Príloha č. 2
k Zápisnici z 29. júna 2001
Maďarská vládna delegácia hľadí na naše dnešné rokovanie s veľkým očakávaním. Od vynesenia hágskeho rozsudku totiž uplynuli už skoro štyri roky a v záujme ochrany a obnovy prírodného prostredia na zodpovedajúcej úrovni, by bolo veľmi načase dohodnúť sa aspoň na otázkach realizácie Rozsudku principiálneho významu. Nemôžeme odhliadnuť ani od toho, že o výsledkoch rokovania musíme zúčtovať pred verejnou mienkou našich krajín, aj o krokoch uskutočnených v záujme vyriešenia nášho medzinárodno-právneho sporu.
Program nášho dnešného rokovania sme stanovili už 5. júna, a podľa tohto si môžeme vymeniť svoje názory o návrhu maďarskej strany z 2. apríla a materiáli slovenskej strany z 5. júna.
Maďarská strana mala možnosť dôkladne preštudovať podkladový materiál slovenskej strany odovzdaný 5. júna a pripravili sme sa aj na to, aby sme podrobne prediskutovali náš vlastný návrh z 2. apríla, to jest aj návrh textu dohody medzi našimi vládami. Tento návrh maďarskej strany spočíva na našom návrhu z decembra 1999 a slovenského stanoviska k nemu z decembra 2000. Do návrhu sme zapracovali množstvo kompromisných častí v záujme toho, aby bol čo najlepším podkladom pre naše rokovania. Vo svetle tohto stojíme s neporozumením pred podkladovým materiálom slovenskej strany z 5. júna, pretože sa nazdávame, že jeho obsah sa nezhoduje s čiastkovými výsledkami dosiahnutými na rokovaniach, ktoré medzi oboma stranami prebiehajú od jesene 1998. Dúfame, že napriek tomu na dnešnom rokovaní, v znamení dobromyseľnosti a konštruktivity, nájdeme východisko zo súčasnej situácie.
Úlohou rokovaní oboch vládnych delegácií, podľa maďarskej strany, je príprava dohody o spôsobe realizácie rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z 25. septembra 1997 a jeho predloženie pred naše vlády. Keďže ide o realizáciu súdneho rozhodnutia, toto maďarská strana v prvom rade považuje za prácu právneho charakteru. Preto nemôže byť úlohou našich rokovaní to, aby sme vyriešili všetky problémy týkajúce sa spoločného úseku Dunaja. Prediskutovanie mnohých vodohospodárskych otázok a otázok ochrany životného prostredia musí byť predmetom výmeny názorov na zodpovedajúcej úrovni medzi oboma krajinami aj po realizácii Rozsudku. Na našom prvom stretnutí, v novembri 1998 sme naše stanovisko formulovali tak, že hágsky Rozsudok je pre strany mapou a kompasom. Sústavu, ktorá sa má vytvoriť a jej prevádzkový poriadok si želáme nájsť v rámci hraníc vymedzených Rozsudkom. Našťastie sa v tomto medzi stranami ukazuje zhoda, veď na rokovaní 28. januára 1999 sme v zápisnici uviedli, že– citujem 5. bod zápisnice – „rokujúce strany opakovane potvrdili, že v súlade s odsekom (2) článku 5 Osobitnej dohody prijímajú a vykonajú rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v plnom rozsahu.“
Ak teda strany chcú Rozsudok prijať a vykonať v plnom rozsahu, tak druhou zásadnou otázkou je, že aké konkrétne opatrenia, na základe Rozsudku, považujú strany za potrebné, to jest: ako si vysvetľujú Rozsudok? Stanovisko maďarskej strany od začiatku našich rokovaní na jeseň 1998 bolo, že najprv je potrebné uskutočniť spoločný výklad Rozsudku, potom na základe vytvoreného spoločného stanoviska, po odbornej analýze alternatív v otázkach ponechaných Rozsudkom ako otvorené, je potrebné dospieť k rozhodnutiu. V záujme toho sme jasne a jednoznačne vyjadrili, aké kroky považujeme na základe Rozsudku za potrebné: strany majú svoju zmluvnú spoluprácu obnoviť na už jestvujúcich objektoch, to jest bez postavenia dolného stupňa; aj v súčasnosti protiprávne prevádzkovanie variantu C je treba dať do súladu s právom; a pri Vodnom diele Gabčíkovo, pri uplatnení rovnocennosti zmluvných cieľov, bez znemožnenia výroby energie, je potrebné do pôvodného koryta, v záujme uchovania prírodných hodnôt, dostať vyhovujúce (uspokojivé – pozn. prekladateľa) množstvo vody. Usporiadaniu týchto otázok slúžilo aj zhodné rozhodnutie strán v máji 1999, aby maďarská strana vyhotovila podrobný návrh na realizáciu Rozsudku, na ktorý bude slovenská strana odpovedať. Tento náš návrh sme spolu s podrobným technickými podpornými prílohami odovzdali v decembri 1999. Prediskutovanie maďarského návrhu vytvára novú možnosť aj na spoznanie chápania Rozsudku stranami.
Aj stanoviská strán pred decembrom 1999 obsahovali odvolávky v súvislosti s chápaním rozsudku stranami. Z tohto hľadiska sa oplatí urobiť krátky prehľad.
Počas rokovania našich delegácií 10. marca 1999 v Bratislave pán Kocinger vo svojom úvodnom prejave vyhlásil, že 138. bod rozsudku Medzinárodného súdneho dvora z 25. septembra 1997 verne obsahuje súčasné slovenské stanovisko. Citovaný článok rozsudku hovorí nasledovne: „Nielenže Maďarsko trvalo na zastavení prác v Nagymarosi, ale počas rokovaní aj Československo viackrát vyhlásilo, že je ochotné zvážiť obmedzenie špičkového spôsobu prevádzky alebo jeho úplné odmietnutie. V tomto poslednom prípade by sa výstavba hate v Nagymarosi stala nezmyselnou.“ Ten fakt, že sa slovenská strana odvolala na 138. bod Rozsudku, mal pre Maďarsko hodnotu odkazu, pretože vyjadril, že Slovensko je pripravené rokovať o nejakom usporiadaní bez dolného vodného diela. Maďarská strana v máji 1999 iniciovala, aby Slovensko samo stanovilo tie podmienky, pri splnení ktorých je pripravené vziať na vedomie zanechanie dolného stupňa. Maďarská strana na rokovaní 14. mája 1999 zdôraznila, že „Považovali by sme za žiadúce, aby sme od nášho slovenského partnera v rokovaní dostali odpoveď na otázku, že podľa ich vlastných odborníkov za akých technických prevádzkových podmienok, podmienok ochrany životného prostredia a iných podmienok by bolo Slovensko ochotné prijať zanechanie dolného vodného diela?“ Ako aj pán vedúci delegácie vie, slovenská strana v odpovedi na tento podnet iniciovala, aby Maďarsko pripravilo podrobný plán na celkové usporiadanie všetkých otázok súvisiacich s realizáciou Rozsudku. Z rokovacieho stanoviska maďarskej strany, respektíve z uznesenia vlády stanovujúceho mandát maďarskej delegácie, ktorý sme odovzdali aj slovenskej strane, jednoznačne vyplynulo, že maďarská strana vypracuje taký návrh usporiadania, ktorý zostávajúce sporné otázky bude riešiť bez postavenia ďalšieho vodného diela.
Aj viackrát sme zdôrazňovali, že záležitosť vodného diela Nagymaros, alebo iného vodného diela už nie je technickou, ale právnou otázkou, ktorú rozsudok Medzinárodného súdneho dvora jednoznačne usporiadal. Obe strany dôkladne a počas dostatočného časového rámca viedli technickú diskusiu: v rokoch 1989 – 1993 na dvojstranných rokovaniach, zatiaľ čo od roku 1993 do roku 1997 pred Súdom. Od zopakovania predchádzajúcich diskusií nie je možné očakávať prielom, práve preto sme požiadali Súd o rozhodnutie, pretože sme záležitosť dvojstranne vyriešiť nevedeli. Preto opakovanie odborných rokovaní v otázkach, ktoré Súd jednoznačne rozhodol nepovažujeme za účelné. Počas predchádzajúcich rokovaní sme jednoznačne zdôrazňovali, že Maďarsko by dolný stupeň postavilo len v tom prípade, keby k tomu malo právny záväzok potvrdený Rozsudkom Súdu. Slovensko vo svojom materiáli odovzdanom v decembri 2000 aj samo uznalo, že takýto záväzok neexistuje. Slovensko má jasno aj v tom, že stanovisko maďarskej delegácie o zamietnutí výstavby ďalšieho stupňa je pevné.
V mojom úvodnom prejave z 5. júna som preto mohol konštatovať, že stanoviská strán si sú blízke, lebo na základe pozorného porovnania oboch balíkov dokumentov veľkého rozsahu to mohol čitateľ právom zaregistrovať. V najcitlivejšej otázke medzi stranami maďarský návrh z decembra 1999 (a tento odôvodňujúce predošlé dokumenty, napr. Maďarské stanovisko, ďalej môj úvodný prejav prednesený na našom stretnutí 14. mája 1999) a slovenské stanovisko z decembra 2000 obsahovali nasledovné:
Podľa maďarskej strany neexistuje záväzok na postavenie akéhokoľvek dolného stupňa. Rozsudok jasne vyjadruje, že v spoločnej spolupráci je potrebné pokračovať na doteraz skutočne postavených objektoch zo sústavy vodných diel, a že po odmietnutí špičkovania oboma stranami nemá postavenie hate v Nagymarosi viac žiadny zmysel.
Stanovisko slovenskej strany z decembra 2000 v súvislosti s dolným vzdutím postavilo maďarskú stranu pred voľbu. Slovenská strana na jednej strane zoradila mnoho veľakrát opakovaných vyhlásení o dolnom stupni, žiadajúc ich zváženie maďarskou stranou. Na druhej strane slovenské stanovisko vyhlásilo, že maďarská strana nemá právny záväzok na postavenie dolného stupňa, ďalej označilo svoj vlastný návrh na otázky, ktoré majú byť v ďalšom prediskutované na rokovaniach, pre ten prípad, že maďarská strana vyhlási, že nepostaví vodné dielo Nagymaros.
Citujem časti slovenského stanoviska, ktoré sa na to vzťahujú. V kapitole I – obsahujúcej právne súvislosti – slovenská strana vyhlásila: „Slovenská republika si je vedomá toho, že ani súdnou cestou nie je schopná Maďarskú republiku zaviazať na postavenie takéhoto diela [to jest vodného diela Nagymaros] na svojom území“. Slovenská strana v časti III, o vodohospodárskych záležitostiach vyhlásila: „V diskusii spojenej s postavením vodného diela Nagymaros by mala maďarská strana definovať, za akých podmienok je ochotná postaviť toto vodné dielo. Ak takéto podmienky nejestvujú, mala by vyhlásiť, že na úseku Dunaja Gabčíkovo-Nagymaros nasledujúcich 50 rokov nepostaví žiadne vodné dielo alebo hať za účelom vzdutia hladiny vody.“
Na našom rokovaní 5. júna som bol schopný jednoznačne vyjadriť maďarskú odpoveď na túto otázku, a vyhovejúc slovenskej žiadosti som vyhlásil, že v zmysle Rozsudku nebude dolný stupeň postavený. 5. júna sme boli pripravení nato, aby sme na základe príslušnej kapitoly slovenského stanoviska [Stanovisko III.2.2 Nepostavenie vodného diela Nagymaros] začali vypracovanie textu medzivládnej Dohody znamenajúcej prvý krok realizácie Rozsudku – hoci aj na odbornej úrovni.
V tom okamihu ste nám odovzdal materiál slovenskej strany o témach navrhovaných na prediskutovanie odbornými skupinami. Jeho dôkladné preštudovanie v dňoch nasledujúcich po 5. júni nás priviedlo k tomu, aby sme konštatovali, že skutočnosti v ňom uvedené nezodpovedajú ani Rozsudku, ani výsledkom dosiahnutým na doterajších kolách rokovaní a zachytených v zápisniciach, a teda neslúžia ďalšiemu úspešnému napredovaniu rokovaní. Hoci materiál obsahuje veľké množstvo citácií zo slovenského stanoviska z decembra 2000, napriek tomu nie je s ním v súlade.
Maďarská strana s ľútosťou zisťuje, že Slovensko zdá sa, sa odkláňa od cesty, ktorú na sklonku roka 1999 obe strany spoločne stanovili. Pán Kocinger vo svojom úvodnom prejave z 5. júna 2001 zdôraznil, že slovenská strana nepovažuje za dostatočný návrh usporiadania, ktorý maďarská strana načrtla v dôsledku zanechania dolného stupňa. Namiesto toho opakovane inicioval realizáciu úplnej sústavy vodných diel predvídanej v Zmluve z roku 1977.
Dokument odovzdaný slovenskou stranou 5. júna 2001 to formuluje podobne. Podľa neho: „Slovenská strana si želá na úrovni vládnych delegácií rokovať s maďarskou stranou o postavení Vodného diela Nagymaros podľa Zmluvy z roku 1977, a následne rokovať o miere špičkovania, ktorá sa zdá byť jedinou nevyriešenou otázkou, aj podľa Zmluvy z roku 1977, z hľadiska ekologického posúdenia Vodného diela Nagymaros.“
Týmto sa Slovensko odkláňa ako od rozsudku Medzinárodného súdneho dvora z 25. septembra 1995, odkláňa sa ďalej od svojho vlastného stanoviska zastupovaného pred Medzinárodným súdnym dvorom, od skutkovej reality a nakoniec aj od toho spoločne stanoveného úmyslu, že preskúmame tie technické, ekologické a iné parametre, ktoré sprevádzajú usporiadanie bez dolného vodného diela.
Považujeme za mimoriadne smutné, že slovenská strana ani vo svojom materiále odovzdanom v decembri 2000, a ani vo svojom dokumente odovzdanom 5. júna 2001 nenavrhla alternatívu odlišnú od maďarského návrhu usporiadania a zároveň zodpovedajúcej Rozsudku. Z tohto by sme mohli usudzovať hoci aj na to, že maďarský návrh obsahoval všetky možné spôsoby realizácie Rozsudku – čo by však zrejme bolo prehnané. Od slovenskej iniciatívy smerujúcej k vypracovaniu celkového návrhu usporiadania maďarskou stranou už uplynuli dva roky. Ak si Slovensko na jednej strane bolo vedomé toho, že Maďarsko predloží návrh riešenia bez dolného stupňa, na druhej strane vopred vedelo, že o takomto v zásade nechce rokovať, a ani nepredložilo alternatívu zodpovedajúcu Rozsudku, tak vlastne aký cieľ mala iniciatíva slovenskej strany? Nemôžem predpokladať, že neexistujú také podmienky, za ktorých by Slovensko nemohlo prijať návrh riešenia bez dolného stupňa, veď keby som toto tvrdil, tak by to nieslo so sebou taký záver, že Slovensko nebolo dobromyseľné a jeho iniciatíva na vypracovanie maďarského návrhu bola vedená len úmyslom zdržiavania.
V tejto situácii vidíme nasledovné alternatívy na ďalšie pokračovanie rokovaní:
1. Strany na paralelných a intenzívnych zasadnutiach odborných komisií, zostavených so súhlasom strán, na základe maďarského návrhu z 2. apríla a k nemu vypracovaným slovenským alternatívam, začnú upresňovanie textu.
2. Strany skonštatujú, že aj naďalej sú podstatné rozdiely v čítaní Rozsudku, preto tieto odkážu pred Právnu odbornú skupinu.
3. Strany skonštatujú, že vo výklade Rozsudku sú medzi nimi rozdiely, ktoré nie je možné vyriešiť na dvojstranných rokovaniach, preto v tejto otázke žiadajú o pomoc tretiu stranu, v konečnom prípade Medzinárodný súdny dvor.
Nevidíme možnosť k tomu, aby sme rokovania o realizácii Rozsudku viedli bez toho, aby sme si jasne a s konečnou platnosťou vyjasnili svoje stanoviská o význame Rozsudku.
Ďakujem za Vašu ctenú pozornosť!
Dr. László Székely v.r.