REVIEW OF ECOLOGICAL TERMS AND BIOINDICATIVE ANIMALS FOR SLOVAK READERS
(IN SLOVAK)

Beata KVASZOVÁ, Eva ROMANOVÁ

Zoological Institute, Faculty of Natural Sciences, Comenius University, Mlynská dolina, 84215 Bratislava, SLOVAKIA

ÚVOD

Cieľom tejto práce je slovenskému čitateĺovi podať stručné vysvetlenie použitých ekologických pojmov a predstaviť skupiny živočíchov, ktoré boli predmetom monitoringu bioty, vykonávaného na území, na ktorom sa predpokladal možný vplyv výstavby a prevádzky VDG na rastlinstvo a živočíchy. Na zmenu v prostredí reagujú všetky rastlinné i živočíšne organizmy, ktoré sa na danom mieste vyskytujú a vytvárajú spoločenstvo, ktorého zloženie je odrazom vonkajších podmienok. Keďže v tejto oblasti sa zmenili najmä vodné a vlhkostné pomery, u daných skupín živočíchov sme sa zamerali na stručné vysvetlenie ich nárokov na vodu a vlhkosť v prostredí. Na základe dostupnej literatúry sme sa snažili o vytipovanie najvhodnejších bioindikátorov pre tento ekologický faktor z jednotlivých skupín, pričom treba vziať do úvahy, že v niektorých radoch živočíchov sa nemusí vyskytnúť žiaden druh, ktorý by bol vhodným bioindikátorom (Odum, 1977).

Išlo nám ďalej o vysvetlenie odborných ekologických pojmov, prípadne pojmov, ktorých výklad je nejednoznačný a môže viesť k nesprávnemu pochopeniu faktov.

Správy, ktoré boli jedným z podkladov, sú výsledkom monitoringu bioty, ktorý bol vykonaný na väčšine monitorovacích plôch v rokoch (1990) 1992-1994. Každá správa je výsledkom monitoringu jednej skupiny (väčšinou radu) živočíchov.

Monitorovaním sa dá zachytiť zmena v druhovom, čiže kvalitatívnom, ale i kvantitatívnom zložení vrámci skupiny živočíchov (taxonomickej jednotky).

Z h3/4adiska šírky nárokov na prostredie rozde3/4ujeme živočíchy do ekologických skupín. Eurytopné živočíchy sú také, ktorých nároky na prostredie nie sú úzko vymedzené (t.j. ich tolerancia k zmenám v prostredí je vyššia), na rozdiel od stenotopných živočíchov, ktoré žijú v prostredí, ktorého podmienky sú ve3/4mi úzko vymedzené. Eurytopnosť alebo stenotopnosť druhu budeme posudzovať najmä s oh3/4adom na jeho vzťah k vodným pomerom v prostredí. V prípade suchozemského prostredia sa môže jednať napríklad o vlhkosť v pôde, v ovzduší. V prípade vodného prostredia o rýchlosť prúdenia vody, výšku hladiny, obsah živín alebo kyslíka vo vode a kvalitu vody celkovo. (Pritom treba vziať do úvahy, že jeden druh môže byť napríklad z h3/4adiska nárokov na rýchlosť prúdu stenotopný a z h3/4adiska inej ekologickej podmienky, napríklad teploty vody eurytopný). Špecifické faktory určujú pomerne presne prítomnosť určitých druhov organizmov v prostredí a naopak, pod3/4a druhov prítomných organizmov môžeme usudzovať na druh abiotického prostredia. Preto prísna viazanosť nejakého druhu na isté podmienky prostredia ho predurčuje k tomu, aby sa stal vhodným bioindikátorom, t.j. aby jeho prítomnosť indikovala kvalitu prostredia z h3/4adiska istého ekologického faktoru. (Výskyt vodného živočícha vyžadujúceho teplotu vody v rozmedzí 15 až 20 C indikuje, že teplota vody sa pohybuje v tomto rozmedzí).

EKOLOGICKÝ SLOVNÍK

Odborné ekologické a biologické pojmy

Prípony:

Pojmy:

Ekologické pojmy nejednoznačne chápané a používané:

community = coenoses - spoločenstvo = cenóza

abundance = population density - abundancia = hustota populácie = početnosť - počet jedincov jedného druhu na jednotku plochy (najčastejšie na 1 meter štvorcový) alebo objemu

diversity - diverzita - ekologicky - cenotická charakteristika, podiel počtu druhov ku počtu všetkých jedincov = species diversity - druhová bohatosť - neekologicky - rozmanitosť

dominance - dominancia - ekologicky - podiel počtu jedincov jedného druhu (taxonomickej jednotky, ekologickej skupiny) k počtu jedincov celej cenózy (cenologická charakteristika, vlastnosť)

species identity - druhová identita (podobnosť) - porovnanie dvoch cenóz alebo tej istej cenózy na rôznych plochách

species richness - druhová hustota - cenologická charakteristika, počet druhov na jednotku plochy, alebo objemu

constancy - konštantnosť - stálosť výskytu druhu ; podiel počtu vzoriek, v ktorých sa druh vyskytuje, k počtu všetkých vzoriek

biotope - biotop - neživé prostredie + rastliny + živočíchy
finding place - lokalita = nálezisko - miesto výskytu taxónu

ZÁKLADNÉ SYSTEMATICKÉ KATEGÓRIE ŽIVOČÍŠNEJ RÍŠE

RÍŠA - REGNUM

PREDSTAVOVANÉ SKUPINY ŽIVOČÍCHOV

MÄKKÝŠE {MOLLUSCA}

V strednej Európe sa vyskytuje vyše 300 druhov mäkkýšov. Sú to živočíchy s nečlánkovaným telom. Mäkké slizovité telo si chránia ulitou, doštičkami, alebo dvojchlopňovou schránkou.

V živote mäkkýšov hrá voda prvoradú úlohu. Voda či vlhko umožňujú aktívny život. Schránka umožňuje prečkať dlhšie obdobie sucha až do príchodu vlhkého obdobia. Medzi mäkkýše patria vodné i suchozemské organizmy, ve3/4a z nich žije však na prechode medzi vodným a suchozemským prostredím {napr. Succinea putris {jantárovka ve3/4ká}}. Vačšina vodných mäkkýšov žije v pobrežnom pásme do hĺbky 3 až 4 m, iba malá časť žije vo väčších hĺbkach.

S výnimkou lastúrnikov, ktoré potravu filtrujú z vody, ostatné mäkkýše si ju obstarávajú odstruhávaním pomocou raduly {chitinóznej jazykovej pásky} a če3/4uste, uložených v ústach.

Dve dôležité triedy mäkkýšov:

Tr. Ulitníky {Gastropoda}

Majú nečlánkované telo rozlíšené na hlavu, vnútorný vak a svalnatú nohu. Ich telo je kryté špirálovite stočenou ulitou {pravo alebo 3/4avotočivou}. Ulita tvorí ich vonkajšiu kostru. Pevnosť, ve3/4kosť a zafarbenie ulity vrámci jedného druhu sú podmienené ekologicky. Na jednom mieste možu ved3/4a seba žiť pásikavé a nepásikavé formy jedného druhu, ktoré sú anatomicky a v ekologických nárokoch celkom zhodné. Ulita slimákov može slúžiť na sledovanie množstva ťažkých kovov a niektorých ďalších látok vo vode, pretože tieto látky sa v schránkach ulitníkov kumulujú. U niektorých če3/4adí ulitníkov sa ulita zredukovala nato3/4ko, že z nej navonok neostalo nič {slizniaky}, u niektorých ďalších je taká malá, že sa živočích do nej nezmestí. Ulita môže byť uzatvárate3/4ná trvalým alebo dočasným viečkom. Typickým je hojné vylučovanie slizu a ve3/4ké množstvo slizových žliaz.

Medzi ulitníky patria suchozemské i vodné živočíchy, dýchajúce žiabrami alebo p3/4úcnym vakom.

Ich potravu tvoria riasy, huby, časti rastlín, rozkladajúce sa lístie, výkaly. Len málo ulitníkov sa živí dravo {napr. inými mäkkýšmi}.

Tr. Lastúrniky {Bivalvia}

Mäkkýše, u ktorých hlava nie je odlíšená od nohy. Nemajú radulu a če3/4usť. Majú dvojchlopňovú schránku s dvomi zatváravými svalmi a väzom na chrbtovej strane.

Suchozemské mäkkýše:

Na sledovaných monitorovacích plochách sa počet druhov suchozemských mäkkýšov pohyboval v rozmedzí 10 až 26 druhov, všetky patria medzi ulitníky. Časť z nich patrí medzi eurytopné druhy. Jedná sa vačšinou o euryvalentné lesné druhy, mezofilné alebo euryvalentné agrikolné druhy. Niektoré druhy mäkkýšov sú užšie viazané na istý typ prostredia, sú stenotopné a majú bioindikačný význam. Možno ich zoradiť do ekologických skupín: pobrežný hygrofil, lesný hygrofil, xenocénny druh {zoradené pod3/4a klesajúcich nárokov na vlhkosť prostredia}.

Medzi silne hygrofilné druhy {a možné bioindikátory vlhkosti} možno zaradiť druhy Carychium minimum, Zonitoides nitidus a Succinea putris {jantárovka ve3/4ká},ktorá je viazaná na ve3/4mi mokré biotopy {okraje vôd, močariny, lužné lesy}, nevie sa brániť proti suchu {pobrežný hydrofil}.

K euryvalentným agrikolným druhom patria: Punctum pygmaeum, Trichia hispida a Cochlicopa lubrica { kochlikopa lesklá}. Nárast ich výskytu v prostredí nemusí signalizovať iba pokles vlhkosti, ale i zvýšený prienik druhov z blízkej kultúrnej krajiny alebo rôznymi dôvodmi zapríčinené zanikanie pôvodného spoločenstva mäkkýšov lužného lesa.

Vodné mäkkýše:

Počet druhov vodných ulitníkov sa pohyboval okolo 15, počet lastúrnikov okolo 4.

Druhy dominantné pre staré koryto Dunaja:

Ancylus fluviatilis {čiapočka potočná}= dominantný druh, staré koryto Dunaja, na kameňoch v potokoch a riekach; výrazne reofilný, v ostatných nárokoch eurytopný ulitník.

Bithynia tentaculata {bitynia bahenná} = jeden z dominantných druhov pre Dunaj, typický pre stojaté, močaristé vody a brehy pomaly tečúcich vôd, ulitník.

Lymnea peregra {poddruh ovata} = dominantný druh, ulitník, vyskytujúci sa v stojatých a mierne tečúcich vodách.

Dreissena polymorpha {korýtko prirastené} = lastúrnik žijúci prisadnuto na kameňoch v stojatých a tečúcich vodách, hojný a dominantný druh.

Ďalšie druhy mäkkýšov starého koryta Dunaja:

Physella {Physa} acuta = novo sa vyskytujúci druh; keďže sa inak vyskytuje v prietočných ramenách Dunaja a je stagnikolný, jeho objavenie sa v starom koryte Dunaja môže signalizovať ramenizáciu Dunaja, spomalenie toku v starom koryte Dunaja.

Potamopyrgus antipodarum = ulitník, typický druh ramien, jeho výskyt v starom koryte Dunaja môže mať podobné dôvody ako v prípade Physella acuta.

Sphaerium corneum {kôstka bahenná} = lastúrnik žijúci v stojatých a pomaly tečúcich vodách, mŕtvych riečnych ramenách, znáša znečistenie vody až po alfamezosaprobitu.

Druhy dominantné pre ramená:

V stojatých alebo pomaly tečúcich vodách ramien sa v hojnejšom počte vyskytujú niektoré druhy ulitníkov.

Planorbarius corneus {kotú3/4ka ve3/4ká} = stojaté, najmä zarastené vody.

Planorbis planorbis {kotú3/4ka obrúbená} = zarastené vody v nižších polohách, neznáša znečistenú vodu {možný bioindikátor znečistenia}.

Viviparus acerosus {močiarka podunajská} = stojaté, pomaly tečúce vody.

Lymnea peregra {poddruh peregra} {vodniak premenlivý} = stojaté a mierne tečúce vody.

Lymnea stagnalis {vodniak vysoký} = stojaté vody na nížinách {môže indikovať vody chudobné na vápnik zmenou morfológie ulity}.

Unio pictorum {korýtko maliarske} = lastúrnik žijúci v stojatých i tečúcich vodách.

STONÔŽKY {CHILOPODA}

Trieda patriaca do kmeňa článkonožcov, podobne ako hmyz. U nás žije asi 50 druhov stonožiek.

Sú pretiahnutého, dorzoventrálne splošteného tvaru, priemernej ve3/4kosti 2 až 6 cm. Ich sfarbenie je vačšinou žlté, hnedé alebo hrdzavé. Rozlišujeme u nich telo a hlavu. Na hlave je jeden pár dlhých niťovitých tykadiel, po stranách sú skupiny jednoduchých očiek. Telo sa skladá z pravidelne sa striedajúcich dlhších a kratších článkov. Každý článok nesie jeden pár ve3/4kých a silných nôžok. Prvý pár nôh je premenený na pazúrovite zakončené útvary, obsahujúce vývod silne vyvinutej jedovej ž3/4azy, ktorej sekrétom usmrcujú korisť. Posledný pár nôh {vlečné nohy} slúži na obranu, preto býva silne predĺžený a zhrubnutý, pokrytý tŕňmi alebo kliešťovitý. Ve3/4a druhov je navzájom rozlíšite3/4ných iba mikroskopicky.

Žijú 2 až 3 roky. Minimálne 10 krát sa zvliekajú. Majú čiastočnú regeneračnú schopnosť. Sú to dravce, živia sa rôznymi článkonožcami {hmyz, pavúky a i.}, okrem jedného druhu {patriaceho do rodu Monotarsobius}, ktorý je synantropom a živí sa aj rastlinnou potravou. Potravu vyh3/4adávajú v noci.

U nás sa vyskytujú v teplejších oblastiach. Žijú v pôde, štrbinách, puklinách, pod kameňmi, kôrou stromov, v lístí, alebo vlhkejších biotopoch, napr. na brehoch potokov a riek. Niektoré sa vyskytujú skôr v listnatých lesoch {Lithobius forficatus {stonôžka obyčajná},Monotarsobius}, niektoré v ihličinách {Lithobius erythocephalus}. Niektoré stonôžky sú pôdne {če3/4. Geophilidae}, iné žijú v piesku {Geophilus feruginosus}. Všetky okrem v pôde žijúcich Geophilidae sú rýchle živočíchy.

Majú celoročný výskyt. Silné jedince sa aktívne pohybujú aj pod snehom, v hrabanke. Majú význam pri udržiavaní biologickej rovnováhy medzi článkonožcami.

Na sledovanom území bolo určených spolu 28 druhov stonožiek, patriacich k epigeickým i hypogeickým formám. Na zmeny v prostredí nereagujú rýchlo,lebo sa jedná o dlhoveké článkonožce, ale na dlhodobú zmenu v prostredí odpovedajú zmenami v druhovom a kvantitatívnom zastúpení.

K eurytopným druhom, hojne sa vyskytujúcim na tomto území i inde patria Lithobius forficatus {stonôžka obyčajná} a Lithobius mutabilis. Ich kvantitatívny vzrast môže byť signálom postupnej ruderalizácie územia.

Charakteristické spoločenstvo lužného lesa tvoria druhy: Lithobius crassipes, Lithobius curtipes, Lithobius aeruginosus, Pachymerium ferrugineum, Lithobius agilis, Lamyctes fulvicornis.

Lithobius agilis = náročný hygrofilný druh, citlivý bioindikátor vysokého stupňa pôdnej vlhkosti.

Lamyctes fulvicornis = ripikolný druh, dobrý bioindikátor, jeho vymiznutie signalizuje vysychanie lokality.

Indikátory vysychania prostredia:

Henia illyrica = uprednostňuje xerotermné lokality {málo narušené} lesostepného charakteru.

Lithobius calcaratus = preferuje suchšie habitaty v porovnaní s inými stonôžkami.

BZDOCHY {HETEROPTERA}

Početný rad hmyzu. Na Slovensku žije okolo 700 druhov bzdôch.

Sú rozličnej ve3/4kosti, priemerne však 5 až 20 mm. Sú zväčša pestro sfarbené. Ústne ústroje sú bodavocicavé. Ich telo je dorzoventrálne sploštené. Najbežnejší tvar je oválny, ale vyskytujú sa i listovité, polgu3/4ovité, pakobylkovité a tipu3/4ovité formy. Predné krídla sa vyvinuli ako polokrovky. V základnej časti sú tvrdé a silnejšie chitinizované, kým zadná časť je blanitá. Zadné krídla sú celé blanité. Nohy bývajú často nápadne modifikované pod3/4a špecializovaného spôsobu pohybu - plávanie, kĺzanie po hladine, hrabanie, skákanie, alebo pod3/4a spôsobu získavania potravy. Všetky bzdochy majú pachové ž3/4azy. Ich sekréty sa vystrekujú na dia3/4ku alebo odparujú a majú rôznu funkciu.

Potrava je ve3/4mi rôznorodá - druhy dravé, omnivorné, zoo/fytofágne, fytofágne, hemofágne. Potravu cicajú a natravujú ju mimo tela z enzýmov v slinách. Drobné suchozemské dravé druhy sa živia najmä roztočmi, vajíčkami hmyzu, strapkami, drobnými rovnakokrídlovcami. Ve3/4ké dravé druhy sa živia napr. larvami hmyzu. Medzi dravými bzdochami je ve3/4a užitočných, ktoré hubia škodlivý hmyz. Dravé vodné a hladinové bzdochy napádajú všetky skupiny vodných živočíchov aj rybí plôdik, ako aj živočíchov spadnutých na vodnú hladinu. Vodné a hladinové druhy sa využívajú v boji proti larvám komárov. Z niektorých dravých druhov sa vyvinuli dočasné i trvalé parazity človeka, netopierov, drobných cicavcov aj vtákov. Bodať, prípadne cicať krv môžu dočasne i rozličné fytofágne druhy. Časť fytofágov cicia na mycéliách a plodniaciach húb, najmä na stromoch a plesnivom opadanom lístí, časť na machorastoch, ale väčšinou na cievnatých rastlinách: na koreňoch, steblách, stonkách, listoch, mladých vegetatívnych a generatívnych orgánoch,, plodoch a semenách. Niektoré druhy možu spôsobiť cicaním rastlín celkové a lokálne otravy, deformácie, neplodnosť, znížiť kvalitu semien, alebo prenášajú rastlinné virózy. Medzi fytofágmi sú i druhy používané v biologickom boji proti burinám.

Bzdochy sa u nás vyskytujú v najhojnejšom počte na jeseň. Cez leto a predtým sa stretávame väčšinou len s ich larvami {nymfami}, ktoré sa až na nedokonalé krídla a menšiu ve3/4kosť podobajú rodičom.

Medzi bzdochami sú druhy suchozemské i vodné.

Suchozemské druhy sú väčšinou suchomilné. Majú dlhšie, nekryté tykadlá. Obývajú rastlinnú opadanku a machy, sú medzi nimi pôdne rizobionty, epigeické formy žijúce na bylinách, drevinách a v rozličných špecializovaných biotopoch {mraveniskách, hniezdach, brlohoch a pod.}. S niektorými druhmi, ktoré žijú pod kôrou stromov je možné stretnúť sa aj v zime.

Hladinové druhy {če3/4. Hydrometridae a Gerridae} majú nohy s vejárikmi dlhých chĺpkov, ktoré ich robia nezmáčate3/4nými a umožňujú im behať a skákať po vodnej hladine.

Vodné bzdochy majú nohy prispôsobené na plávanie, majú krátke, v štrbine ved3/4a hlavy nenápadne skryté tykadlá, sú dravé.

Suchozemské bzdochy

Na monitorovanom území bolo určených 59 druhov bzdôch. Sledovali sa najmä epigeické druhy, obývajúce listovú opadanku a povrch pôdy, ktoré citlivo reagujú na zmeny v prostredí, zmenami v kvalitatívnom i kvantitatívnom zložení spoločenstva.

Mezo až xerofilné druhy bzdôch = Metoplax origani, Graptopeltus lynceus, Xantochilus quadratus, Peritrechus geniculatus; ich výskyt môže indikovať postupné vysúšanie biotopu.

Hygrofilné druhy = Aradus distinctus, Cymus claviculus, Holcocranum saturejae, Drymus brunneus, Drymus ryeii, Scolopostethus affinis, S. thomsonii, S. pictus, S. pilosus, Legnothus limbosus, Podops inuncta. Najvhodnejším bioindikátorom dostatočnej vlhkosti lužných lesov je Drymus brunneus, ktorý je typickým obyvate3/4om listovej opadanky vlhkých lesov.

Mezohygrofilný druh = Legnotus limbosus, ekvivalent druhu Drymus brunneus v tých lužných lesoch, ktoré majú v dosledku väčšej hĺbky podzemnej vody suchší charakter.

Vodné bzdochy

Vodné a hladinové druhy, dravé.

Plea minutissima {člnovka} = jeden z dominantných druhov, indikuje eutrofizovanosť, bohatú vegetáciu a prehrievanie vody {vyskytuje sa v stojatých vodách a v ramenách, je našou najmenšou vodnou bzdochou, tvorí húfy a je hojná.

Ilyocoris cimicoides {štípavka obyčajná} = všeobecne rozšírená, hojná, žije v kalužiach, jazerách, mŕtvych ramenách.

Notonecta glauca {chrbtoplávka žltkastá} = stojaté vody, staré ramená, dokumentuje eutrofizáciu, všeobecne rozšírená, hojná.

Gerris rufoscutellatus {korčuliarka} = na hladine stojatých vôd , alebo zátočínách mierne tečúcich, živí sa utopeným hmyzom, ktorý vyciciava.

Sigara striata = eutrofizované, stojaté a mierne tečúce vody.

BYSTRUŠKOVITÉ {CARABIDAE}

Če3/4aď rýchlych dravých chrobákov. V strednej Európe sa vyskytuje okolo 600 druhov. Sú to malé až stredne ve3/4ké živočíchy. Najväčšia u nás je Carabus coriaceus {bystruška kožatá} s dĺžkou tela 3,4 až 4 cm. Majú rozličný tvar tela, väčšinou sú však štíhle, s hlavou užšou ako štít, s nitkovitými tykadlami a silnými hryzadlami. Väčšina bystruškovitých je nenápadne sfarbená, existuje však nieko3/4ko druhov so žiarivými kovovými farbami. Niektoré druhy lietajú dobre, iné druhy majú však zakrpatené krídla a krovky, takže nemôžu vôbec lietať. Larvy majú ve3/4kú hlavu a ploché hrudné a bruškové články.

Živia sa mäsitou potravou, najmä inými drobnými živočíchmi. Sú väčšinou užitočné. Likvidujú larvy iného hmyzu a slimáky. Len málo druhov je bylinožravých {Pseudophorus rufipes = škodca jahôd, Zabrus tenebrioides = škodca na obilí}.

Osíd3/4ujú všetky typy suchozemských biotopov. Žijú na rozličných miestach v pôde, pod kameňmi, pod lístím {opadaným}, kladami dreva, pod starou kôrou a podobne. Niektoré drobné bystrušky žijú pri vodách a vo vlhkom prostredí. Dva naše druhy, Carabus variolosus {bystruška potočná}a Carabus clathratus zostupujú radi i na dná vôd, kde sa vo3/4ne pohybujú, hlavne medzi detritom. Sú to väčšinou večerné a nočné druhy.

Všetky druhy rodu Carabus sú na našom území zákonom chránené a niektoré z nich patria medzi ohrozené druhy. Calosoma sycophanta {húseničiar pižmový} je zaraďovaný medzi zranite3/4né druhy. Všetky druhy húseničiarov sú chránené, likvidujú škodlivý hmyz.

Význam bystruškovitých v prírode je taký, že sa ako predátory podie3/4ajú na udržiavaní biologickej rovnováhy.

Počet druhov Carabidae, určených na sledovaných plochách sa pohyboval medzi 30 až 35 druhmi.

Eurytopné mezohygrofilné druhy :

Carabus ullrichi {bystruška zlatomedená}, Carabus coriaceus {bystruška kožatá} = dravec, jeho štetinaté larvy sú tiež dravé, žijú pod lístím a tlejúcimi rastlinnými zbytkami, kde ničia larvy a kukly mnohých lesných a po3/4ných škodcov. K svojmu vývinu potrebujú často viac rokov.

Carabus granulatus {bystruška zrnitá} = hygrofilný, ale pomerne tolerantný druh.

Hygrofilné druhy s bioindikačným významom:

Agonum fuliginosum = najhygrofilnejší druh, citlivý indikátor vlhkosti, vyskytuje sa pravidelne na územiach, ktoré sú nieko3/4kokrát do roka zaplavované.

Agonum micans = hygrofilný druh.

Agonum moestum = hygrofilný druh.

Zmenu suchšieho habitatu na vlhkejší a vzostup humidity na mieste môžu ako prvé indikovať druhy Pterostichus melanarius {utekáčik obyčajný} a Pterostichus niger {utekáčik čierny}, ktoré spomedzi hygrofilných bystrušiek majú najmenšie nároky na vlhkosť.

Pterostichus melanarius má pohyblivý reprodukčný cyklus a obidva druhy patria medzi dobrých letcov a migrátorov, čo im dáva predpoklady na rýchle kolonizovanie nových habitatov.

Heliofilné druhy polí, lúk a rumovísk:

Pseudophonus rufipes, Poecilus cupreus, signalizujú degradačné procesy v ekosystéme. Ich prenikanie a zvýšený výskyt môže indikovať postupný pokles vlhkosti a hladiny podzemnej vody, ale môže byť spôsobený i konštrukciou lesných ciest, holorubmi a inými 3/4udskými aktivitami.

NOSÁČIKOVITÉ {CURCULIONIDAE}

Najpočetnejšia če3/4aď chrobákov. Na našom území sa vyskytuje okolo 900 druhov.

Väčšinou sú to malé chrobáky, v našich podmienkach ve3/4ké 3 až 5 mm, najväčšie druhy rodu Liparus majú až 20 mm. Bývajú rozlične sfarbené, najčastejšie však hnedé, sivé alebo čierne. Väčšinou sa dajú priamo rozoznať pod3/4a predĺženého "nosa", na konci ktorého sa nachádzajú hryzavé ústne orgány. Tieto sú silné a prispôsobené k hryzeniu tvrdých častí rastlín, napr. tvrdých obalov semien a dreva. Nosáčiky sú väčšinou oválneho alebo hruškovitého tvaru a majú ve3/4mi tvrdú telesnú schránku. Charakteristickým znakom dospelých jedincov {imág} sú lomené tykadlá.

Larvy i imága žijú na rastlinách, sú fytofágne. Vyskytujú sa na listoch, kvetoch púčikoch, na kmeňoch, koreňoch i pňoch. Larvy žijú v dreve, plodoch i semenách a živia sa rastlinnými pletivami. Ve3/4a druhov patrí medzi významných škodcov kultúrnych rastlín aj ovocných stromov a mnohé sú škodcami v skladoch. Bývajú špecializované na určité rastliny. K škodcom lesa patrí napr. Hylobius abietis {tvrdoň smrekový}{ihličnaté lesy} alebo druh Pissodes pini {smoliar borovicový}{borovica}. Škodcom ovocných stromov je napr. rod Anthonomus {kvetovka}.

Na sledovaných plochách sa vyskytlo spolu 115 druhov nosáčikov, pričom boli sledované len nosáčiky, vyskytujúce sa v pôdnom habitate. Ich prítomnosť v pôdnom habitate môže byť náhodná, príležitostná alebo tam môže prebiehať celý ich vývin.

Pravidelne sa vyskytujúce druhy:

Dryotomus puberulus, Ceutorhynchus pallidactylus.

Vzácne druhy:

Gronops inaequalis, Otiorhynchus velutinus, Trachyphloeus paralellus, Trachyphloeus asperatus, Bagous limosus, Grypus brunneirostris, Bradybatus creutzeri, Rutidosoma globulus.

Rody s bioindikačným významom :

hygrofilné rody nosáčikov: Tanysphyrus, Bagous, Cryspus, Rhinocus, Phytobius, Poophagus.

xerofilný rod: Trachyphloeus {indikácia suchého stanovišťa}.

kalcifilné rody {reagujú na chemizmus pôd}: Brachysomus, Barypeithes, Acalles, Trachyphloeus.

Dôležitým faktorom vonkajšieho prostredia, vplývajúcim na abundanciu nosáčikov sú záplavy. Spôsobujú zníženie abundancie, lebo počas nich dochádza k porušeniu humusovej vrstvy pôdy.

LUMČÍKOVITÉ {BRACONIDAE}

Druhovo bohatá a rôznotvará če3/4aď blanokrídleho hmyzu. V strednej Európe žije okolo 1500 druhov. Väčšinou krídlaté, ale i bezkrídle formy. Dosahujú ve3/4kosť okolo 4 mm.

Ich larvy sa vyvíjajú ektoparaziticky na hostite3/4och paralyzovaných samičkou pri kladení vajíčka, pri väčšine však endoparaziticky v larvách a imágach hostite3/4ov, ktoré sú príslušníkmi niektorých radov hmyzu, napríklad rovnakokrídlovcov, bzdôch, chrobákov, pavší, blanokrídlovcov, dlhokrčiek, sieťokrídlovcov, motý3/4ov a dvojkrídlovcov. Samička kladie vajíčka pomocou kladielka, ktoré je na rozdiel od lumkov kratšie. Všetky druhy sú primárne parazity a môžu byť solitárne i hromadné. Patria k účinným prirodzeným nepriate3/4om celej skupiny vážnych škodcov kultúrnych rastlín. Preto ve3/4a druhov lumčíkov patrí medzi užitočný hmyz. Ve3/4ká skupina je špecializovaná na hubenie vošiek {Aphibius} a udržujú v znesite3/4ných medziach rozšírenie a počty našich vošiek. Dospelé sa živia rastlinnou potravou.

Medzi najznámejších zástupcov patrí Apanteles glomeratus {lumčík žltonohý}. Jeho larvy parazitujú v húseniciach viacerých druhov motý3/4ov {i mlynárika kapustového}. Samička znáša do húseníc vajíčka. Larvy sa v tele húseníc živia lymfou a tukovým telieskom. Dorastené larvy vyliezajú z tela hostite3/4ov a zakuk3/4ujú sa na jeho povrchu.

Na sledovanom území bolo determinovaných 143 druhov lumčíkov, patriacich do troch skupín pod3/4a typu hostite3/4a.

Lumčíky parazitujúce na dvojkrídlovcoch = preferencia vlhkých biotopov,{podčelade Alysiinae, Opiinae}.

Lumčíky parazitujúce na chrobákoch = preferencia vlhších biotopov v porovnaní s lumčíkmi parazitujúcimi na motý3/4och.

Lumčíky parazitujúce na motý3/4och = viazané na xerotermné územia {bioindikátory suchých, xerotermných biotopov}.

Medzi eurytopné patria druhy: Bracon erraticus, Microgaster tuberculifer, Dacnusa pubescens. Zmeny v kvalitatívnom a kvantitatívnom zložení spoločenstva lumčíkov v závislosti na zmene vlhkosti prostredia môžu byť vplyvom pestrosti bylinného zárastu minimalizované, pri dlhodobejších zmenách sa prejavujú vypadávaním hygrofilnejších druhov, prípadne ich výmenou za xerotermofilné druhy, ktoré získavajú dominantnejšie postavenie.

NÁLEVNÍKY{CILIOPHORA}

Sú to mikroskopické jednobunkové organizmy, na povrchu do rôznej miery obrvené, žijúce vo vode. Brvy im slúžia na pohyb a hlavne na priháňanie potravy k bunkovým ústam. Žijú v stojatých a mierne tečúcich vodách, kde prúd nie je príliš silný a nie sú ním splavované. Vyskytujú sa vo vo3/4nej vode ako súčasť zooplanktonu, ale hlavne na dne vôd v bahne, na kameňoch ako súčasť mikrozoobentosu, prípadne na vodných rastlinách, alebo medzi nimi. Niektoré druhy žijú v tráviacej sústave kopytníkov, alebo parazitujú. Nepriaznivé podmienky ako sucho, mráz a podobne prečkávajú v štádiu cysty. Rozmnožujú sa väčšinou nepohlevne priečnym delením, alebo pohlavne konjugáciou.

Môžu byť dravé {živiace sa inými jednobunkovými živočíchmi}, bakteriofágne {živiace sa baktériami}, alebo všežravé. Bakteriofágne druhy pri masovom rozmnožení sa indikujú zhoršenie kvality vody, zhoršenie saprobity, kedže poukazujú na nárast množstva baktérií a tým aj na zvýšený obsah rozkladajúcej sa organickej hmoty. Vysoký podiel všežravých nálevníkov poukazuje na ustálené spoločenstvá s rovnomerne rozdelenými zdrojmi poravy.

POTOČNÍKY{TRICHOPTERA}

Rad hmyzu príbuzný motý3/4om. Na Slovensku žije okolo 200 druhov. Imága sú drobné až stredne ve3/4ké {0,1 až 5 cm}, rozpätie krídel môže dosahovať až 8 cm. Sú nenápadne sivohnedo sfarbené. Živia sa nektárom, ktorý zbierajú za súmraku a v noci. Vyvíjajú sa cez štádium larvy a kukly.

Larvy žijú vo vodnom prostredí, ako súčasť makrozoobentosu. Majú pretiahnutý, húsenicovitý tvar a dorastajú do ve3/4kosti okolo 3 cm. Väčšinou si vytvárajú schránky z kúskov drievok, rastlín, ulít, zrniek piesku a pod. , ktoré spájajú lepivými výlučkami. Niektoré druhy, ktorých larvy netvoria schránky, si vytvárajú sieť na chytanie drobných živočíchov, iné sa vo3/4ne pohybujú po dne. Žijú hlavne v tečúcich vodách všetkých polôh {najmä horské a podhorské potoky}, ale sú medzi nimi aj druhy menej prúdomilné, žijúce v mierne tečúcich až stojatých vodách. Živia sa nárastom rias {algofágy,zoškrabávače}, drobnými splavovanými organizmami {filtrátory}, čiastočkami organickej hmoty {detritofágy}. Väčšinou slúžia za potravu rybám.

Rýchlosť prúdu je jedným z limitujúcich faktorov prostredia, ovplyvňujúcim zloženie spoločenstva lariev potočníkov prostredníctvom množstva a druhu potravy. Pokles rýchlosti prúdu znamená menší prísun biosestónu, ako potravy pre filtrátorov a zároveň lepšie podmienky pre rozvoj nárastov rias, ako potravy pre ich zoškrabávače. Preto zastúpenie potravných skupín v spoločenstve potočníkov indikuje charakter vodného prostredia. Tak isto zámena stenotopných, špecializovaných druhov za stenoekné indikuje zmenu prostredia.

Hlavné druhy potočníkov Dunaja:

Hydropsyche contubernalis = pôvodne dominantný druh, stenotopný, filtrátor.

Hydropsyche bulgaroromanum = stenotopný druh, filtrátor.

Hydropsyche modesta = eurytopný druh, filtrátor, odolný voči výkyvom teloty vody.

Psychomyia pusilla = zoškrabávač nárastov, druh odolný voči zmenám výšky hladiny vody, v sučasnosti dominantný.

Hydropsyche pellucidula = filtrátor, eurytopný druh, odolný voči zmenám výšky hladiny vody.

PODENKY{EPHEMEROPTERA}

Rad hmyzu, na Slovensku žije vyše 60 druhov. Imága sú malé až stredne ve3/4ké {0,5 až 4 cm}, štíhle. Majú väčšinou dva páry krídel {prvý pár ve3/4ký, druhý menší, alebo chýbajúci}, husto popretkávané žilkami. V k3/4udovom stave ich držia priložené k sebe vo zvislej polohe. Podlhovasté bruško je zakončené tromi štetmi {niekedy stredný chýba}, ktoré im pomáhajú kormidlovať pri lietaní. Neprijímajú potravu, lebo majú zakrpatenú tráviacu sústavu. Žijú nieko3/4ko hodín až dní. Zdržujú sa pri brehoch, kde sa hromadne roja a kopulujú. Po spárení samčeky hynú, samičky až po nakladení vajíčok, ktoré kladú do vody.

Larvy žijú vo vode ako súčasť makrozoobentosu. Vyvíjajú sa nieko3/4ko mesiacov až rokov. Stavbou tela pripomínajú imága, ale nemajú krídla. Po bokoch bruška majú vzdušnicové žiabre rôzneho tvaru, väčšinou lístkovitého, ktoré im slúžia na prijímanie kyslíka z vody. Ústne orgány majú hryzavé. Štety im pomáhajú pri plávaní. Žijú na dne tečúcich aj stojatých vôd. Živia sa organickou hmotou dna, nárastami rias, biosestónom. Tvoria rôzne potravnomorfologické formy pod3/4a spôsobu prijímania potravy, druhu prijímanej potravy a pod3/4a spôsobu a miesta života {plávajúce, hrabavé, lezúce, prisadnuté a filtrátory}. Sú dôležitou zložkou potravy rýb.

Pre tečúce vody je jedným z rozhodujúcich faktorov, ovplyvňujúcich zloženie spoločenstva podeniek, rýchlosť prúdu. Od neho závisí spôsob pohybu, prijímania potravy, ako aj množstvo a druh potravy. Preto zmena rýchlosti prúdu {ako aj javy s tým súvisiace} sa prejaví hlavne na vzájomnom pomere potravných skupín {zoškrabávače nárastov rias, filtrátory, detritofágy}, alebo zmenou druhového zloženia spoločenstva podeniek {druhy viac prúdomilné budú nahradzované menej prúdomilnými, alebo eurytopnými druhmi}.

Stojaté vody majú typické zloženie spoločenstva podeniek, okrem eurytopných druhov aj druhy viazané na vodné makrofyty, ktoré sú citlivé na zmeny výšky hladiny.

Charakteristické druhy pre Dunaj:

Caenis pseudorivulorum = detritofág, prúdomilný, pôvodne dominantný druh.

Baetis fuscatus = zoškrabávač, prúdomilný, dolné toky riek, v letnom období sa masovo vyskytuje, eurytopný.

Heptagénia sulphurea {podenka žltkastá} = zoškrabávač nárastov zo skál, prúdomilný, druh neznášajúci výkyvy hladiny.

Charakteristické druhy pre ramennú sústavu:

Caenis luctuosa = stredne prúdomilný druh živiaci sa detritom, odolný voči výkyvom výšky hladiny vody, jeho prenikanie do starého koryta Dunaja môže indikovať "ramenizáciu" toku Caenis horraria {podenka drobná} = žije v stojatých, alebo mierne tečúcich vodách,detritofág.

Caenis robusta = žije v stojatých, ustálených, eutrofických vodách, detritofág.

Ephemera vulgata {podenka obyčajná} = v stojatých, alebo mierne tečúcich vodách sa zahrabáva do jemného bahna, ílu, alebo piesku, filtrátor.

VÁŽKY{ODONATA}

Rad hmyzu, na Slovensku žije okolo 70 druhov. Imága sú stredné až ve3/4ké, môžu dorastať do d3/4žky 8 cm, rozpätie krídel môže byť až 10 cm. Majú dva páry ve3/4kých krídel a štíhle telo nápadne sfarbené. Sú to denné živočíchy,vačšinou dobrí letci {skupina vážok a šidiel, spoločne Anizoptera} s ve3/4kými očami. Ústne orgány majú hryzavé. Sú dravé, živia sa iným hmyzom, ktorý chytajú za letu. Do skupiny šidielok, hadoviek a šidloviek {spoločne Zygoptera} patria horší letci a menšie druhy.

Larvy žijú v stojatých aj tečúcich vodách a vyvíjajú sa nieko3/4ko mesiacov až rokov. Môžu byť buď malé {2 až 3 cm} a štíhle {Zygoptera}, alebo väčšie {3 až 5 cm} a zavalité {Anizoptera}. Všetky sú dravé a ústne orgány majú premenené na tzv. masku, ktorá je vychlípite3/4ná a slúži na chytanie koristi.

Druhy s bioindikačnou hodnotou:

Larvy rodu Lestes {Šidlovky} majú krátky vývin na jar, a preto znášajú periodické vysychanie biotopu v lete. Môžu teda indikovať periodické, vysychávajúce vody.

Platycnemis pennipes {šidielko ploskonohé} = prúdomilné larvy, citlivé na kvalitu vody; indikujú stabilitu biotopu; sú relatívne hojné.

Coenagrion mercuriale {šidielko} = ohrozený druh nížinných, pomaly tečúcich vôd a tôní;je citlivý na znečistenie vôd; žije vo vodách bohatých na vápnik.

Calopteryx splendens {hadovka lesklá} = ohrozený druh nížinných, pomaly tečúcich vôd zarastených vagetáciou, výnimočne sa vyskytujúci v stojatých vodách; je citlivý na znečistenie vôd a jeho úbytok indikuje úbytok menších vodných bezstavovcov, ktorými sa živí.

Pyrrhosoma nymphula {šidielko červené} = znáša kolísanie hladiny vody; môže sa vyskytovať v periodických vodách.

Eurytopné druhy:

Libellula quadrimaculata {vážka štvoršvrnná} = hojný, bežný druh stojatých vôd.

Anax imperator {šidlo obrovské} = naša najväčšia vážka, vyvíjajúca sa v stojatých vodách.

Aeschna grandis {šidlo ve3/4ké} = eurytopný druh, vyvíjajúci sa vo všetkých typoch vôd.

Somatochlora metalica {ligotavka zelená} = eurytopný, hojný druh.

KOMÁRE {CULICIDAE}

Je to če3/4aď dvojkrídleho hmyzu. Na Slovensku žije vyše 50 druhov. Imága majú malé {3 až 6 mm} a štíhle telo, nenápadne sfarbené. Na hlave sú ve3/4ké oči a bodavocicavé ústne orgány. Majú len jeden pár krídel slúžiacich na lietanie, lebo druhý pár sa redukoval na tzv. kyvadielka {haltery}. Sú to malé, kyjačikovité útvary na krátkej stopke, ktoré pomáhajú udržiavať rovnováhu pri lietaní. Imága majú relatívne ve3/4mi dlhé nohy. Samce cicajú rastlinné šťavy, samičky krv teplokrvných živočíchov {vtákov a cicavcov} aj človeka. Bielkoviny takto získané potrebujú na dozretie vajíčok, ktoré potom znášajú do vody {rody Anopheles, Culex}, alebo na povrch vlhkých pôd {rod Aedes}. Do roka mávajú 1 až 3 generácie, niektoré druhy až 7. Imága žijú v blízkosti vôd a sú citlivé na prúdenie vzduchu, ktoré neznášajú.

Vajíčka sa vyvíjajú hlavne v stojatých vodách, periodických mlákach a nádržiach s minimálnou teplotou 4 a maximálnou 25 stupňov. Pri optimálnej teplote vody {okolo 20 stupňov} trvá vývín vajíčka približe 10 dní.

Larvy sú podlhovasté s ve3/4kou hlavou a dorastajú do ve3/4kosti okolo 1 až 2 cm. Dýchajú vzdušný kyslík, preto sa zdržiavajú pri hladine. Optimálna teplota pre ich vývin je od 20 do 28 stupňov. Larvy sa živia drobnými živočíchmi a rastlinami, ako aj odumretou organickou hmotou. Slúžia za potravu rybám, mlokom, vtákom, dravému vodnému hmyzu a jeho dravým larvám. Väčšina lariev neznesie vyschnutie nádrže. Po 1 až 3 týždňoch vývinu sa larva zakuklí a po pár dňoch sa z kukly liahne dospelý hmyz.

Imága sa okamžite ďalej rozmnožujú. Samčeky vydávajú pisk3/4avý zvuk, na ktorý lákajú samičky. Po spárení sa samčekovia hynú. Prezimujú buď ako vajíčko vo vlhkej pôde na dne periodických mlák a ramien, ktoré budú znova zatopené{rod Aedes}, alebo ako larva v nevysychajúcich vodách, prípadne prezimuje samička v 3/4udských príbytkoch.

Niektoré druhy rodu Anopheles môžu prenášať maláriu.

Anopheles macullipennis {anofeles škvrnitokrídly} = prenášač malárie {štvordenná forma}; bežne rozšírený, žije v chlievoch, 3/4udských príbytkoch; larvy sa vyvíjajú v čistých, stojatých, ustálených vodách.

Aedes vexans {komár útočný} = masovo sa vyskytujúci, kalamitný druh; má dve generácie, prvú na jar v máji a druhú v neskorom lete; larvy sa vyvíjajú v periodických plytkých vodách v zaplavovaných oblastiach.

Aedes stiticus = kalamitný, masovo rozšírený druh, imága sa zdržujú v lesoch nízko nad zemou, sú náročné na vlhkosť a neznášajú vietor.

Culex pipiens {komár pisk3/4avý} = všeobecne rozšírený druh, imága žijú v blízkosti 3/4udských obydlí; larvy sa vyvíjajú v čistých, stojatých vodách, nádržiach; má päť až sedem generácií do roka.

Culex territans = larvy sa vyvíjajú v stojatých, ustálených vodách, bežný druh.

OBOJŽIVELNÍKY {AMPHIBIA}

Do tejto triedy stavovcov patria živočíchy s premenlivou telesnou teplotou, väčšinou s holou a ž3/4aznatou kožou. V dospelosti dýchajú naše druhy p3/4úcami a kožou, larválne štádiá sú viazané na vodu a dýchajú žiabrami. Dosahujú malé až stredné rozmery, väčšinou medzi 5 a 15 cm. Živia sa hlavne hmyzom a inými bezstavovcami.

Naše druhy patria do dvoch radov. Mloky {Caudata} sú obojživelníky s pretiahnutým telom a výrazne vyvinutým chvostom a žaby {Ecaudata} sú obojživelníky so zavalitým telom a bez chvosta.

Ich rôzna viazanosť na vodu podmieňuje aj ich rozšírenie a výskyt v rôznych biotopoch. Niektoré druhy žijú vo vode, alebo v jej tesnej blízkosti počas celého života (napr. skupina zelených skokanov - Rana ridibunda {skokan rapotavý}; Rana lessonae {skokan krátkonohý}; Rana esculenta {skokan zelený}), iné sa k nej sťahujú len v období rozmnožovania a mimo toto obdobie sa môžu nachádzať až nieko3/4ko kilometrov od vody (napr. Bufo bufo {ropucha bradavičnatá}). Zimujú buď vo vode {skupina zelených skokanov}, alebo na suchej zemi {naše ostatné obojživelníky}.

Na sledovanom území bolo zistených 11 druhov.

Druhy výrazne viazané na stojaté vody:

Triturus cristatus {mlok hrebenatý}, Triturus vulgaris {mlok bodkovaný}, Bombina bombina {kunka červenobruchá}, Rana ridibunda {skokan rapotavý}, Rana lessonae {skokan krátkonohý}, Rana esculenta {skokan zelený}

Druhy žijúce vo vlhkých biotopoch niekedy aj vzdilenejších od vody:

Salamandra salamandra {salamandra škvrnitá}, Hyla arborea {rosnička zelená}, Pelobates fuscus {hrabavka škvrnitá}, Bufo bufo {ropucha bradavičnatá}, Rana arvalis {skokan ostropyský}

DROBNÉ ZEMNÉ CICAVCE {MICROMAMMALIA}

Medzi drobné zemné cicavce patria zástupcovia dvoch samostatných radov a to Hmyzožravcov {Insectivora} a Hlodavcov {Rodentia}. Sú to živočíchy zväčša 5 až 15 cm ve3/4ké. Spolu sa jedná asi o 25 druhov.

Hmyzožravce sa živia takmer výlučne živočíšnou potravou {hmyzom, mäkkýšmi, červami a pod.}. Sú vysoko aktívne, hlavne v noci a dokonca aj v zime. Sú ve3/4mi dravé {denne zožerú to3/4ko, ko3/4ko samé vážia}. Hlavu majú pretiahnutú do rypáčika, na ktorom sú výrazné hmatové chlpy.

Hlodavce sa živia väčšinou rastlinnou potravou a živočíšna zložka je zväčša len doplnková. Mnohé druhy si robia na zimu zásoby, alebo ju prespia v tzv. zimnom spánku.

Drobné zemné cicavce majú ve3/4kú množivosť, počet vrhov do roka je 2 až 4 {výnimočne až 7} a mláďat v jednom vrhu je 5 až 10. Niektoré druhy sa periodicky premnožujú.

Drobné zemné cicavce sú väčšinou lesné druhy s rôznym stupňom viazanosti na vlhkosť, prípadne na vodné prostredie.

Hmyzožravce {Insectivora}:

Neomys fodiens {dulovnica vodná} = je výrazne viazaná na vodu; výborne pláva a potápa sa;

živí sa larvami vodného hmyzu, rybkami, žubrienkami a pod. Žije vo vlhkých biotopoch, na brehoch riek, jazier a pod. Jej nory jedným vchodom ústia do vody. Na nížinách je menej hojná.

Neomys anomalus {dulovnica menšia} = spôsobom života a potravou je podobná dulovnici vodnej, aj keď je viacej suchozemská. Vyskytuje sa aj ďalej od vody, na dostatočne vlhkých miestach.

Sorex araneus {piskor lesný} = hojný; obýva vlhké lesy, okraje potokov, husté zárasty žih3/4avy a papradí a podobne. Nevyhýba sa ani súvislej plytkej vode.

Sorex minutus {piskor malý} = má rovnomerný ale zriedkavý výskyt. Obýva vlhkejšie lesy; vyžaduje vrstvu tlejúceho lístia a kroviny.

Crocidura leucodon ´{bielozúbka bielobruchá} = je zriedkavá; obýva husté kroviny alebo džung3/4ový bylinný zárast; ob3/4ubuje suchšie biotopy.

Crocidura suaveolens {bielozúbka krpatá} = obýva suchšie biotopy, napríklad krovinaté pasienky.

Výskyt rodu Crocidura na monitorovanom území môže indikovať jeho vysúšanie.

Hlodavce {Rodentia}:

Clethrionomys glareolus {hrdziak lesný} = obýva všetky typy vlhkejších lesov, miesta bohaté na bylinný zárast. Je to hojný, bežný druh.

Apodemus flavicolis {ryšavka lesná} = obýva všetky typy lesov, od nížin až po hory, uprednostňuje vlhké a chladnejšie miesta; je hojná.

Apodemus sylvaticus {ryšavka krovinná} = obýva okraje lesov, háje, kroviny, parky a pod.,uprednostňuje suchšie miesta; je všeobecne rozšírená, hojná.

Apodemus microps {ryšavka malooká} = obýva teplé, suché biotopy nížin a predhoré, okraje lesov, kroviny.

Micromys minutus {myška drobná} = obýva nížinné vlhké miesta, brehy močiarov so zárastom pálky a trstiny, mokré lúky, brehy potokov.

Microtus arvalis {hraboš po3/4ný} = obýva suchšie lúky, polia; je hojný. Jeho prenikanie na monitorované územie môže znamenať degradáciu územia, prípadne blízkosť po3/4nohospodárskej krajiny.

Microtus economus {hraboš severský} = obýva plytké močiare s bohatým zárastom trstiny a ostricovými vankúšmi ako aj iných vodných rastlín. Je vzácny a chránený.

Arvicola terestris {hryzec vodný} = je výrazne viazaný na vodu, obýva brehy močiarov, vodných tokov. Výborne pláva a ponára sa, živí sa korienkami a zelenými časťami vegetácie.

Ondatra zibethica {ondatra pižmová} = obýva brehy riek, potokov a stojatých vôd; je to nepôvodný druh, v súčasnosti v našej faune hojný.

Druhy Neomys fodiens, Neomys anomalus, Arvicola terestris a Ondatra zibethica síce na monitorovanom území neboli nájdené, ale keďže sa jedná o druhy výrazne viazané na vodu a zároveň obývajúce túto časť Slovenska {aj keď niektoré zriedkavo}, predpokladáme ich výskyt na sledovanom území.

LITERATÚRA.

[1]Baruš, V., a kol. 1989: Červená kniha ohrožených a vzácných druhu rostlin a živočichu ČSSR 2. Státní zemědělské nakladatelství, Praha.

Brtek, 1/4., a kol. 1993: Ve3/4ká kniha živočíchov. Príroda, Bratislava.

Ferianc, O., 1975: Slovenské mená hmyzu. Veda, vydavate3/4stvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava.

Feriancová, Z., a kol.1965: Stavovce Slovenska IV., Cicavce, vydavate3/4stvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava.

Odum, E., 1977: Základy ekológie. Academia, Praha.

Sládek, J., Mošanský, A., 1985: Cicavce okolo nás. Vydavate3/4stvo Osveta.

Štěpánek M., a kol. 1957: Přírodopis živočišstva I. Orbis, Praha.

Svet živočíšnej ríše. Vydavate3/4stvo Osveta, Martin 1990.

Encyklopedie Zvířata od A do Z. Blesk , Ostrava 1993.