svoju úlohu pri vývoji projektu rovnako, ako aj neskôr, v najkritickejších fázach rokovaní s Maďarskom o osude projektu. Dôkazy ukazujú, že slovenská vláda prijala uznesenia pred podpisom Zmluvy z roku 1977 pri príprave na jej realizáciu; a opäť po podpise vyjadrujúc tým svoju podporu Zmluve. Práve premiér Slovenska sa zúčastnil zasadania v Budapešti 22. apríla 1991, ako splnomocnenec federálnej vlády, aby prediskutoval otázky, ktoré vznikli v súvislosti s projektom. Jeho nástupca vo funkcii premiéra potom oznámil maďarskému partnerovi listom z 30. júla 1991 rozhodnutie Slovenskej vlády, ako aj vlády Českej a Slovenskej federatívnej republiky prikročiť k „dočasnému riešeniu“ (pozri bod 63 vyššie); a ktorý opäť 18. decembra 1991 napísal maďarskému ministrovi bez kresla, obnovujúc tým predchádzajúci návrh, že treba zriadiť spoločnú komisiu pod dohľadom Európskych spoločenstiev, aby zvážila možné riešenia. Slovenský premiér taktiež písal maďarskému premiérovi v máji 1992 vo veci rozhodnutia prijatého vládou Maďarska skončiť platnosť Zmluvy, informujúc ho o uzneseniach prijatých ako reakcia Slovenskej vlády.

Vo svetle záverov dosiahnutých v bode 123, nie je potrebné, aby Súd určil, či existujú právne následky, ktoré vyplývajú z dôležitej úlohy, ktorú zohralo Slovensko. Jej úloha je však taká, že si zasluhuje zmienku.

*

* *

125. Súd teraz pristúpi k otázke právnych následkov, ktoré vyplývajú z tohto rozsudku.

V tomto smere, Maďarsko tvrdilo, že budúce vzťahy medzi stranami, pokiaľ ide o Variant C, neupravuje Zmluva z roku 1977. Tvrdí, že podľa Dohody o úprave vodohospodárskych otázok na hraničných vodách z roku 1976 má právo na „50% prirodzeného toku Dunaja v bode, kde križuje hranicu pod Čunovom“ a berie do úvahy, že strany

„sú povinné pristúpiť k rokovaniam, aby dospeli k takému riešeniu, aby sa vodné podmienky v oblasti pod Čunovom až do sútoku pri Sape stali spoločne definovanými vodnými podmienkami, ako to vyžaduje článok 3 (a) Dohody z roku 1976.“

Maďarsko navyše naznačilo, že každý vzájomne akceptovaný dlhodobý režim prietokov vody musí „byť schopný dokázať zabrániť poškodeniu vrátane špeciálneho poškodenia biodiverzity, zakázaného Dohovorom o biologickej diverzite z Rio de Janeira z roku 1992“. Dodala, že by sa malo vykonať „spoločné hodnotenie dopadu na životné prostredie regiónu a budúcnosti Variantu C v kontexte trvalo udržateľného vývoja regiónu“.

126. Maďarsko tiež nastolilo otázku o finančnej zodpovednosti za nesplnenie pôvodného projektu a konštatovala, že obe strany akceptujú skutočnosť, že druhá strana má „vlastnícky a finančný záujem na zvyšných častiach pôvodného projektu a že sa má vykonať vyúčtovanie“. Ďalej poznamenala, že:

„Ďalšie prvky poškodenia súvisiace s Variantom C na území Maďarska sa majú tiež zahrnúť do vyúčtovania…, takisto aj výroba elektriny od okamihu odklonenia“,

a že

„celková situácia je zložitá a môže sa najľahšie rozriešiť určitou formou paušálneho vysporiadania.“

127. Maďarsko konštatovalo, že Slovensko vyvolalo svoju medzinárodnoprávnu zodpovednosť a musí poskytnúť náhradu za škodu spôsobenú Maďarsku prevádzkou Variantu C. V tejto súvislosti uviedla, v kontexte náhrady škody na životnom prostredí, pravidlo restitutio in integrum, a žiadala znovu ustanoviť „spoločnú kontrolu oboch štátov nad zariadeniami udržiavanými tak, ako v súčasnosti“ a „znovu ustanovenie toku vôd na úroveň, na ktorej bola pred protiprávnym odklonením rieky“. Poukazovala ďalej na nápravu škody v oblasti fauny, flóry, pôdy, podzákladia, podzemnej vody a vodonosnej vrstvy, škody, ktoré utrpelo maďarské obyvateľstvo v dôsledku nárastu neistoty pri hodnotení svojej budúcnosti (pretium doloris) a škodu vzniknutú z protiprávneho využívania zariadení na odklonenie Dunaja, ku ktorým si obe uplatňujú spoločné vlastníctvo.

Nakoniec Maďarsko žiadalo „skončiť s pretrvávajúcim protiprávnym konaním“ a „záruku, že sa toto konanie nebude opakovať“, a vyzvala Súd, aby nariadil „trvalé pozastavenie prevádzky Variantu C“.

128. Slovensko požadovalo, aby Maďarsko upustilo od protiprávneho správania sa, prestalo zabraňovať uplatňovaniu Zmluvy z roku 1977, pričom mala vziať do úvahy jej „flexibilnosť a významné možnosti, ktoré poskytuje pre rozvoj dokonca pre také zmeny a doplnky, na ktorých sa strany môžu v budúcnosti“ dohodnúť. Konštatovala, že spoločná prevádzka by sa mohla obnoviť na základe spoločnej dohody, pričom zdôraznila toto:

„či sa Nagymaros vybuduje, ako bolo pôvodne naplánované, alebo sa vybuduje kdekoľvek v inej forme, alebo sa nevybuduje vôbec, to je otázka, o ktorej majú rozhodnúť strany niekedy v budúcnosti.

…………... ………….. …………... ………….. …………. …………... ………….. …………...

„Pod podmienkou, že derivačný kanál a gabčíkovská elektráreň s plavebnými komorami v Gabčíkove - oboje ako súčasť pôvodnej Zmluvy a nie súčasť Variantu C - zostanú funkčne a ekonomicky adekvátne a efektívne, Slovensko je pripravené rokovať o budúcej úlohe Dunakiliti a Čunova, majúc na pamäti Nagymaros“.

Naznačila, že gabčíkovská elektráreň nebude pracovať v špičkovom režime „pokiaľ by dôkazy o škodách na životnom prostredí boli jasné a akceptované oboma stranami“. Slovensko poznamenalo, že sa zdá, že sa strany dohodli, že zúčtovanie sa má vykonať „tak, aby na základe rozhodnutí Súdu o zodpovednosti strán, strany dosiahli celkové vysporiadanie“. Dodalo, že strany by sa mali dohodnúť, ako sa majú nárokovateľné sumy uhrádzať.

129. Slovensko konštatovalo, že Maďarsko musí poskytnúť náhradu za škodlivé následky za nedodržanie svojich záväzkov „či sa vzťahujú na protiprávne pozastavenie a zanechanie výstavby objektov, alebo na formálne odmietnutie Zmluvy v máji 1992“, a že náhrada by mala byť vo forme restitutio in integrum. Naznačila, že „pokým strany nedospejú k nejakému inému riešeniu uzavretím dohody, restitutio in integrum by mohlo mať formu návratu Maďarska v budúcnosti ku svojim záväzkom podľa Zmluvy“ a že „aby bola náhrada „úplná“… za účelom „odstránenia všetkých následkov protiprávneho konania“… „platba náhrady škody sa musí … priradiť k restitutio…“. Slovensko požaduje náhradu škody, ktorá musí zahŕňať súčasne úroky a stratu na úžitkoch, a mala by pokrývať nasledujúce súčasti škôd, ktoré príkladom uvádza:

(1) Straty spôsobené Slovenskom v oblasti Gabčíkova: náklady, ktoré vznikli Československu od roku 1990 do 1992 súvisiace s ochranou objektov Sústavy vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros a priľahlých oblastí; náklady na udržiavanie starého koryta Dunaja až do otvorenia nového plavebného kanála od roku 1990 do roku 1992; straty československých plavebných orgánov v dôsledku neprístupnosti derivačného kanála od roku 1990 do roku 1992; stavebné náklady Variantu C (1990 - 1992).

(2) Straty spôsobené Slovenskom v oblasti Nagymaros: straty v oblasti plavby a protipovodňovej ochrany, ktoré znášala Slovensko od roku 1992 v dôsledku zastavenia výstavby objektov zo strany Maďarska .

(3)Straty pri výrobe elektriny.

Slovensko ďalej vyzýva Maďarsko, aby „poskytla primerané záruky, že prestane brániť uplatňovaniu Zmluvy a pokračovaniu v prevádzke Sústavy“. Tvrdila, že je oprávnená „dostať formálne ubezpečenie, že medzinárodne protiprávne konanie Maďarska sa nebude opakovať“, a dodala, že „existujúce prehradenia Dunaja v Čunove vytvára garanciu takéhoto druhu“, pokiaľ Maďarsko neposkytne rovnocennú záruku „v rámci rokovaní, ktoré majú strany uskutočniť“.

* *

130. Súd konštatuje, že časť rozsudku, ktorá odpovedá na otázky čl. 2 ods. 1 Osobitnej dohody, má deklaratórny charakter. Zaoberá sa minulým správaním sa strán a stanovuje oprávnenosť alebo protiprávnosť tohoto správania v období rokov 1989 - 1992, ako aj aké má dôsledky na existenciu Zmluvy.

131. Teraz má Súd na základe predchádzajúcich poznatkov určiť, aké má byť budúce správanie sa strán. Táto časť rozsudku je viac normatívna ako deklaratórna, pretože určuje práva a záväzky strán. Strany musia usilovať o dohodu o modalitách vykonania rozsudku. Vo svetle tohto určenia, tak ako sa na tom dohodli v článku 5 Osobitnej dohody.

132. V tomto smere má zásadnú dôležitosť to, čo Súd konštatoval, že Zmluva z roku 1977 je stále v platnosti, a preto upravuje vzťah medzi stranami. Tento vzťah upravujú aj normy iných relevantných dohovorov, ktorých sú oba štáty stranami, normy všeobecného medzinárodného práva, a v tomto konkrétnom prípade, pravidlá o zodpovednosti štátu; ale predovšetkým je upravený použiteľnými pravidlami Zmluvy z roku 1977 ako pravidlami lex specialis.

133. Súd nemôže prehliadať skutočnosť, že v uplynulých rokoch ani jedna strana Zmluvu v plnej miere neplnila, ako aj to, že konanie a opomenutie každej strany prispelo k vzniku terajšej faktickej situácie. Keď rozhoduje o právnych požiadavkách na budúce správanie sa strán, Súd nemôže prehliadnuť túto faktickú situáciu a praktické možnosti a nemožnosti, ktoré z nej vyplývajú.

To však neznamená, že skutočnosti - v tomto prípade skutočnosti, ktoré vyplývajú z protiprávneho správania - určujú právo. Princíp ex injuria jus non oritur (pozn. prekl.: Z bezprávia nevzniká právo.) je podporený nálezom Súdu, že právny vzťah vytvorený Zmluvou z roku 1977 je zachovaný, a v tomto prípade ho nemožno považovať za zrušený v dôsledku protiprávneho správania.

Preto je podstatné, aby sa faktická situácia tak, ako sa vyvinula od roku 1989, zaradila do kontextu zachovaného a rozvíjajúceho sa zmluvného vzťahu, aby sa tak v čo možno najväčšej miere dosiahli predmet a účel Zmluvy. Iba vtedy sa môže napraviť neregulárny stav vecí, ktorý existuje v dôsledku nedodržania zmluvných záväzkov obidvomi stranami chovať sa v súlade s ich zmluvnými záväzkami.

134. Čo mohlo byť správnou aplikáciou práva v roku 1989 alebo 1992, ak by bol vtedy spor predložený Súdu, mohlo by predstavovať omyl vo výkone spravodlivosti v roku 1997. Súd nemôže ignorovať skutočnosť, že gabčíkovská elektráreň je v prevádzke takmer päť rokov, že derivačný kanál, ktorý zásobuje elektráreň, dostáva vodu zo značne menšej nádrže vytvorenej priehradou, ktorá nie je vybudovaná v Dunakiliti, ale v Čunove, a že elektráreň je v prevádzke v prietočnom režime a nie v špičkovom režime, ako sa pôvodne predvídalo. Rovnako Súd nemôže ignorovať skutočnosť, že Nagymaros nielenže nebol postavený, ale nie je ani dôvod ho vybudovať, pretože obidve strany fakticky vylúčili možnosť prevádzky v špičkovom režime.

135. Ako už Súd mal možnosť konštatovať, Zmluva z roku 1977 nepredvídala iba spoločný investičný projekt na výrobu energie, ale mala slúžiť aj iným cieľom: zlepšeniu plavby na Dunaji, protipovodňovej ochrane, prevádzaniu ľadov, a ochrane prírodného prostredia. Žiadnemu z cieľov nebola daná absolútna priorita pred inými cieľmi, bez ohľadu na to, že v Zmluve sa kladie dôraz na výstavbu Sústavy vodných diel za účelom výroby energie. Žiaden z nich nestratil na význame. Aby sa dosiahli tieto ciele, strany prijali záväzky na správanie, záväzky na konanie a záväzky na výsledok.

136. Možno povedať, že časť záväzkov na konanie, ktoré sa týkali výstavby Sústavy vodných diel - pokiaľ neboli realizované pred rokom 1992 - bola prekonaná vývojom. Súd by aplikoval právo stratiac úplne cit pre realitu, ak by mal nariadiť, aby táto časť záväzkov bola plne znovu potvrdená a objekty v Čunove demolované, keď cieľom Zmluvy môžu adekvátne poslúžiť existujúce stavby.

137. Či je tomu v skutočnosti tak, musia rozhodnúť, v prvom rade a predovšetkým, samotné strany. Podľa Zmluvy z roku 1977 musia byť jej rôzne ciele dosiahnuté v rámci integrovaného a konsolidovaného programu, ktorý mal byť upresnený v Spoločnom zmluvnom projekte. Spoločný zmluvný projekt bol až do roku 1989 často prispôsobovaný a menený, aby lepšie zodpovedal želaniam strán. Tento projekt bol tiež výslovne charakterizovaný ako prostriedok na dosiahnutie takých cieľov, ako sú udržanie kvality vody a ochrana životného prostredia.

138. Zmluva z roku 1977 nikdy nevytvorila strnulý systém, bez ohľadu na to, že výstavbu Sústavy vodných diel v Gabčíkove a Nagymarosi predpisovala samotná Zmluva. V tomto smere však by sa mali zobrať do úvahy stanoviská, ktoré neskôr zaujali strany. Nielen že Maďarsko trvalo na skončení výstavby v Nagymarosi , ale aj Česko-Slovensko vyhlásilo, pri rôznych príležitostiach v priebehu rokovaní, že bolo ochotné zvážiť prípadné obmedzenie alebo dokonca vylúčenie prevádzky v špičkovom režime. V posledne uvedenom prípade by sa výstavba priehrady v Nagymarosi stala zbytočnou. Strany v praxi uznali, že výslovné ustanovenia samotnej Zmluvy môžu byť predmetom ďalšieho rokovania.

139. Súd zastáva názor, že strany majú právny záväzok, aby v priebehu rokovaní, ktoré sa majú uskutočniť podľa článku 5 Osobitnej dohody, zvážili, v kontexte Zmluvy z roku 1977, akým spôsobom možno najlepšie dosahovať mnohoraké ciele Zmluvy, majúc na zreteli, že by sa mali dosiahnuť všetky ciele.

140. Je zrejmé, že dopad a dôsledky projektu na životné prostredie budú nutne kľúčovou otázkou. Početné vedecké správy predložené stranami Súdu - aj keď ich závery sú často protichodné - zreteľne dokazujú, že tento dosah a dopady sú značné.

Na vyhodnotenie environmentálnych rizík, sa musia vziať do úvahy súčasné požiadavky. Znenie článkov 15 a 19 to nielen umožňuje, ale dokonca predpisuje v tom rozsahu, v akom tieto články ukladajú trvalý - a tým nevyhnutne evolutívny - záväzok Strán udržiavať kvalitu vody v Dunaji a ochraňovať prírodu.

Súd si je vedomý, že v oblasti ochrany životného prostredia sa vyžadujú opatrnosť a prevencia v dôsledku často ireverzibilného charakteru škody spôsobenej na životnom prostredí a obmedzení vlastným mechanizmom odstraňovania takéhoto druhu škôd. V priebehu stáročí ľudstvo neustále zasahovalo z hospodárskych a iných dôvodov do prírody. V minulosti sa tak často dialo bez toho, že by sa bral zreteľ na účinky na životné prostredie. Vďaka novým vedeckým poznatkom a rastúcemu uvedomeniu si rizík, ktoré pokračovanie týchto zásahov neuváženým a nezmenšeným tempom predstavuje pre ľudstvo - či už ide o dnešné alebo budúce generácie - boli vypracované nové normy a požiadavky, ktoré boli vyjadrené vo veľkom počte dokumentov v priebehu posledných dvoch desaťročí. Tieto nové normy sa majú zobrať do úvahy a nové požiadavky riadne zvážiť, nielen keď štáty zamýšľajú začať s novými činnosťami, ale tiež keď pokračujú v činnostiach, ktoré začali v minulosti. Táto nutnosť zosúladiť hospodársky rozvoj a ochranu životného prostredia je výstižne vyjadrená v pojme trvalo udržateľného rozvoja.

Pre účely tohoto prípadu to znamená, že strany by mali spoločne znova posúdiť účinky prevádzky gabčíkovskej elektrárne na životné prostredie. Musia najmä nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ ide o množstvo vody, ktoré sa bude prepúšťať do starého koryta Dunaja a do bočných ramien na obidvoch stranách rieky.

141. Nie je úlohou Súdu určiť, aký má byť konečný výsledok rokovaní, ktoré povedú strany. Strany samotné musia na základe dohody nájsť riešenie, ktoré zoberie do úvahy ciele Zmluvy, ktoré musia byť dosiahnuté spoločne a integrovane, ako aj normy medzinárodného práva životného prostredia a zásady práva medzinárodných vodných tokov. Súd v tomto kontexte pripomína to, čo povedal v prípadoch Kontinentálneho šelfu Severného mora (North Sea Continental Shelf) :

„Strany majú záväzok správať sa tak, aby rokovania mali zmysel, čo nebude prípad, keď niektorá z nich trvá na vlastnom stanovisku bez toho, že by uvažovala o akejkoľvek jeho modifikácii“. (ICJ Reports 1969, str. 47 ods. 85).

142. Pravidlo pacta sunt servanda (pozn. prekl.: Zmluvy sa dodržiavajú), tak ako je vyjadrené v článku 26 Viedenského dohovoru z roku 1969 o zmluvnom práve, v tomto spore vyžaduje, aby strany dospeli, na základe dohody, k riešeniu v rámci spolupráce, ktorú predvída Zmluva.

Článok 26 spája dva prvky, ktoré majú rovnakú dôležitosť. Stanovuje, že „Každá platná zmluva je pre strany záväzná a strany ju musia dobromyseľne vykonávať“. Tento druhý prvok, podľa názoru Súdu, v tomto prípade implikuje, že majú prevážiť účel Zmluvy a úmysel strán pri jej uzatváraní, nad jej doslovnou aplikáciou. Princíp dobromyseľnosti zaväzuje strany vykonávať Zmluvu rozumným spôsobom a tak, aby sa dosiahol jej účel.

143. V priebehu tohto sporu obidve strany požiadali o pomoc Komisiu Európskych spoločenstiev. Vzhľadom na zásadne odlišné stanoviská strán v otázke, čo by malo byť výsledkom uvažovaných trojstranných rozhovorov, boli tieto rozhovory neúspešné. Ak sa po vynesení tohto rozsudku uskutočnia dvojstranné rokovania bez predbežných podmienok, obidvom stranám môžu byť na prospech pomoc a expertízy tretej strany. Pripravenosť strán prijať takú pomoc by bola dôkazom dobromyseľnosti, s ktorou vedú dvojstranné rokovania, aby vykonali rozsudok Súdu.

144. Zmluva z roku 1977 nielenže predvída spoločný investičný program, ale aj určuje jeho režim. Podľa Zmluvy hlavné objekty Sústavy vodných diel sú spoločným vlastníctvom strán; budú v prevádzke ako koordinované jednotné dielo; a úžitky zo Sústavy sa budú rozdeľovať rovným dielom.

Keďže Súd konštatoval, že Zmluva je stále platná, a podľa jej ustanovení spoločný režim predstavuje jej základný prvok, Súd zastáva názor, že pokiaľ sa strany inak nedohodnú, mal by sa tento režim obnoviť.

145. Článok 10, odsek 1, Zmluvy ustanovuje, že o prevádzku objektov Sústavy vodných diel, ktoré sú spoločným vlastníctvom zmluvných strán, sa starajú poverené prevádzkové organizácie zmluvnej strany, na území ktorej sú vybudované, a to koordinovane, ako jednotné dielo podľa dohodnutého manipulačného a prevádzkového poriadku. Odsek 2 tohto článku ustanovuje, že o prevádzku objektov Sústavy vodných diel, ktoré sú vlastníctvom jednej zmluvnej strany sa samostatne starajú, prípadne ich udržiavajú spoločne stanoveným spôsobom organizácie tejto zmluvnej strany.

Súd zastáva názor, že objekty v Čunove by sa mali stať spoločne prevádzkovaným dielom v zmysle článku 10, odsek 1, vzhľadom na ich rozhodujúcu úlohu pri prevádzke toho, čo zostalo zo Sústavy, a pre vodohospodársky režim. Priehrada v Čunove prevzala úlohu, ktorá bola pôvodne určená objektom v Dunakiliti, a preto by mala mať aj podobný štatus.

146. Súd tiež dospel k záveru, že Variant C, ktorého spôsob prevádzky je podľa Súdu nezlučiteľný so Zmluvou, by sa mal uviesť do súladu s ňou. Zapojením Maďarska do jeho prevádzky, riadenia, a poberania úžitkov, na základe rovnosti, sa Variant C pretransformuje z faktického stavu na zmluvný režim.

Z rôznych častí súdneho spisu vyplýva, s ohľadom na súčasný stav informácií predložených Súdu, že Variant C by mohol fungovať tak, aby sa súčasne umožnila ekonomická prevádzka sústavy na výrobu elektrickej energie a uspokojenie hlavných environmentálnych obáv.

Usporiadanie Variantu C jeho premenou na súčasť jednotnej a nerozdeliteľnej prevádzkovej sústavy objektov sa ukazuje byť nevyhnutné tiež preto, aby sa znovu zabezpečila účinnosť článku 9 Zmluvy, ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa v rovnakom pomere podieľajú na úžitkoch a výhodách zo Sústavy vodných diel.

147. Znovunastolenie spoločného režimu taktiež v optimálnej miere zohľadní koncepciu spoločného využívania spoločne zdieľaných vodných zdrojov v záujme dosiahnutia viacerých cieľov Zmluvy, v súlade s čl. 5, ods. 2, Dohovoru o práve neplavebného využívania medzinárodných vodných tokov, podľa ktorého:

„Poriečne štáty sa zúčastňujú na využívaní, zhodnocovaní a ochrane medzinárodného vodného toku spravodlivým a rozumným spôsobom. Účasť zahŕňa súčasne právo na využívanie vodného toku a povinnosť spolupracovať pri jeho ochrane a rozvoji, ako sa ustanovuje v tomto dohovore“. ( General Assembly Doc. A/51/869 of 11 April 1997.)

148. Súd dosiaľ uviedol, aké by mali podľa jeho názoru byť účinky jeho rozhodnutia, že Zmluva z roku 1977 je stále v platnosti. Teraz sa Súd bude venovať právnym následkom porušenia medzinárodného práva, ktorého sa strany dopustili.

149. Stály Súd medzinárodnej spravodlivosti vyhlásil v rozsudku z 13. septembra 1928 v spore týkajúcom sa Továrne v Chorzówe :

„Reparácia musí, v maximálne možnej miere, odstrániť všetky následky protiprávneho správania a obnoviť situáciu, ktorá by s najväčšou pravdepodobnosťou existovala, keby k protiprávnemu správaniu nebolo došlo“ (PCIJ, Series A, No. 17, str. 47).

150. Reparácia musí, „ v maximálne možnej miere“ odstrániť všetky následky protiprávneho správania. V tomto prípade budú následky protiprávneho správania obidvoch strán odstránené „v maximálne možnej miere“, ak obnovia spoluprácu pri využívaní spoločných vodných zdrojov Dunaja a ak sa mnohoúčelový program využívania, zhodnocovania a ochrany vodného toku, ako jednotné koordinované dielo bude realizovať spravodlivým a rozumným spôsobom. Strany môžu obnoviť spoločnú správu toho, čo zostalo zo Sústavy. Za tým účelom majú strany možnosť, na základe spoločnej dohody, zachovať objekty v Čunove so zmenami v spôsobe ich prevádzky, pokiaľ ide o rozdelenie vody a elektriny, a nevybudovať objekty v Nagymarosi.

151. Súd bol požiadaný obidvomi stranami, aby určil dôsledky rozsudku, pokiaľ ide o finančnú náhradu škôd. Podľa preambuly Osobitnej dohody sa strany dohodli, že Slovensko je jediným nástupníckym štátom po Československu, pokiaľ ide o práva a záväzky týkajúce sa Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros. Slovensko tak môže mať povinnosť vyplatiť náhrady škôd nielen za vlastné protiprávne správanie, ale aj konanie Československa, a má právo na odškodnenie za škody, ktoré, v dôsledku protiprávneho správania Maďarska, utrpelo Československo, rovnako ako aj samotné Slovensko.

152. Súd nebol v tejto etape požiadaný, aby určil výšku povinnej náhrady škody, ale stanovil, na akom základe majú byť tieto náhrady vyplatené. Obidve strany tvrdili, že utrpeli závažné finančné straty a požadovali ich finančnú kompenzáciu.

Podľa pevne zaužívaného pravidla medzinárodného práva je poškodený štát oprávnený, aby obdržal odškodnenie od štátu, ktorý sa dopustil medzinárodne protiprávneho správania, za škody tým spôsobené. V tomto rozsudku Súd dospel k záveru, že obidve strany sa dopustili medzinárodne protiprávneho správania, a konštatoval, že toto správanie bolo príčinou vzniku škôd, ktoré strany utrpeli; preto, Maďarsko a Slovensko majú obidve povinnosť poskytnúť náhradu škody a obidve sú oprávnené dostať náhradu škody.

Slovensko je tak oprávnené na náhradu za škody, ktoré utrpelo Československo, ako aj Slovensko samotné, v dôsledku rozhodnutia Maďarska pozastaviť a následne zanechať práce v Nagymarosi a Dunakiliti, pretože toto konanie zapríčinilo odloženie uvedenia gabčíkovskej elektrárne do prevádzky, a po jej uvedení do prevádzky zmenu v spôsobe jej prevádzky.

Maďarsko je oprávnené na náhradu za škody, ktoré utrpelo v dôsledku odklonenia Dunaja, pretože Československo uvedením Variantu C do prevádzky a Slovensko pokračovaním v jeho prevádzke zbavili Maďarsko jeho oprávneného podielu na spoločných vodných zdrojoch a využívali tieto zdroje predovšetkým pre ich vlastný úžitok.

153. Avšak vzhľadom na to, že obidve strany sa dopustili protiprávneho správania chce Súd poznamenať, že otázku odškodnenia možno uspokojivo vyriešiť v rámci celkového riešenia, ak by sa každá strana vzdala svojich požiadaviek a protipožiadaviek.

154. Súčasne Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účtovné vysporiadanie výstavby objektov je otázkou, odlišnou od otázky odškodnenia, a musí byť vyriešené v súlade so Zmluvou z roku 1977 a s ňou súvisiacimi dokumentmi. Ak sa má Maďarsko podieľať na prevádzke a úžitkoch čunovského komplexu, musí zaplatiť zodpovedajúci podiel stavebných a prevádzkových nákladov.

*

* *

155. Z týchto dôvodov

Súd

(1) s prihliadnutím na článok 2, bod 1 Osobitnej dohody,

A. Rozhodol štrnástimi hlasmi proti jednému, že Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 pozastaviť a následne zanechať práce na vodnom diele Nagymaros a tie práce na vodnom diele Gabčíkovo, za ktoré zodpovedala podľa Zmluvy z roku 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, FLEISCHHAUER, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudca HERCZEGH;

B. Rozhodol deviatimi hlasmi proti šiestim, že Československo bolo v novembri 1991 oprávnené pristúpiť k „dočasnému riešeniu”, tak ako je popísané v texte Osobitnej dohody;

Za: podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, GUILLAUME, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: predseda SCHWEBEL; sudcovia BEDJAOUI, RANJEVA, HERCZEGH, FLEISCHHAUER, REZEK;

C. Rozhodol desiatimi hlasmi proti piatim, že Československo nebolo oprávnené uviesť od októbra 1992 „dočasné riešenie” do prevádzky.

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, HERCZEGH, SHI, FLEISCHHAUER, KOOIJMANS, REZEK;

Proti: sudcovia Oda, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

D. Rozhodol jedenástimi hlasmi proti štyrom, že oznámenie Maďarska z 19. mája 1992 o skončení platnosti Zmluvy zo 16. septembra 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov nemalo právny účinok skončenia;

Za: podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: predseda SCHWEBEL; sudcovia HERCZEGH, FLEISCHHAUER, REZEK;

(2) S prihliadnutím na článok 2, ods. 2 a článok 5 Osobitnej dohody,

A. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti trom, že Slovensko ako nástupca Československa sa stalo stranou Zmluvy zo 16. septembra 1977 od 1. januára 1993;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudca HERCZEGH, FLEISCHHAUER, REZEK;

B. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že Maďarsko a Slovensko musia rokovať v dobrej viere, berúc do úvahy dnešnú situáciu a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie cieľov Zmluvy zo 16. septembra 1977, v súlade s takými modalitami, na akých sa dohodnú;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudcovia HERCZEGH, FLEISCHHAUER;

C. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že pokiaľ sa strany nedohodnú inak, musí sa stanoviť spoločný prevádzkový režim podľa Zmluvy zo 16. septembra 1977;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudcovia HERCZEGH, FLEISCHHAUER;

D. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti trom, že pokiaľ sa strany nedohodnú inak, Maďarsko je povinné nahradiť Slovensku škody, ktoré utrpelo Československo a Slovensko pozastavením a zanechaním prác Maďarskom, za ktoré zodpovedala; a Slovensko je povinné nahradiť Maďarsku náhradu škody, ktorú utrpelo v dôsledku uvedenia „dočasného riešenia” do prevádzky Československom a jeho pokračujúcej prevádzky Slovenskom;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, HERCZEGH, SHI, FLEISCHHAUER, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudcovia Oda, KOROMA, VERESHCHETIN;

E. Rozhodol trinástimi hlasmi proti dvom, že vyúčtovanie nákladov na výstavbu a prevádzku objektov sa musí urobiť v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy zo 16. septembra 1977 a s ňou súvisiacich zmluvných dokumentov, berúc do úvahy tie opatrenia, ktoré strany prijmú pri aplikácii bodov 2 B a C výrokovej časti rozsudku;

Za: predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI;

proti: sudcovia HERCZEGH, FLEISCHHAUER.

Vyhotovené v angličtine a francúzštine, pričom anglický text je rozhodujúci, v Paláci mieru, Haag, dvadsiateho piateho septembra tisícdeväťstodeväťdesiatsedem v troch kópiách, z ktorých jedna sa umiestni do archívu Súdu a ostatné sa doručia vláde Maďarskej republiky a vláde Slovenskej republiky.

(Podpísaný)	Stephen M. SCHWEBEL, predseda
(Podpísaný)	Eduardo VALENCIA-OSPINA, tajomník

Predseda SCHWEBEL a sudca REZEK pridali k rozsudku Súdu vyhlásenia.

Podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia BEDJAOUI a KOROMA pridali k rozsudku Súdu zvláštne posudky.

Sudcovia Oda, RANJEVA, HERCZEGH, FLEISCHHAUER, VERESHCHETIN a PARRA-ARANGUREN a sudca ad hoc SKUBISZEWSKI pridali k rozsudku Súdu nesúhlasné posudky.

(Parafoval) S. M. S

(Parafoval) E. V. O.