Príloha č. 3 Zápisnice z rokovania
v Bratislave, 27. marca 2002
(1) Odborná pracovná skupina pre vodné hospodárstvo, ekológiu, plavbu a energetiku (v ďalšom Pracovná skupina), vytvorená vládnymi delegáciami rokujúcimi o vykonaní rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 25. septembra 1997 súvisiaceho s projektom Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (v ďalšom Rozsudok), v období medzi novembrom 2001 a marcom 2002 uskutočnila, spolu s dnešným, päť rokovaní. Na nich sa podarilo zostaviť spoločne prijateľný zoznam otázok a tematických okruhov, ktoré majú byť Pracovnou skupinou prediskutované, a teda jedinou úlohou oboch rokujúcich odborných delegácií zostala dohoda o mandáte. V tomto materiále zhrnieme tie hľadiská, ktoré určujú stanovisko maďarskej strany v súvislosti s mandátom Pracovnej skupiny, napomáhajúc tým nájdenie spoločne prijateľného textu. Náš terajší materiál nie je obsiahlou analýzou, koncentruje sa len a výlučne na tie otázky, ktoré sa na zasadnutiach Pracovnej skupiny vyskytli ako sporné témy.
(2) Úlohou Pracovnej skupiny je, aby z odborného hľadiska pripravila text medzivládnej dohody, ktorá vyjasní základné princípy realizácie Rozsudku. Nie je našou úlohou riešenie všetkých vedeckých a technických problémov spoločného úseku Dunaja a nie je cieľom tohto úseku rokovaní vyjasnenie detailných technických otázok potrebných na zmenu alebo výmenu Zmluvy 1977. Rovnako nemôžeme prevziať úlohu vykonania jednotlivých prvkov posudzovania vplyvov na životné prostredie (EIA). Tematické okruhy objavujúce sa v mene Pracovnej skupiny musíme preskúmať v takej miere a detaile, ktoré sú bezpodmienečne nutné pre sformovanie obsahových prvkov hore uvedenej medzivládnej dohody.
(3) Maďarská strana považuje za
zvýraznene dôležité, aby naše rokovania boli dobromyseľné a bez
predbežných podmienok. Na dobromyseľné rokovania Strany zaväzuje Rozsudok
v bode 155 (2) B. Doslovnú formuláciu „bez predbežných
podmienok“ uplatňuje bod 143 Rozsudku („bilateral negotiations without
pre-conditions“). Avšak podľa stanoviska maďarskej strany tieto
ustanovenia Rozsudku neznamenajú to, že naša Pracovná skupina musí skúmať
aj možnosti riešení mimo tých, ktoré sú uvedené v normatívnych bodoch
131-155 Rozsudku stanovujúcich budúce správanie sa strán, alebo že je možné
odhliadnuť od výsledkov doterajších rokovaní strán zachytených
v zápisniciach. Obzvlášť je to pravdou preto, lebo podľa bodu 3
Zápisnice z 5. júna 2001 „Strany skonštatovali, že v zmysle bodu
3 zápisnice z rokovania konaného 14. mája 1999 v Budapešti
maďarská a slovenská strana vypracovali materiály, ktoré si strany
vymenili v decembri 1999, respektíve v decembri 2000 a vzájomne
ich študovali. Rokujúce strany sa zhodujú v tom, že ďalšie rokovania
budú pokračovať na základe vyššie uvedených materiálov.“ Podľa
bodu 3 Zápisnice zo 14. mája 1999 je úlohou odborných pracovný skupín práve
skúmanie týchto materiálov. Určité hľadiská skúmania odborných
pracovných skupín teda Strany určili na svojich rokovaniach. Tie –
v záujme ďalšieho úspešného pokračovania rokovaní – je potrebné
vziať do úvahy.
Požiadavka
„dobromyseľného“ rokovania a rokovania „bez predbežných podmienok“ –
ktorú chceme uviesť v bode a) kapitoly I. Opisujúcej mandát našej
Pracovnej skupiny – znamená, že by nebolo od Strán správne, keby okrem
normatívnych ustanovení Rozsudku a výsledkov dosiahnutých na doterajších
rokovaniach uplatňovali iné obmedzujúce hľadisko.
Slovenská strana sa často
odvolávala na prvú vetu bodu 141 Rozsudku, podľa ktorého nebolo úlohou
Súdu určiť výsledok rokovaní Strán. Avšak Strany – najprv
v 5. článku bruselskej Osobitnej dohody a potom
v zápisniciach z plenárnych rokovaní nasledujúcich po vynesení
Rozsudku – sa dobrovoľne zaviazali, že Rozsudok vykonajú bezo zvyšku.
Takto sa Strany musia nadovšetko riadiť skutočnosťami uvedenými
v bodoch 131-155 Rozsudku.
(4) Bod 144 Rozsudku vykladá Zmluvu 1977 ako duálny systém. Na jednej strane Zmluva obsahovala investičný program („joint investment programme“), na druhej strane vytvorila spoločný režim, systém spolupráce („régime“). Podľa Rozsudku tento systém spolupráce, spoločný režim („régime“) je treba obnoviť (pokiaľ sa nedohodneme inak). Bod 150 to formuluje podobne: „Strany majú možnosť obnoviť spoločnú správu („cooperative administration“) na zvyškoch Sústavy vodných diel“. Avšak neexistuje záväzok na to, aby sa obnovil investičný program v jeho pôvodnej forme, forme z roku 1977. Práve naopak, realizácia investičného programu z roku 1977 bez zmeny by nevyhovovala požiadavkám Rozsudku:
Ciele zmluvy a zámery Strán v súvislosti s realizáciou sa musia nadradiť nad doslovný výklad. Zásada dobromyseľnosti zaväzuje Strany k tomu, aby ju realizovali rozumným spôsobom, preto aby sa mohol zrealizovať cieľ Zmluvy. (Rozsudok, bod 142)
Faktickú situáciu, ktorá sa vytvorila od roku 1989 je treba umiestniť do kontextu zachovaného a rozvíjajúceho sa zmluvného právneho vzťahu, v záujme toho aby sa predmet a cieľ Zmluvy 1977, nakoľko je to len možné zrealizoval. (Rozsudok, bod 133)
Zmluva vo svoje pôvodnej forme kládla prílišný dôraz na výrobu energie ako cieľ, hoci sú ciele rovnocenné. (Rozsudok, bod 135)
Spoločný systém (rovnako investičný program a režim spolupráce) je treba prispôsobiť aktuálnym normám medzinárodného práva na ochranu životného prostredia, „osobitne, sa musia nájsť vyhovujúce riešenie na množstvo vody, ktoré má byť prepúšťané do koryta Starého Dunaja a bočných ramien na oboch brehoch rieky.“ (Rozsudok, bod 140)
Súd nemôže nebrať do úvahy skutočnosť, že gabčíkovská elektráreň je už skoro päť rokov v prevádzke; že derivačný kanál, ktorý zásobuje elektráreň získava vodu z podstatne menšej zdrže, ktorá je tvorená haťou vybudovanou nie pri Dunakiliti, ale pri Čunove; a že elektráreň pracuje v režime sledujúcom prietokový režim, a nie v režime špičkovania, ako to bolo pôvodne plánované. (Rozsudok, bod 134)
Nagymaros nielenže nebol postavený, ale faktickým zamietnutím špičkovania oboma stranami jeho postavenie viac ani nemá zmysel. (Rozsudok, bod 134)
Záväzky plnenia súvisiace s výstavbou sústavy vodných diel – pokiaľ ešte neboli splnené pred rokom 1992 – udalosti prekonali. Bolo by to uplatnenie práva odtrhnuté od reality, keby Súd nariadil, aby sa úplne obnovili záväzky nesplnené pred rokom 1992, vrátane tých, ktoré súvisia s výstavbou, keď cieľom Zmluvy môžu vyhovujúco slúžiť aj stavby existujúce v súčasnosti. (Rozsudok, bod 136)
Zmluvný investičný program nie je strnulým systémom, pravidelne bol prepracovávaný, aby vyhovoval požiadavkám Strán. (Rozsudok, body 137 a 138)
Slovenská strana mnohokrát argumentovala tým, že Súd nezakázal Stranám obnovenie pôvodného investičného programu a postavenie vodného diela Nagymaros. Maďarská strana vie súhlasiť s tým, že Rozsudok to skutočne doslovne takto nehovorí, ale body 131-155, predpisujúce budúce správanie sa Strán robia nesporným a zrejmým to, že podľa Súdu Maďarsko nemá právny záväzok na postavenie hate v Nagymarosi, a výstavba by nebola ani rozumná, ani primeraná.
(5) Podľa Rozsudku musia Strany na svojich rokovaniach nájsť také konsenzuálne riešenie, ktoré bude brať do úvahy rovnako
ciele vytýčené Zmluvou, ktorých sa treba pridržiavať spoločne a integrovane;
normy medzinárodného práva na ochranu životného prostredia; a
zásady práva medzinárodných vodných tokov.
(Rozsudok, bod 141)
Vidieť, že vzťah medzi Stranami je ako lex specialis riadený nie všetkými ustanoveniami Zmluvy 1977, ale len pravidlami, ktoré je možné uplatniť v terajšej situácii (Rozsudok, bod 132), avšak v záujme spravodlivého usporiadania musia Strany vziať do úvahy aj iné normy a zásady.
(6) „Súčasné prevádzkovanie variantu C je nezlučiteľné so Zmluvou, je treba ho urobiť zodpovedajúcim Zmluve. Variant C je treba pretvoriť zo situácie de facto do poriadku založenom na Zmluve zapojením Maďarska do prevádzky, riadenia a do úžitkov v rovnakej miere.“ (Rozsudok, bod 146) Pre Maďarsko ostáva otvorené, aby sa rozhodlo či sa chce podieľať na prevádzkovaní a úžitkoch sústavy objektov v Čunove, a vtedy sa musí podieľať na nákladoch na výstavbu a prevádzku – alebo nie. (Rozsudok, bod 154)
Z toho vyplýva, že spravodlivé usporiadanie investičného programu sa môže uskutočniť v zásade dvoma spôsobmi:
a) Strany si vyrovnajú investičné náklady na 50-50 %-nú mieru, a potom sa na každom úžitku budú podieľať 50-50 %-nou mierou; alebo
b) Strany stanovia, že aký investičný podiel sa vytvoril v doteraz postavených objektoch (berúc do úvahy aj prípadné ďalšie menšie investície), a k nemu – berúc do úvahy aj ich podiel na hydropotenciáli – prispôsobia svoj podiel na úžitkoch investície.
Maďarská strana považuje variant b) za taký variant, ktorý je lepšie prispôsobený súčasnej situácii, záujmom strán a požiadavke spravodlivého usporiadania, a na takéto usporiadanie dala návrh v návrhu dohody z 2. apríla 2001.
(7) Maďarská strana v súvislosti s Odporúčaniami Dunajskej komisie má také stanovisko, že Zmluva 1977 ich neobsahuje ako také normy, k splneniu ktorých by sa boli Strany zaviazali. Zmluva 1977 sa na Belehradskú dohodu, na jej bod 3 odvoláva na jedinom mieste. Avšak tento obsahuje len toľko, že Strany budú dbať o plavbu bez prekážok.
Maďarská strana vo svojom návrhu z decembra 1999 v skutku uviedla alternatívu na zlepšenie parametrov vodnej cesty, ktorou však – v protiklade so skutočnosťami uvedenými v otváracom prejave vedúceho slovenskej delegácie z 19. februára 2002 – neodmieta konštatovanie Rozsudku, že „cieľom Zmluvy môžu zodpovedajúco slúžiť existujúce stavby“ (bod 136). Je zrejmé, že ciele Zmluvy je možné splniť v rôznej miere. Súd poukázal na to, že aj v existujúcej situácii je možné dosiahnuť všetky ciele aspoň v potrebnej miere. Avšak zámerom maďarskej strany je, aby sme na tých územiach, kde sa záujmy oboch strán zhodujú, zintenzívniac spoluprácu, dosiahli realizáciu cieľov na vyššej úrovni.
Budapešť, 27. marca 2002